Liza si pokojne sedí, Rebecka ju hladí po chrbte a ja sa snažím nepanikáriť. Čo sa to deje? „Ešte že nie je Ryan doma," poviem takmer tak potichu, akoby som to vravela len sebe. Oni ma však počujú.

„A čo keby aj bol?" Liza na mňa zachmúrene hľadí. Oči plné sĺz vypovedajú o jej obrovskom smútku.

„Och, zlatko, ani si nevieš predstaviť, ako by vyvádzal."

„Ale viem, som predsa jeho sestra!" povie zostra.

„Jasné," rýchlo k nej prikročím, „ja som to tak nemyslela."

„Nie je to jeho vina," opakuje už asi po stý raz. A ja tomu pomaly začínam aj veriť. Rebecka je ticho, iba hľadí vyslovene do blba a neustále ju hladká po chrbte.

Prejde mnou taký pocit, miestami neblahý a miestami ma z neho strasie. „Počuj, Liza. Nevravela si, komu tie peniaze požičal?" Odkedy nám oznámila, že Mathew je na pokraji chudoby, lebo požičal svojmu dobrému priateľovi vo viere v skoré navrátenie peňazí, mám z toho celého zvláštne pocity. Niečo jednoducho tuším, šiesty zmysel.

„Hm," zamyslí sa, „tuším nejaký Jordan. Jeho kamarát z detstva. No pozrimeže aký to kamarát, keď ho takto oklamal."

Skloním hlavu do dlaní. To snáď nemôže byť pravda.

„My mu pomôžeme," poviem jej rozhodne.