Dnes ma Ryan poprosil, aby som mu robila v práci spoločnosť. Náš termín sa blíži a on nechce premeškať ani jednu minútu bezo mňa. Ja ho skôr podozrievam, že sa bojí, aby náhodou pri mne v tej sekunde nebol.

Mesiace nám ubehli jedným lusknutím prsta. Zamrkala som viečkami a počas tej nanosekundy som spoznala celú jeho rodinu, vlastne, niekoľko mesiacov po pôrode to bude už aj moja rodina.

Práve prechádzame prázdnymi chodbami školy, ozýva sa klepot mojich topánok, Ryan len potichu cupká vedľa mňa. Neustále ma chytá za ruku a hladí po chrbte.

„Musím si odskočiť." Odrazu zastanem, prekrížim si nohy. Ten močák ma zabije.

„Pôjdem s tebou," nepýta sa, len oznamuje.

„Nie, zlatko. Toto si chcem vybaviť sama." Kriste, vyčúrať sa viem aj bez publika.

Už po si umyjem ruky a skontrolujem svoju bledú pokožku v špinavom zrkadle. A potom,... potom to začujem. PUK! A ten divne a hnusne, nejakým spôsobom dokonca aj nepríjemne zvierajúci pocit vo mne prepukne ako silvestrovský ohňostroj. Je to tu!

„Ryaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaan!" kričím ako zmyslov zbavená. Stres prepukne naplno.

„Čo tu tak vrieskate?" Vbehne za mnou nejaký chlap.

„A vy ste kto?"

„Som tu školník!" povie a v celej svojej výške a šírke sa vystrie.