„Nemôžeš mi to urobiť!" nariekam úplne na oko, ale radšej tak, akoby mi mal zobrať ovládač. Môj ovládač!

„Vstávaj!" skríkne od dverí.

„Nie a nie a nie!" Keby som stála na zemi, asi by som si aj dupla.

„Čo si ty nejaká pyšná princezná?"

Aké výstižné.

„Ale vôbec, som len totálne unavená." Čo je aj skutočne pravda. Najradšej by som preležala celé dni a moje minulé výroky o tom, ako chcem pracovať, sú už dávno zabudnuté. Momentálne dokonca milujem našu posteľ viac ako manžela.

Príde ku mne a odhodí prikrývku. „Tým, že si tu budeš váľať," zastaví sa.

„No čo? Čo si chcel povedať?" Posadím sa. Teraz sa už čertím skutočne!

Kľakne si ku mne. „Maličká," prednesie zhovievavo. „Takto len zbytočne skončíme kdesi na pohotovosti, musíš predsa aj niečo robiť."

„Povedal kto?"

„Ale no tak, čo si taká vzpurná?"

„Skús si ty nosiť dieťa v bruchu deväť mesiacov a potom sa môžeme o tom porozprávať znova!" Neviem, čo to do mňa vošlo, naozaj, ale až teraz si uvedomím, že som na neho príliš ostrá. Veď on mi chce len dobre.

„Ryan? Poď ku mne a prepáč." Stiahnem ho ku sebe.

„Kde je Nate?"

„S Lizou v parku."

„Takže?"

„Takže môžeme."