„Tak? Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?" pýta sa a pomaly prejde svojimi veľkými dlaňami po mojich odhalených ramenách. Vo vani to ani ináč nejde.

„Uhm," zasnene prikývnem a všetko si naplno vychutnávam. Mala som tu ešte nejaké zostatky z dračieho vajca, tak sme ich minuli. Sviečky vytvárajú príjemnú atmosféru a jeho skúsené ruky dostávajú moje telo vyslovene do varu.

„Myslíš, maličká,..." začne pomaly a skloní sa k môjmu uchu. „Myslíš, že by sme už mohli?" koniec otázky takmer zašepká.

„Čože?" Takmer vyskočím z tej najpohodlnejšej vane na svete. Ešte predtým, než predčasne ukončím tento jeho domáci wellness, nad tým skúsim aspoň pouvažovať.

Pozrie na mňa spod privretých viečok. „Keď to už bolo tak dávno, maličká. Chýbaš mi. Aspoň trošku." Žmurkne.

„Ryan, miláčik," pritiahnem si ho bližšie k sebe a dám mu pusu. Idem na to celkom milo. „Ešte len nedávno som odtiaľ vytlačila toho malého špunta. A ty akosi nie si ako kolibrík. By som skôr povedala, že si ako sto kolibríkov. Tak ma pochop, že sa trošku bojím."

Obdarí ma žiarivým úsmevom od ucha k uchu, určite som mu polichotila, keďže mužská pýcha nepozná hraníc. „Maličká, ale raz začať budeme musieť, na to nezabudni. Ty môj kolibrík."