„Mramor, alebo kryštalický vápenec je premenená hornina skladajúca sa z 95% kryštálov karbonátov, najčastejšie kalcitu. Zvyšných 5% tvoria rôzne silikáty, ílovité..."

Popravde, prestanem počúvať hneď na začiatku, ledva si prednášajúci odkašle, ale tvárim sa zaujato. Problém je v tom, že ledva dokážem obsedieť a treba mi čúrať.

„Pripomeň mi," zohnem sa k Lize bližšie, „prečo som tu s tebou?"

„Pššt," ozve sa niekto za nami.

„Okej, len pokoj. Som tehotná," poviem mu od srdca, tak nahlas, ako to len ide, ak by si na mňa skúšal dovoľovať aj niekto iný.

„Môžem pokračovať? Je tam nejaký problém?" ten pán za mikrofónom sa očividne nebaví, nevadí, ani mne nie je najpríjemnejšie a naznačí nám, aby sme boli konečne ticho.

Liza sa smeje, natriasa útlymi ramenami a ja,... ja sa už načisto vzdávam, keď sa postavím a všetkým naokolo ukážem svoje obrovské brucho. „Dovolíte?" Pracem sa odtiaľ, až sa mi za zadkom práši.

„Prečo si odtiaľ odišla?" Zastihne ma Liza na záchode, keď sa snažím vtrepať moje mini bruško do pančúch. Úplne neúspešne.

„To kde sme sa dostali? Ideme si založiť pohrebníctvo?"

„Nie, nie. Nie my, ale Mathew jedno má."

Hm, výborne. Už viem, na koho sa obrátim. Vlastne, ja už asi nie.