„Maličká," skríkne na mňa od dverí a ja pretočím očami. Tak, aby to videl. „Môžeš si prosím ťa švihnúť?" pokračuje a môj malý protest v podobe gúľania očami si taktne nevšíma. „Už beztak strašne meškáme," dokončí svoju tirádu a cestou ku mne si skontroluje mobil.

„Si taká krásna." Rukami opíše krivku môjho tela, ale ja ho včas zastavím.

„Nevravel si náhodou, že už teraz meškáme?" Nezbedne na neho žmurknem v zrkadle.

„Ale no tak, maličká, vieš, že na teba si vždy čas nájdem."

Moje aj tak chabé protesty si nevšíma a bozkáva ma na odhalenú časť krku a ramien. Smiech sprevádza moje márne pokusy ho od seba odstrčiť. Je tak dominantný, keď chce. Kto by mu odolal?

„Prosím, zapneš mi ten zips?"

„A, prosím ťa, povieš mi načo? Práve sa ti ho chystám úplne stiahnuť," povie mi do kože. Cítim jeho pátravé prsty na mojich krížoch.

„Kriste, Ryan, takýmto tempom si budeme zháňať my krstného otca." Konečne sa mi podarí od neho odstúpiť a zamračím sa na jeho zbožný výraz.

„Si taká nádherná."

Usmejem sa na neho, je môj poklad. „Ďakujem, zlatíčko, ale teraz už naozaj musíme ísť. Tvoja sestra nás zabije a nebude žiaden krst, ale rovno dvojitý pohreb."