Nikdy som nemala v láske zábavné parky a to je čo povedať, pretože každé dieťa raz túži previezť sa na horskej dráhe, vyskúšať reťazovku, či navštíviť strašidelný dom. Ja som bola iná. Tie svetlá, pokriky všetkých naokolo, ma vždy mierne desili.

„Tešíš sa na ten parádny výhľad?" z boku do mňa udrie Rebecka. Uhm, áno, neviem sa dočkať.

„Becka, no tak. Už som ti hovoril, že Sam má z toho strach," votrie sa medzi nás môj priateľ.

„Si robíš prdel," mierne udivene a zároveň aj neveriacky Ryanova sestra otočí pohľad na mňa a štipne ma do boku. „Ja som si myslela, že len tak táraš."

„Nie, netáram. A to by si mala vedieť. Ja nikdy nehovorím len tak do vetra."

„Dobre, dobre. Upokojte sa." Rozhliadam sa po okolí, srdce mi zdivene bubnuje akúsi rockovú hudbu, ktorej text sama nepoznám a hľadám atrakciu, na ktorú by som sa dala nahovoriť.

Je ten váš naozaj pravý? Hlása nápis nad obrovskou krištáľovou guľou obklopenou dvoma prezretými rukami stareny s dlhými červenými nechtami. Fuj!

„Tam pôjdeme," ukážem na to miesto prstom.

Ryan sa zamračí, Rebecka zajasá radosťou a dokonca si poskočí. „Nebodaj sa bojíš, čo by zistila?" otázku namieri na jeho vráskami posypané čelo.