Medzi tým si "Inkvizítor Valentín" aka "len Viliam", lámal hlavu ako osloviť Clementínu. Je to naozaj ona, s kým si už pol roka píše cez internet a do koho sa beznádejne zamiloval? Alebo len jeho bezbožné želanie?

Pár indícii, ktoré o nej z ich rozhovorov pozbieral, zapadli do seba, keď jeho brat, skutočný Inkvizítor spomenul služobku do Kláštora pod Pekelným Trojzubcom. Na-ne-šťastie ochorel a tak ho Viliam nahradil.

Čo vyzeralo, ako náhoda, náhoda vôbec nebola. Mal v tom prsty Sv. Valentín, či skôr Kordélia. Tá mu o tom, aký by boli spolu zlatí, v jednom kuse obžúvala uši.

A tak kým Viliam dumal, Sv. Valentín ho postrčil k oknu, aby v záhrade uvidel Clementínu a on sa mohol, v pokoji vrátiť do sarkofágu.

Kordélia zatiaľ, naoko akože sa nič nedeje, behala po záhrade. Clementína neodolala a pátrala po nejakej peknej, prerastenej ropuche. Znenazdania sa za jej chrbtom, ozval nezameniteľne zvádzavý barytón. „Dobrý večer Clementínka."

Clementína sa pri zvuku jeho hlasu strhla a hlavou jej preblesklo, no do kelu, on sto pro vie, ale aj tak sa oslňujúco usmiala, „dobrý večer, Otče".

„Musím sa vás niečo spýtať. Ste Nektarinka?"