Clementínu pred omdletím, zachránil len výkrik, rozliehajúci sa celým kláštorom a pravdepodobne aj celým údolím.

„Clementíííííííína, TO čo si asi dovliekla z cintorína, sa nás pokúša zožrať! Tak si to príď láskavo upratať."

Viliam ju chytil za ruku a spoločne sa rozbehli späť do Kláštora. „ Aďa?" S tým, že za rolldorom vo svojej izbici, chová mäsožravú rastlinu sa mu zdôverila len nedávno. Ale pre istotu sa aj tak opýtal.

„Viliam?" Opýtala sa zas pre istotu ona a on za behu prikývol. 

Stále za behu si vymenili pár dôležitých infošiek a komplimentov, uistili sa o svojej vzájomnej láske a pod schodmi, kde neboli žiadne kamery sa aj trolilinka pobozkali.

Jemne zadychčaný, dobehli až pred Clementíninu izbietku, ktorej dvere sa celý kláštor pokúšal udržať zatvorené. A vtedy Betišu osvietilo.

„Veď jej hoďme tuto Otca."

„Nie!" Skríkla Clementína zarovno so sv. Valentínom, ktorý sa už na ten chaos nemohol pozerať a tak znova zliezol z gobelínu. Adélu premenil na ružový krík a dal prejav. Ukončil ho nejako takto:

„Síce prídeme o sestru a brata, ale ak sa tí dvaja po svadbe usadia dole v dedine, mohli by šíriť osvetu a vy tú káblovku, od farského úradu získate úplne oficiálne."

A tak aj bolo.