„Maličká, som tu." Stisne mi ruku. Otvorím oči, všetko ma bolí, ale do nosa mi udrie nezameniteľný pach nemocničnej dezinfekcie. „Ššš, všetko je dobré."

„Čo sa stalo?"

„Omdlela si, ale už sme tu a lekári sa o vás postarajú. Musíš im veriť." Na čele má hlbokú vrásku, v očiach slzy a druhá ruka, ktorou si vojde do vlasov, sa mu viditeľne trasie.

„Ryan?" piskľavým hlasom si získam jeho pozornosť. „Je niečo s bábätkom?" Bojím sa to doslova vysloviť. Pred sebou mám len plachtu.

On...mlčí. Sakra, do čerta, kurnik,... všetky nadávky sveta pomôžte mi sa vyjadriť, keď hľadím do jeho očí a on je ticho. Neodpovedá.

„Tak som tu," povie doktor, ktorý ku mne pristúpi. Poznám ho. Jeho hlas ma na chvíľu upokojí. „Samantha, máme tu menšie komplikácie, ale nie je to nič, čo by sme nezvládli, však?" Pozrie najprv na mňa a potom sa pohľadom ubezpečí, že všetko, čo povedal, je správne. Ryan prikývne a silnejšie mi stlačí ruku. Až teraz si všímam, že má na sebe plášť.

„Čo sa deje?" opýtam sa.

Akoby ma nepočul, pripraví si nástroje. „Tak, Samantha. Čo by ste chceli ešte niekedy v živote vidieť?"

„Orloj," bez premýšľania odpoviem a zacítim jemný tlak na bruchu.