„Podaj mi ešte tú jednu skrutku a mali by sme byť hotoví," povie udýchane Ryan.

Poobzerám sa vôkol seba, ale v tom neporiadku ju neviem nájsť. „Má byť tu?"

„Maličká, tam, kde si vybalila sáčok s príslušenstvom."

Nebudem radšej hovoriť, že medzitým sme tu mali nájazd troch malých detí a pochybujem, že vôbec ostal kameň na kameni, nie to ešte skrutky, matičky a tie drobné veci, čo treba na zloženie nábytku. Sme nepoučiteľní!

„Ehm," odkašlem si, „nevidím ju nikde."

Ryan sa postaví od komody a zadíva sa na mňa pohľadom to snáď nemyslíš vážne, ale keď uvidí môj bezradný výraz, opäť znežnie. „Okej, takže jeden zo špuntov bude mať bolestivé kakanie."

Ježiš, to mi ani nenapadlo. „Detiii!" skríknem celá bez seba, lenže keď sa vyštverám na nohy s tým brušiskom a rozhodnem sa za nimi rozbehnúť, čo mi moje telo dovolí, stúpim na niečo ostré a okamžite to oľutujem. „Sakra, sakra!" Skákať mi nejde, a tak sa zvalím na zem a snažím sa dosiahnuť na nohu. Tehotné to majú vždy tak sakramentsky ťažké.

To je už ale pri mne Ryan a zachraňuje situáciu, ako sa len dá. „Tak a tu je!" zvolá s blaženým úsmevom. Aspoň ju žiadne dieťa nezjedlo.