„Je mi zle," vydolujem zo seba po niekoľkých hodinách strávených v posteli, bez vody a jedla, bez sprchy, či nejakého deodorantu.

„Tu som, maličká. Len mi povedz, čo pre teba môžem urobiť."

Tón jeho hlasu mi ale prezradí, že aj on melie z posledného a tieto tri dni z nás vysali dokonca aj dušu.

Žiadosť o ruku v decembri, kedy si počasie s nami pekne zahrávalo a bolo niečo pod bodom mrazu, nám obom priniesla nejaký zvláštny vírus. Alebo to bolo niečo úplne iné? Každopádne, mňa to skolilo ako prvú a Ryan ma poslušne nasledoval o deň neskôr. Len aby mu to takto vydržalo.

„Ryan, teraz si oddýchni," prehltnem, „teraz som na rade ja."

Nate samozrejme skoro ako dvojtýždňové bábätko vôbec nebral ohľad na chorých rodičov a dožadoval sa vlastnej pozornosti.

„Ty si môj vlastný liečiteľ," poviem zachrípnutým hlasom a sama sa čudujem, že ešte nejaký mám. To dávenie mi dalo zabrať. Skloním sa do postieľky a zoberiem ho na ruky. Ričí na živé raty.

Nestihnem s ním urobiť ani tri kroky, keď sa za mojím chrbtom ozve naštvaný hlas. „Kriste, daj si rúško! Nakazíš ho!" kričí môj naštvaný snúbenec. Môže byť on taký sladký?

„Ako rozkážete, pane," a žmurknem.