Na palubu začalo chodiť nejako moc pošty. Schránka bola na totálku preplnená. Skoro každý potreboval niečo riešiť, takže tato zavelil smer pevnina. A nebolo to preto, že by nám mizla posádka. 

V tomto bol Gróf mimoriadne ohľaduplný. Vždy keď s nami cestoval, priviezol si vlastné zásoby. Tato mu dal na ne v podpalubí vyrobiť špeciálnu špajzu, aby mu nesplesniveli. Na jej dverách bolo, že "ľudia" a oni tam tak nejako hybernovali. Normálka aj sliepky sme prevážali hybernujúce.

Ale späť k pošte. Gróf dostal netopiera, že musí do Londýna. Vo voľnom čase, rád obchodoval s nehnuteľnosťami a práve sa mu podarilo kúpiť  ropné pole a nejaké opátstvo. V jeho susedstve bola psychiatrická liečebňa. Zvážila som, že pôjdem s ním, akože nech mi s mojou fóbiou pomôže ich vrchný liečiteľ. Tato sa na tú kliniku poinformoval a... no luck. Viedol ju nejaký drug adict s veľmi divnými názormi. 

Ďalší, kto potreboval riešiť bol Lucas. Dostal morského vlka od svojej svorky a mal sa rozhodnúť, či ostanú vlčiť v Aspene, alebo sa presunú do Transylvánie. Zatiaľ to ostávalo otvorené.

Mne zas doletel kolibrík od... to je jedno a Searius dostal čajku aj s ponorkou, že nech prídeme navštíviť jeho rodičov. Hm. Sekundu som verila, že to dám. Ale... no luck. Do vody ma nedostal, ani keď v nej bol len po členky a v ruke držal brownies.

Moc sme spolu nepokročili. Stále som nevyslovila jeho meno, ani mu nedovolila dotknúť sa ma. Ako nemienila som riskovať tie žiabre, ani keď Searius princil najviac.