„Pripadám si ako snehulienka," poviem mu len tak mimochodom. Ryan sa zastaví v pohybe, chýbajú mu posledné štyri gombíky na snehovo bielej košeli. Pokrúti hlavou, zdvihne kútiky pier do toho jeho polo úsmevu a nadvihne plecia.

„Ale veď ty ňou aj máš byť, zabudla si?" Podíde bližšie a uštedrí mi ľahký bozk.

„Miláčik, ja viem. Veď sa na mňa pozri." Prstom ukážem od hlavy po päty. „Typický modrý vršok a veľká žlta sukňa. A pozri, čo mi dali do vlasov. Rúžovú čelenku. Ružovú," zdôrazním. Drží ma za plecia a oblizuje si pery. Čo mu to len behá po rozume?

„Tak, ako si to myslela?" Rukami prejde po odhalených pažiach.

„Mám skutočne nádherného princa, ktorý ma zachránil. Síce, nemala som zlú macochu, ani sedem malých pomocníkov, ale ty si ma skutočne zachránil." Pozriem sa mu do očí, a aj keď by sa niekedy pokúšal neveriť môjmu manželskému sľubu, teraz mu všetko poviem úprimným a zamilovaným pohľadom. Aj po tých rokoch ho stále nadovšetko milujem.

Usmeje sa, skloní k ešte vzrušujúcejšiemu bozku a rozpáli moje telo na neúnosnú hranicu. „Milujem ťa," potichu šepne.

Keď sa odtiahne, žmurkne. „Čo myslíš, maličká," vráti sa späť ku gombíkom. „Požičajú nám tieto kostýmy aj na noc?"