„Vydrž ešte!" prehovorí na mňa moje svedomie spolu s ním. Akoby mi nestačil len môj hlas vo vlastnej hlave nahlodávajúci moju totálne biednu sebadôveru. Do čerta s ním! Keď sa na neho zahľadím, zachváti ma odrazu panika spojená s pocitom nesmiernej hanby. Kolosálnej hanby. Môže to byť ešte horšie? Príliš tesné tepláky obopínajú moje väčšie stehná. Hnusná Milka! Už ťa nikdy jesť nebudem! Tielko o tri čísla väčšie ukrýva moje vznešené poklady pevne uložené v športovej podprde, aby náhodou nikam nevypadli a nerozhodli sa odísť kamsi na výlet. Aj keď, byť bez nich aspoň na malú chvíľu, môj chrbát by bol vďačný. Do nosa sa mi dostane moja nie príliš vábna vôňa a ja opäť zaľutujem, že som sa na niečo také dala. Vraj životná výzva.

Dnes ráno som vstala s predsavzatím, že jednoducho už konečne zvíťazím. Koniec koncov, takto vstávam takmer každý deň. Len mám pocit, že je to stále horšie a horšie a oveľa ťažšie, ako som si vôbec dovolila predstaviť. Ide to so mnou dole kopcom. A poriadne rýchlo.

„No tak, Amanda, ty to dáš!"

Vážne? To myslí akože naozaj? Akoby ma za tie posledné mesiace vôbec nepoznal.

„Amanda! Sústreď sa!"

Musí na mňa zvyšovať hlas? Povie ešte jedno slovo a naozaj ho pošlem kade ľahšie a nebudem sa už konečne len vyhrážať. Je mi úplne jedno, kto to je, aké slávne je jeho meno a ako kurva božsky vyzerá. Nech si ho aj samotné peklo vezme!

Asi to pochopí z môjho výrazu, ktorý hovorí: len daj tie svoje paprče zo mňa preč a hlavne už mlč, pretože sklopí zrak na ten prístroj zostrojený samotným diablom a niečo si zapíše do toho idiotského denníka.

Niekedy som mala chuť vidieť, čo si tam značí, taká tá hlúpa ženská zvedavosť, teraz mám však len nutkanie zoskočiť z pása a utekať sa domov skryť. Pred sebou, pred ním, pred celým svetom. Spoločnosť by mi robila dobrá kniha, stôl, šálka kávy a po chvíli určite aj chladnička. Nie, nie! Takéto myšlienky ma sem predsa priviedli. A tak sa dostávame na koreň veci, prečo vlastne teraz hopsám ako nejaký zajačik v poli na bežiacom páse pred totálnym Adonisom v športových trenkách. A on mi to musí robiť prinajmenšom naschvál, pretože sa usmeje a odhalí rad bielych dokonalých zubov, špičkou jazyka si pomaly navlhčí hornú peru a ja toto divadielko sledujem celá mokrá, zadýchaná, spotená a smradľavá. Čo som komu urobila.

„Dobre, Amanda," povie  hneď na to, ako skončí s tou erotickou šou len pre moje oči. „Vidím, že si duchom neprítomná, tak na dnes už stačilo." Stlačí tlačidlo na tom pekelnom stroji a pás spomaľuje. Jednou rukou sa ho chytím a druhou si utriem zatúlané kvapky potu z čela. Nebudem predsa vyzerať tak, akoby tu práve niekde pršalo. Božechráň! Keď sa stroj úplne zastaví, vezmem si ponúkaný uterák a dokončím svoju malú očistu. Snažím sa všetko rozdýchať a hlavne pri tom nevzdychať ako nejaká nadržaná šestnástka, aj keď mám občas pocit, že mi záťaž pridáva práve kvôli mojim vzdychom.

Čakám, či mi povie niečo viac, alebo sa stále bude dívať len do tých sprostých papierov, Jack však mlčí a perom niečo čmára.

„Tak ahoj," takmer mu zašepkám a zahanbene sa otočím na zbabelý útek. Nevnímam žiadne pohľady, miestnosťou sa nesú vzdychy ostatných, krik napumpovaných chlapov a určite aj nejaké tie obdivné pohľady ultra tenkých ženských, ktoré sem chodia práve iba pre to. Obhliadnuť si nové mäsko ako niekde v mäsiarstve. No fuj!  A keď prechádzajú popri tých vymakancoch, určite nezabúdajú vrtieť tými kostnatými zadkami ako hárajúce feny.

V šatni hodím rýchlu sprchu, osuším sa a prezlečiem. Všetky tie mokré veci nahádžem na jednu kopu do tašky a už aj smerujem k východu. Nechcem ho vyhľadať, nechcem ho už ani len počuť, bohato mi stačia moje vlastné predstavy, ktoré mi mozog neustále formuluje. Také menšie erotické predstavenie iba pre moje vlastné potešenie.

Ja, v sexy ružových mini bikinách, stojím pri tom stroji, v rukách ružové pierko a notes, a Jack, och, tie jeho športové trenírky, ale tak asi o tri čísla menšie, krásne obopínajúce jeho svalnaté stehná, keď poklusom dáva zabrať svojmu vlastnému telu na páse a tielko už dávno zahodil.

„Nedala si si strečing," náhle preruší tok mojich myšlienok a ja takmer do neho vrazím. „Amanda," chytí ma za obe plecia, „niečo sa s tebou deje?" Pozrie mi priamo do očí.

Všetci Bohovia na nebi, a kde to vlastne všetci ste, stojte pri mne. Čo mu mám vlastne povedať? Čo sa so mnou deje? No, drahý Jack, vlastne nič také hrozné sa so mnou nedeje, nič špeciálne, čo by si potreboval vedieť a čo by stálo vôbec za nejakú malú zmienku, len som do teba tajne zaľúbená. A odkedy vlastne? Asi od prvého dňa, kedy si sa ku mne ozval so slovami: Je tu niekde slečna Collinsová?

Svoje myšlienky však ponechám v hlave a iba ňou pokrútim. „Som v poriadku." Svoj vlastný hlas však takmer nespoznám.

„Hurá," takmer vykríkne a ja na neho vypleštím oči. „Ty vieš aj rozprávať!" Radostne si hvízdne a roztiahne pery do toho naj sexy, naj, naj, proste naj úsmevu. Cítim, ako mi červeň stúpa hore krkom a v hrdle sa vytvorí knedľa emócií. Pokorne zvesím plecia. Čo sa to mnou deje? V hlave mám ostrých poznámok celú kopu, no pred ním? Očami však skúmam v jeho výraze, hľadám nejaký náznak opovrhnutia, či možno známky výsmechu, ale nič tam nenachádzam. Jack stojí a svoje modré oči uprie do tých mojich, hnedých. Čo by som dala za to, keby som mu vedela čítať myšlienky. Toto je aj na jedného veľa.

„Áno, správne, viem," poviem mu celkom nesmelo. Kde je všetka moja guráž? A len tak mimochodom, rozprávať ma už predsa počul. Hlavne v ten prvý deň, keď som na neho asi nejaký extrémne veľký dojem určite neurobila. Tak potom čo to tu vyvádza?

Odvážim sa odtrhnúť zrak od jeho krásnych a jasných očí pozorujúcich každú moju čo i len nepatrnú reakciu a mierne sa rozhliadnem po okolí. Nik si nás nevšíma.

„A pokúsiš sa mi ozrejmiť ešte jednu vec?" nadhodí Jack otázku hneď, čo sa pohľadom vrátim k jeho tvári. O nej by mohli ódy písať.

A čo urobím ja? Len prikývnem ako taká hlupaňa. Čo mi odrezali jazyk?

Presne to isté si musí myslieť sám boh krásy, dokonalosti, sexu a neskrývanej žiadostivosti, pretože sa pre seba uškrnie, pokývne hlavou a konečne zo mňa spustí svoje ruky.

„Prečo si chvíľu nepočkala, kým si dopíšem zopár poznámok a ten strečing by sme si urobili spolu?"

Tento človek ma chce naozaj zabiť. Prisahám, že som v minulosti musela vyviezť niečo strašné, priam odsúdeniahodné, pretože za tri a pol mesiaca, čo sem chodím zmeniť svoj život, svoju postavu, svoje vnímanie a ponímanie jedla samotného, ešte ani raz sme strečing po cvičení nerobili spolu. Vlastne, Jack so mnou ešte nikdy necvičil. Je síce môj osobný tréner, moja vlastná a dokonalá výhra, ale ešte nikdy so mnou naozaj necvičil.

Ja len otvorím ústa, neschopná zo seba vydať hláska. Jack zodvihne ruku a opatrne mi schytí bradu medzi palec a ukazovák. Nakloní sa ku mne a nosom jemne prejde po krivke môjho líca. Skôr, ako ho vôbec počujem, zacítim jeho teplý dych na uchu. „Čo si taká prekvapená?" a rýchlo sa odtiahne. V očiach mu zaiskrí, zatvorí moje ústa a jednoducho žmurkne. „Pokračujeme zajtra?"

Ja z neho namojdušu dostanem infarkt. Naozaj. Vôbec nepreháňam. Srdce sa mi spustí v šialený cval, toľko nedávam ani na tom prekliatom bežeckom páse a on mi ešte predtým, než sa pohľadom so mnou rozlúči, stisne v upokojujúcom geste ruku a necháva mi v nej odkaz. Nemo hľadím na jeho vzďaľujúcu sa postavu. Kriste, Amanda, spamätaj sa! Pozbieraj všetky kúsky svojej dôstojnosti a odíď. Odíď, pre Boha živého!

Samu seba nachádzam až doma, v pohodlí a medzi známymi štyrmi stenami. Na ten odkaz som sa zatiaľ neodvážila ani pozrieť, stále ho nejakým spôsobom tuho zvieram v pravej dlani. Mám silný pocit, že mi onedlho prsty vrastú do ruky a mne tam ostane iba jedna nesúrodá guča, pretože nie som ochotná ich vystrieť a pozrieť sa na tie slová, ktoré mi láskavo venoval. A čo si to vlastne navrávam? Možno mi len nechal nový termín nášho ďalšieho stretnutia. Aj keď sa také čosi ešte nestalo.

Hneď v prvý deň, keď som vyhrala premenu a počula som z tých jeho dokonalých úst svoje vlastné priezvisko, niekoľko okamihov na to sme sa jednoznačne dohodli na spoločných pravidlách. Vyplnila som zopár ďalších dotazníkov, všeobecne nezáživných táranín o sebe a o svojich problémoch, snoch a hlavne túžbach a stanovili sme si rozvrh na pol roka dopredu. Kto už len vie, čo bude robiť o dva mesiace? Zjavne Jack vedel o svojich aktivitách aj na niekoľko ďalších mesiacov dopredu. Od začiatku som k nemu vzhliadala. Týždeň po začiatku môjho trápenia som si vo svojej skrinke našla ďalší dotazník, tentoraz so žltým štítkom o dodatočnom doplnení. Tento bol veru úplne odlišný a pripadal mi skôr ako niečo od psychológa, či dokonca psychiatra a nie pre účely posilňovne a programu na zmenu životného štýlu.

Pohodlne si sadnem a konečne vyložím nohy na stolík a zadívam sa na zovretú dlaň. Na čo ešte čakám? Veď ma to predsa nezabije. Roztvorím kŕčom stuhnuté prsty a do lona mi vypadne zhúžvaný malý žltý papierik. Ten spoznávam. Prudko sa však narovnám, keď si prečítam ten riadok.

Moja myseľ sa opätovne vracia do tých niekoľkých dní, keď som si ešte ako tak verila a túžila som po zmene. Chcela som vidieť seba úplne ináč a chcela som, aby ma tak videli aj ostatní. Pamätám si presne, ako som vypisovala tie hlúpe dotazníky a popritom som hladovo hľadela na svoju chladničku. Jej rúčka už bola celkom v ošarpanom stave, moje útoky na ňu si vypýtali svoju daň. Aby ste totiž chápali, v čase, kedy som sa prihlásila do tej hlúpej súťaže, moje vyžieranie chladničky by mnohí považovali za olympijský šport. Trénovala som ho poctivo každý deň, dokonca som dávala viacfázové tréningy. Takmer ako futbal.

Ale späť k tomu lístočku.
Okamžite spoznávam Jackovo písmo. Na strane, ktorá sa mi takmer vpila do kože, je jediná otázka. Pamätáš si na svoju odpoveď do súťaže?
Ako by som mohla zabudnúť?

Znenie tej hlúpej súťaže sa mi vytetovalo na viečka už mesiace pred jej uzatvorením a prenasledovalo ma na každom kroku. Moja nesmierne vtieravá kolegyňa, ktorá si asi chce niečo neustále dokazovať, mi ten časopis narafičila na stôl, snažila sa byť vtedy nesmierne vtipná. Obálka hlásala logo posilky, kde trávim teraz už väčšinu svojho času a výzvu na zmenu života. Aká som bola len naivná. Podmienkou súťaže bolo zaslať motivačný list. Čo sa hlásim do nejakej práce? pomyslela som si v ten deň, no časopis som zavrela a odhodila do koša. To som ešte vtedy netušila, že niekoľko hodín pred uzávierkou, tam ten svoj úprimne zničujúci motivačný dopis pošlem.

Ruka sa mi trasie, jedna slza si nájde cestu von a pomaly steká po líci. Šteklí to. Roztiahnem pery v polo úsmeve a odhodlane otočím papier. Môže byť toto naozaj pravda?

Prudký nádych sprevádza šialený tlkot môjho srdca a ja mám opäť pocit, že ma skláti infarkt. Keď toto prežijem, naozaj v skutočnosti a bez zranení, och, budem asi tou najšťastnejšou ženou na zemi, aj keď som v podstate pre to nič neurobila. Naozaj takmer nič. Jedine to, že som prišla. Nabrala odvahu a toho dňa vošla do fitka so sklonenou hlavou, pevne rozhodnutá prijať prehru. A čo ma tam čakalo? Niekoľko ďalších účastníkov čakajúcich na verdikt. Ten však bol v môj prospech a počuť ho z úst toho najkrajšieho muža pod Slnkom, bol len bonus k tomu.
Lenže moja výhra prichádza práve v ten moment, keď si prečítam svoje vlastné slová z hlúpeho motivačného listu a pochopím.

Chcem niekoho milovať viac ako čokoládu. A chcem, aby ten niekto miloval mňa, prinajmenšom tak ako ja tú čokoládu.

Skoro poskočím, keď sa ozve domový zvonček. V rýchlosti si utriem zatúlané slzy, som to ja ale sentimentálna, určite si len zbytočne namýšľam. Rýchlo zhodím nohy zo stolíka a ponáhľam sa nakuknúť, kto ma takto večer otravuje. A môj dych sa opäť zastaví, ruka letí na ústa, keď v priezore uvidím stáť jeho, ako sa nervózne ošíva.

„Jack? Čo tu robíš?" vyletí zo mňa hneď, ako sa odhodlám otvoriť. Musel si na to ale pekných niekoľko dlhých sekúnd počkať. Chudák.

Všíma si môjho asi nie dosť stabilného rozpoloženia, bez pozvania vstúpi do môjho osobného priestoru a šmahom ruky zatvára dvere. Niekoľko chvíľ sa rozhliada po mojom malinkatom bytíku a až tak zavadí pohľadom o moje oči.

„Milujem ťa viac ako čokoládu, ty moja milka."