„Dýchaj. Dýchaj. Upokoj sa a len dýchaj. Pekne pomaly a hlavne zhlboka."

Niekto ma prosím držte, lebo mu naozaj jednu vrazím. A bude ho to sakramentsky bolieť. Žeby hormóny? Ešte aj keď som opúšťala svoje pôvodné útočisko v tomto obrovskom meste, ktoré sa nakoniec ukázalo ako totálne zradcovské, som nemala v sebe toľko hnevu a obrovskej sily ako práve v tomto okamihu.

„Nehovor mi, aby som sa upokojila," zavrčím jeho smerom. Chytím sa za mierne vypuklé bruško. Bude dobre, drobček. Na znak svojich slov ho pomaly pohladkám. Zbláznený tep, zrýchlené dýchanie a strach v očiach o mne veľa prezrádzajú a ja len nemo a hlavne rozzúrene hľadím na dole stojaceho Ryana. Ten sa pre zmenu usmieva od ucha k uchu. Zradca.

„Prosím ťa, maličká, poď dole, už som ho odpratal. Naozaj."

„Kde?"

„Čo je toto za otázku?" Mierne sa na mňa zamračí a úsmev z tej tváre zmizne.

„No veď vieš. Keď si ho vyhodil do koša, on odtiaľ vylezie a kusne ma. Potom ti porodím spidermana."

„Maličká, to nemyslíš vážne. Veď to bol len malý pavúčik." Natiahne ruku mojím smerom a roztvorí dlaň.

„Ryan! Ta chlpatá veľká odporná tarantula isto nebola len taký pavúčik. Čo si s ňou urobil?"