V kuchyni sa usalašila Rebecka s Lizou, v obývačke si spokojne oddychujú Ryan, Dave a Mathew, Lizin frajer. A je skutočne božský. Namojdušu. Ryan si zo mňa vystrelil, aby som si ten svoj mlstný jazýček radšej schovala do pusy, ináč mám po chlebe. Darebák!

„Chalani, niečo na pitie?"

V tej sekunde, keď vôbec len začnem hovoriť, všetky tri hlavy sa na mňa otočia a usmievajú sa od ucha k uchu.

„Máš ty ale šťastie," povie vysmiaty Mathew.

Ehm, čo?

„Ju mi zoslal sám osud," uškrnie sa Ryan.

No skôr Jordan, keď strkal svojho vtáka tam, kam nemal. Ale môžeme ho nazvať aj osudom. Pre mňa, za mňa.
Nadiktujú mi svoje objednávky a s istou dávkou zadosťučinenia sa poberiem k ženám. Na čomsi sa rehocú a vyškierajú ako slniečka na hnoji.

„Je tu niečo smiešne?" pridám sa aj ja.

„Nič, len Liza to chce pekelne osladiť tomu svojmu, lebo ju vraj dnes neuspokojil."

Zadržím potlačovanú salvu smiechu. „Len opatrne, drahá. Nie vždy je pomsta najlepší liek. Pamätaj, keď bude tróniť na záchode, kto ťa uspokojí potom?"

Obe spozornejú a ruku s koreničkou nad pariacim sa hrncom radšej zastaví. „Máš pravdu," povie prikyvujúc hlavou. „Ty si teda číslo. Už si to skúšala?