Pozriem sa na tú malilinkatú vec vo svojich rukách a hneď sa mi myšlienky rozutekajú úplne iným smerom. Panebože, Sam, si v chráme Božom, uvedom sa.

A vtedy si všímam jedného pobaveného policajného pohľadu, blúdi ním medzi vankúšikom v mojich dlaniach, pozrie sa na moje pozadie a svoju púť zakončí na tvári, oči uprie do tých mojich. Zodvihne kútiky pier a ja presne viem, čo mu behá po mysli.

„Hej, Samantha, môžeš nám podať ten vankúš?" doľahne ku mne hlas Rebecky, Ryanovej sestry. Preberie ma z tranzu. Odkašlem si, „jasné." Môj hlas je mierne zhrubnutý emóciami.

„Je tu nejaký problém?" primieša sa do debaty kňaz.

„Otče, nie je ten vankúšik príliš malý?"

Nepočúvam ich, neviem vlastne ani to, prečo som tu ja. Sotva jeho rodinu poznám, ale keď on chcel splniť sestrino prianie. A tak tu stojím, kňaz po mojej pravici a ja som mysľou neustále kdesi inde.

„Červenáš sa."

„Divíš sa mi?" pozriem do jeho žiarivých očí.

Nahne sa a iba pre moje uši zašepká vášnivé sľuby.

„Nemysli si, že som zabudol, ako si na mňa gúľala tými očami. Toto si ešte spolu preberieme. Zas a znova," nezabudne svoju hrozbu potvrdiť pevným stiskom jednej polovičky zadku. Ach, darebák jeden.