Detský plač.
Veľa detského plaču.

Slza stekajúca po líci ma preberie z mierneho šoku a konečne počujem, pretože posledných niekoľko minút som bola doslova hluchá. Ryan pri mojej hlave ticho vzlyká, ale usmieva sa. To predsa nemôže byť zlé, však?

„Miláčik?" Otočím hlavu. „Čo sa stalo?" pripadám si ako vo sne, že to musím stále opakovať. Odrazu si začnem cítim naspäť aj svoje celé telo a bolesť ma naplno pohltí.

„Je nádherná," povie tíško, akoby len šepkal, len pre mňa. Pobozká ma na čelo, „malá princezná," na líce, „tak krásna," na pery. „Je celá po tebe. Milujem ťa, maličká."

O dve hodiny neskôr sa konečne dokážem hýbať aspoň o čosi viac. Doktor potvrdí moje obavy, že s malou niečo nebolo v poriadku. Prišli sme ale včas. Odnieslo si to len moje brucho a teda akútny cisársky rez.

„Tak teda, Samantha, veľmi ste ma pobavili svojim vyhlásením pri pôrode" prihovorí sa mi. Zrak mi blúdi po celej izbe. Kedy ju už uvidím? „Ten výlet, čo plánujete, ako tam chcete ísť?"

Čože? Mierne ma zaskočí.

„Klasika," poviem zhurta. „Nabalíme vaky, zoberieme krosnu a vyšliapeme na horu."

Odkašle si. „Lenže,... orloj nie je hora." Usmeje sa.

„Jaj, tento výlet myslíte. Však poletíme, nie?"