V kláštore pod Pekelným Trojzubcom svitlo nádherné ráno. Odporne pršalo, krúpy padali, blesky sa po nebi premávali, proste také to bla bla bla, kedy by si ani srnu z lesa nevyhnal.

Abatiša otvorila okno a ako obyčajne, v takéto ráno zanôtila na celé údolie. Laaa lalalalala la lal lal lala. To bolo znamenie pre celé osadenstvo, že sa nemajú trepať na žiadne bohoslužby, ale pekne ostať v posteli a kukať Netflix. Vypli aj kostolné zvony, nech ich nerušia, aj keď to ani nebolo treba, keďže boli totálne hrdzavé a nikomu z kláštora, sa na nich aj tak nechcelo húpať.

Všetci obyvatelia, napriek tomu, že nemuseli, v duchu svätom obrátili oči k nebu. Poslali ďakovnú modlitbu farskému úradu, že ich obdaril takou múdrou ženou, plus tichú kliatbu na Jonatána, ktorý mal v ten týždeň na starosti, schovať Strepsils a sirup proti kašľu.

Jediný, kto Abatišino múdre nariadenie odignoroval, bola mladá novicka Clementína.