Tomu môjmu priateľovi muselo riadne v jeho peknej hlavičke preskočiť. Naozaj vážne uvažujem o tom, že nie ja som tehotná, ale on.

Nemôžem sa však sťažovať. Stará sa o mňa príkladne, dohovoril mi nejaké neplatené voľno u nášho šéfa, chová si ma ako prasiatko pred porážkou, kŕmi ma, varí mi, robí neskutočne skvelé kúpele, potom masáže, a potom... to je len medzi nami. Spomienky na naše noci, rána, niekedy aj obedy a hlavne tie sladké poobedia, rozhoria moje svetlé líčka a stisnem stehná k sebe. Hold, moje chute sú neukojiteľné.

„Zlatko! Nepreháňaš to už?" Usmejem sa na neho zmierlivo. Nech si nemyslí.

„Ale čosi! Ešte to nie je zďaleka všetko."

„Ryan!" Dupnem nohou.

„Pozri, čo som dnes cestou z práce našiel." Otvorí svoj pracovný batoh a vytiahne pomerne dlhý, pekne zabalený, obdĺžnikový balík. Dlaňami si zakryjem tvár.

„Čo to je?"

„Požiarnické auto, maličká. O takom som stále sníval." Zasnene sa zadíva na odhalenú prednú časť, kde vidím vernú repliku auta, dokonca sú tam aj dvaja požiarnici, v podobe čiernych postavičiek. Objíme ten balík, jednou rukou ho pohladká a odloží k ostatným, jeho už kúpeným hračkám.

Práve v túto chvíľu rozmýšľam, či ja vlastne to dieťatko čakám, alebo jedno už mám.