Z nablýskaného auta vystúpil... Sv. Inkvizítor. Mníšky sa na neho hneď vrhli, ako také Svätojánske mušky, alebo skôr Modlivky, ale to je jedno. Vyzeral na ich vkus strašne mlado, hanblivo a dokonca sa zdalo, že je z toho pre-feminizovaného prostredia trocha nesvoj. Nebola to pravda. V skutočnosti aj on niečo skrýval, či skôr hľadal.

Rozpačito sa díval okolo seba a hľadal toho, kvôli komu prišiel. Najprv nikoho takého nevidel, až si všimol Clementínu aj s čivavou, ktorá sa jej túlila k nohe. Lenže kým ich stihol osloviť, za ruku ho zdrapla Abatiša.

„Vitajte Otče, prezraďte aké je vaše ctené meno a čo vás k nám privádza." Oficiálne totiž o jeho návšteve nevedela. Echo, že má prísť, jej zavolala bývalá spolužiačka zo školy.

„Som V... alentín".

„Krásne meno, všetky mníšky súhlasne prikyvovali hlavičkami. Ako patrón nášho kláštora. Vás nám posiela, samé nebo."

Neposlalo. Nebol to Inkvizítor a už vôbec sa nevolal Valentín. Len použil meno z orientačnej tabule, okolo ktorej prechádzal dolu v dedine.