„Ty nie si naozaj normálny!" zvrieskne Liza od vstupu do malej obývačky, kým sa ja vyzúvam z vysokých topánok a nadávam na všetkých tých módnych návrhárov a bohov opätkov, že takto mučia ženské nohy. Povedala jeden drink, jasné a ja hlúpa som jej verila. Vraj, úspech treba osláviť!

Myšlienky mi horko ťažko blúdia v hlave, no jej postavu rozoznám stáť tesne predo mnou a len tak-tak, že do nej nenarazím.

„Pozri sa, čo ten môj brat opäť vymyslel."

„Hm, čože?"

„Len nepanikár, dobre? Je to len na pár dní," zahlaholí mi pri uchu. Ako sa ku mne tak rýchlo dostal? Pred sekundou bol ešte,... počkať... pri hojdačke? Čože?

„Čo? ... čo to má byť?" podarí sa mi zo seba vytlačiť v opare štyroch pohárov vína a jedného presladeného kokteilu. „Počkaj, dobre vidím? Liza? Vidíš to aj ty?"

Spomínaná sa len rehoce ako zmyslov zbavená. Ryan ma ochranársky drží pod pazuchami, alebo je to kvôli tomu množstvu vypitého alkoholu? Momentálne netuším.

„Maličká, chcel som ti urobiť radosť a vyrobil som ti hojdačku. Gratulujem k úspešnému zloženiu skúšok." Dá mi pusu na čelo. Na čelo?!

„Tie som predsa zložila už dávno. Ale prečo tá hojdačka visí na mojich pásikavých podkolienkach?"

„Ehm,... improvizácia?"