PROLÓG

„Pusti ma na ňu Kara a kks, nechaj ma ju zožrať. Preseknem jej krčnú tepnu, odtrhnem jej nohu aj pravú ruku. Let's party babe, nebuď nudná", ozvala sa vlčica vo mne, keď uvidela ako sa Georgína ovíja okolo Nigela.

Ja by som ju aj nechala. Už len pre to potešenie, konečne ju uvidieť. Mali sme totiž, taký "menší" problém. Aj napriek tomu, že už som asi mala aj osemnásť, moja vlčica sa nikdy nezmaterializovala. Proste drepela ukrytá, niekde v mojom mystickom vnútri a až na blbé poznámky, v podstate hybernovala. „Fin nič proti, ale koho ty chceš žrať, keď ani nevieš vyliezť na povrch?" Jemne som jej pripomenula, "náš" problém.

„Si moc múdra, že ja! Ako keby si ma TY, na ten povrch dokázala privolať."

Miliónty krát rovnaká debata. Som to radšej vzdala. „Dobre, nebudeme sa hádať. A ani riskovať, že ju zožerieš a ona nám potom vyskočí z brucha."

„Tak ju len roztrhám. Smrť! Smrť! Smrť, plastovému odpadu!"

Ma rozosmiala. Dokázala to vždy, keď som to potrebovala... a aj keď nie a bolo to vrcholne nevhodné. „Sa poskladá naspäť, ako lego. Takže, šááš, bež si spinknúť, ja musím doriešiť toho mŕtveho draka. Ale, večer... si priprav pukance a kolu. Môžeš sa dívať, ako to dám dnes."