Na čokoľvek sa ma Nigel spýtal, som odpovedala buď nie, alebo neviem. Až dokedy sa nespýtal na sklad. Vtedy som urobila výnimku a hodila po ňom kľúče. Škoda, že ich chytil. „Kľudne si vezmi, čo sa ti z tade hodí."

Divne kukol, vrátil sa a potom som divne kukala ja. V sklade sme mali vodu, zavárané uhorky, kolu, kompóty atď., takže som nechápala v čom je problém.

„Myslel som s rakvami."

„Aký sklad s rakvami? Žiadny taký nemáme. Máme len 3 a tie recyklujeme. Zoberieme tú z výstavnej izbice, v nej klioša pochováme a na druhý deň ho vyhrabeme. Rakvu len trocha očistíme a znovu použijeme, chápeš nie?"

S tým rakva recyklingom som samoška klamala, ale keď sa mu oči od zúrivosti rozsvietili do zlata a úplne som videla, ako má chuť ma roztrhať, bola to celkom zábava. Zadosť učinenie, za to priblblé meno aj to jeho bossenie, či čo.

Stále v stave nenávistnej hybernácie, som si navliekla svoj červený pláštik a odpratala sa medzi hroby. Vybrať miesto pre lovca drakov. Teda pre jeho draka. Teda vyrevať sa najviac. Ešte, že cintorín bol na to ideálny. Tak povzbudzujúco ponurý. Celý rozbitý, aby pôsobil super zanedbane, dokonale opustene a... mega inšpiratívne. Zrazu som si nebola istá, aký druh smrti pre Georgínu vyberiem.

Na cintoríne som vyhľadala Sama, nášho hrobára a babičkinho priateľa. Pri ňom som mohla revať, koľko som len chcela a nemusela sa za to hanbiť. Od malička som spolu s ním, prípadne vedľa neho, takou tou lopatočkou na piesok, kopala hroby a popri tom mu prezrádzala všetky svoje tajomstvá.

Vždy ma chápavo objal a všetko, čo ma trápilo... pochoval.

Práve zakopával niečo, čo prišlo včera, v štyroch samostatných krabiciach s nálepkou,  "uskladniť vrchnákom hore a neotvárať". Otvárať, na čom bolo napísané "neotvárať", som prestala pred rokom. Pred tým, aby ma pochovali spolu s tým čo v nich bolo, ma zachránil len zásah všetkého živého aj polomŕtveho, čo sa práve na cintoríne nachádzalo. Bolo to..., no to je jedno, ale aspoň som sa tak zoznámila s úpírimi "bratmi". Alexom a Marcom.

Alex práve chodil s jednou novickou z Kláštora Sv. Valentína a Marco s bludičkou Norou, ale... nikdy mi nezabudli pripomenúť, že ak si to s čakaním na mata náhodou rozmyslím, tak sú prví v rade. Obidvaja. No comment. Aj keď Abatiša by bola asi aj rada. Už začínala byť z odlivu noviciek unavená. 

Vonku sa rozpršalo. Sprevádzaný Abatišiným spevom, sme prešli až k nášmu domčeku, na konci cintorína a ja po ceste ešte pozdravila trčiacu ruku a popresúvala kvety z hrobov bohatých, na tie chudobné. 

Babička Dália, nebola v skutočnosti moja babička. Len si ma adoptovala. Našla ma v lese, celkom malú, špinavú a hladnú sedieť medzi muchotrávkami. Tak ma vzala k sebe. Nepamätala som si kto som, ani odkiaľ a Karkulka ma nazvala, len kvôli zablatenému červenému pláštiku, ktorý som mala na sebe. Odvtedy som ho nosila stále. Najprv preto, lebo som dúfala, že ma podľa neho spoznajú moji rodičia a potom už len zo zvyku.

Babička aj Sam, boli vlkolaci ako ja. Oni jediní mi verili, že Fin je skutočná. Zhodli sme sa, že sa mi stalo asi niečo strašné, preto sa neodváži von. Aj keď ja som ju podozrievala, že je len lenivá. Ani by mi to až tak nevadilo, keby to neznamenalo, že bez nej asi nikdy nenájdem svojho mata. Teda pokiaľ by nebol odo mňa tak na meter.

Schopnosť nájsť si mata získaval vlkolak v osemnástich, ale aj tak to bolo viac na jeho vlčej polovici a ja som mala ešte aj tú nevýhodu, že nikto netušil kedy som sa narodila. Aj keď... Babička toho svojho spoznala. Bol to jej vlastný Alfa a... rejectol ju. Kvôli nejakej FB.

Ale ju to nepoložilo. Naopak, keď ju navyše vyhodil aj zo svojej svorky, rozbehla si vlastný business, precestovala všetky krajiny sveta, z dovči v Kanade si priniesla Sama a odvtedy boli spolu šťastní. A ja s nimi. Hlavne potom, ako ma vzali zo školy.

V škole to bola hrúza. Za to, že som nemala vlka sa mi všetci vysmievali a šikanovali ma, až dokedy som si nevymyslela, že mám namiesto vlka hada. To som sa vrátila samá modrina a odvtedy ma radšej vzdelávali doma, prípadne v Kláštore Sv. Valentína.  Tam to bolo také audiovizuálne. Aj keď od Vatikán TV to malo dosť ďaleko. Ako dali sme aj Mladého pápeža, ale potom rýchlovka späť na Sex v lese. To už Fin ani nedýchala. Len mi v hlave dávala, totálka nepublikovateľné a ešte pri tom aj slintala.

˶Fuj."

˶Nezáviď."

Nezávidela som. Len som sa desila, čo s ňou/ona so mnou "narobí", keď nášho mata stretneme... Dúfala som, že ON, Fin "pochopí", akože spriaznené duše a tak.

˶Aké pochopí? To ja mu budem musieť vysvetľovať, prečo si ty taká nudná. Ale neboj presvedčím ho, že máš potenciál."

˶Tak dík. Ja sa ho zas pokúsim presvedčiť, že TY aj potencionálne existuješ." A zase sme boli pri téme číslo jedna.