Neviem, skutočne neviem, čo mi to v tej mojej malej hlave napadlo. Vážne som sa musela asi zblázniť. Veď predsa, nebola som na tom až tak zle. Dobre, tak zopárkrát mi to nevyšlo. Okej, nebolo to len zopárkrát, ale v skutočnosti neustále.

Súhlasím dokonca aj s tvrdením, že som doteraz nemala šťastie. A to je už čo povedať.

Okej, narazila som na samých debilov, ktorí videli niečo iné ako moje láskavé srdce, myseľ, moje vnútro a tie bláboly okolo. Je pravda, že ich zaujímal skôr zostatok na mojom konte, ako to, či viem variť, či som schopná z matematiky, s akým prospechom som prešla strednú školu, či aké znalosti mám v sexuálnej výchove.

Nie, nie a ešte raz nie.

Zlatko? Čo máš dnes na pláne? Nepôjdeme sa pozrieť na ten nový autosalón? V hlave sa mi ozývajú slová toho idiota Patricka, posledného môjho pokusu.

A tak tu teraz stojím, mám na sebe mierne ošuntelé a pár rokov staré oblečenie, aby zo mňa nekričalo, hej ty, ja mám prachy a mierne nervózne podupkávam nohou v teniske, ktorá zažila už aj lepšie časy, tuším ich nosím na tenis a čakám, kedy príde on. Je presne desať hodín, keď sa dvere na podniku otvoria a do priestoru vchádza,... kriste, ja doslova strácam slová.

Stalo sa mi to niekedy? Mala by som sa posadiť.

„Giulia? Správne?" Pristúpi bližšie, natiahne ruku a tá mu ostane visieť vo vzduchu. Nadvihne kútik úst. „Ehm," za ponúkanú ruku schová úsmev. „Onemela si?"

Asi áno. Alebo som stihla umrieť, ani som si to nevšimla a práve som sa dostala do neba, raja, do božskej záhrady, alebo proste kdekoľvek, kde takýto lukratívne nádherní chlapi žijú.

Znova si odkašle. „Som Gabriel, ale to si si už asi domyslela," celkom nahlas si vzdychne a presne tá ruka mu vyletí do vlasov, kde si ich precízne prečeše prstami. Všetko sledujem ako omámená. „Mali by sme sa posadiť, hm, čo ty na to?" Ukáže na voľný stôl a čaká na moju reakciu.

Niečo mi hovorí, aby som ho poslúchla, a tak naozaj, opäť neprekvapivo a bez slov, poslúchnem a zamierim k tomu stolu.

„Aby si mi rozumela, skutočne uprednostňujem stretnutia u mňa v kancelárii, ale na tvoje naliehanie som sa nechal presvedčiť. Takže," no ďalej taktne nepokračuje.

„Ehm," prinavráti sa mi stratený hlas. „Som Giulia, správne a prosím, ospravedlň ma, ja,..." čo mu mám len povedať?

„Dobre, Giulia, nechajme to tak," kývne rukou a samoľúbo sa usmeje. On to vie. Presne vie, aké účinky zanecháva. Idiot. Ale zato nádherný. „V prvom rade by si mi mohla vysvetliť, prečo práve ty si vyhľadala pomoc mojej agentúry. Nemám ten pocit, žeby si mala núdzu o chlapov a teraz to ber skutočne ako kompliment." Nadvihne menu, akoby sa nechumelilo. Skúma dennú ponuku.

Sklopím ruky do lona, nervózne požmolím okraj vyťahaného trička a uvažujem, čo mu len povedať. „Nemala som šťastie na lásku."

„Áno, to asi nikto z nás." Nadvihne ramená a úsmev mu klesne. „Prepáč, to som nemal."

Skutočne? Tento poloboh je sám? Tak pozrimeže sa na neho bližšie. O hlavu vyšší, tmavé, šedivou miestami pretkané lesklé vlasy, usmievavé hnedé oči s iskričkou uprostred, lícne kosti mierne vystúpené a dokonalosť doplňujúce asi štvordňové sexy strnisko. Jedna by sa natiahla a pohladkala ho. Široké ramená schopné uniesť ma presne tam, kam si to zaslúžim a tie svaly, och, básnik by mal čo robiť, aby ich pekne opísal. Pod košeľou sa pekne rysujúce a len dodávajú jeho vzhľadu šmrnc nadsamca, ktorému sa ženy ochotne hádžu k nohám. Nižšie už moje oko nedosiahne, ale nepochybne má čo ukázať aj tam.

Uškrnie sa. Vidí ma, ako si ho okato obzerám.

„Zistil si si niečo o mne?"

Záporne pokrúti hlavou. „Iba to, čo si mi doložila v kontaktnom formulári. Som skôr za osobné stretnutia, ako si niečo zbytočne dlhé hodiny hľadať na internete. Čo hľadáš, ako to chceš nájsť a hlavne prečo, mi povieš hádam sama."

Kým nás nevyruší čašníčka s otrepaným klišé čo si dáte a pritom ho pomaly nevyzlečie z tej nádherne bielej košele a sexy upnutých džínsov, sa rozhovorím a s malými prestávkami, na nasatie potrebného kyslíka, mu poviem všetko, o čo ma tak pekne požiadal.

Čo mám za sebou, ako žijem, aké skúsenosti v láske ma postretli a čo od toho všetkého očakávam, no musím podotknúť, že som mu niečo aj zatajila. Niečo tak nepodstatné, úplne bezvýznamné, ako to, že som dedička multimiliónového impéria hotelov po celom svete. Možno by som mu to aj mala povedať, aby skutočne vedel, s kým má čo do činenia, ale chcem si svoju identitu ešte niekoľko chvíľ uchovať len pre seba, v obavách, čo to s ním urobí. Mnoho chlapov, ktorí spočiatku mali záujem, povedzme že dosť malý, sa po tom hlúpom odhalení kto som, začali o moju osobu zaujímať priam ukážkovo, až náruživo, povedala by som.

„Mám istú predstavu, Giulia a dokonca mám vo svojich radoch niekoľko zákazníkov, ktorí by pokojne splnili tvoje požiadavky. Rád by som si urobil niekoľko poznámok, ak dovolíš," nadvihne pohľad, „a potom si to môžeme spoločne prejsť. Povedzme tak o týždeň?"

Hm, týždeň? Čakala som viac času na nájdenie dokonalého rande, ale nedbám. „Super, to znie vynikajúco."

Niekoľko dní po našom stretnutí s Gabrielom som nedokázala myslieť na nič iné, len na ten jeho hlúpo nádherný a rozkošný pohľad. Jeho vzďaľujúca sa postava, keď odišiel a nechal ma v kaviarni pokorne sedieť samú, ma prenasledovala ešte aj v snoch. Bol skutočne krásny a môjmu podvedomiu nejako stále nedochádzal fakt, že tento chlap je sám. Prečo?

Týždeň prešiel ako voda. Otcovi som pomáhala vo firme, snažila sa sústrediť na svoj osobný rast a všetky tie kraviny, čo do mňa dennodenne pchajú jeho poskokovia, ochotní mu aj riť vy..., dobre, ináč som veľmi slušné dievča, ale občas som toho mala naozaj dosť. A hlavne, keď vo svojich takmer tridsiatich rokoch zistíte, že asi naozaj ostanete na ocot, pretože vaše meno je populárnejšie než to Britney Spears, keď tajne súložila s Timberlakom aj napriek tomu, ako všade roznášala, že chce byť panna až do svadby.

Malá iskierka nádeje tu však stále bola a to v podobe Gabriela, ktorý o mojom pôvode nič netušil. Divné. Pretože moje meno sa objavuje v bulvári tak často, až to nestíham kontrolovať. A koho by to vlastne bavilo. Lenže, na moju obranu musím povedať, že tam nie sú žiadne škandály. Naozaj. Ani raz.
No dobre, možno raz, či dvakrát, keď ma pristihli, ako som si vypila jeden pohárik. Ups, okej, tak dva. Priznávam sa a celkom dobrovoľne. Bod pre mňa.

„Giulia?" Ani som si nevšimla, kedy stihol tie dvere na svojej kancelárii otvoriť, ale odrazu stojí nado mnou a podáva mi ruku. „Si tu skoro."

„Ehm, nevedela som sa dočkať."

„Okej, tak ma teda nasleduj."

Uvedie ma do svojej kancelárie a ja sa nestačím diviť, ako to tu má pekne a vkusne zariadené. Žiaden neskutočný a okázalý prepych sa nekoná, aj keď si za svoje služby dohadzovača s excelentnými výsledkami účtuje nemalý poplatok.

„Fíha, máš to tu,... malé." Štyri kroky dovnútra a ocitám sa pred stolom neúnosne sa hrbiacim pod kopou papierov. „Ale pekné," dodávam nesmelo.

„Ďakujem. Čakala si snáď niečo iné?" opatrne ma obíde, nedajbože, aby sa ma náhodou nedotkol a sadne si do svojho kresla. Nasledujem jeho príklad a usadím sa na stoličku.

„Áno." Načo klamať, že?

Žmurkne, oblíže si spodnú peru a mne sa zastaví dych. „Načo zbytočne vyhadzovať peniaze za nábytok? Je toľko vecí, čo sa s nimi dá robiť, však? Giulia, nemám pravdu?"

Takže už vie, kto som. Zamrvím sa na stoličke. Jedným pohľadom ho skontrolujem. „Ako to myslíš?"

„To mi povedz ty." Nadvihne ramená.

„Netuším, kam tým narážaš."

„Skutočne?" Postaví sa a prejde niekoľko krokov späť, smerom ku mne. „Giulia, povedz mi pravdu. Prečo si vyhľadala služby mojej zoznamovacej agentúry? Prečo taká pekná, milá," odkašle si, ale mám pocit, že všetko prednesie s istou dávkou irónie. Čo to má znamenať? „Mladá a hlavne zabezpečená žena potrebuje rady odo mňa? Od muža, ktorý založil biznis na svojich vlastných domnienkach, prežitých trapasoch počas celého života a prekvapivo mu to vyšlo?" Nakloní sa bližšie a dokonca mám pocit, akoby ma ovoniaval. „Tak mi to už konečne prezraď, zlatíčko! Poslal ťa za mnou tvoj otec?"

Čo? Čo má s tým všetkým spoločné on?

„Čože?" vyskočím z miesta až sa on napriami. „Nie, nie, nie. Gabriel, ja... ako ti to povedať,..."

„Skús pekne od začiatku a hlavne, pravdu." S týmito slovami sa otočí a znova sa vráti do svojho kresla. „Dáš si niečo?"

„Nie, ďakujem."

„Tak spusti, Giulia. Mimochodom, oceňujem, že si použila svoje skutočné meno a ja hlupák som ťa ani nespoznal."

„Neviem, o čom to hovoríš, Gabriel. Naozaj. Nik ma za tebou neposlal, som tu skutočne z vlastnej vôle."

„Hlúposť, tomu neverím."

„A prečo?" pomaly strácam nervy a toto doslova vykríknem.

„Ale veď sa na seba pozri!" aj on zvýši hlas.

„Pozerám sa každý deň! Čo mám podľa teba vidieť?" postavím sa a dokonca si dupnem nohou. Na mňa tu nik nebude zvyšovať hlas.

Opakuje po mne a v rýchlosti sa postaví, urobí niekoľko krokov dopredu, zatne päste a otočí sa mi chrbtom. „Si taká krásna, Giulia, len stačí otvoriť oči." Ja dostanem asi infarkt, naozaj! „Krajšiu ženu som jakživ nevidel." Otočí sa a možno, aby som uverila jeho slovám, pomaly prejde späť ku mne. Pohladí ma po líci. „Si ako nejaký skvost, umelecké dielo, po ktorom túži každý zberateľ. Ty to nevidíš?" Pokrútim hlavou.  „Len hlupák by si to nevšimol."

„A čo ty? Veď na našom prvom stretnutí si takmer o mňa pohľadom nezavadil," vytknem mu nedôverčivo. Nie som príliš uplakaná?

„Roky praxe, moja milá." Poťuká si prstom pri oku. „Pomáhal som neskutočnému množstvu párov a ver mi, moje služby využili aj nádherné modelky hľadajúce skutočné šťastie, takže, čo to pred svetom už viem schovať." Nezbedne sa uškrnie.

„Ale ja ti stále nerozumiem, Gabriel. Čo s tým má spoločné môj otec? Teda, aby sme sa chápali, okrem toho, že som jeho dcéra a to už ty vieš, prečo si myslíš, že ma za tebou poslal?"

„A nie je to nad slnko jasnejšie?"

„Prepáč, ale mne nie." Odtiahnem sa od neho. Jeho blízkosť mi akosi škodí, neviem jasne uvažovať. Ani si pomaly neuvedomujem, čo sa tu deje. Moje podvedomie mi ale radí, aby som sa od neho držala ďalej. Čo ak je to všetko iba jeho trik? Ďalší chlap, ktorý po poznaní môjho bohatstva, zatúžil viac po tom, čo ho môže v budúcnosti čakať, ako po mojej nehynúcej láske? V tom sa ale opäť okolo seba porozhliadnem, pozornejšie sa zahľadím na steny, kde visia rôzne vyznamenania a novinové výstrižky.

„Nie len ty si slávna a..." podíde bližšie, „bohatá."

„Aj ty?" vyhŕknem.

„Giulia, o tom som nechcel hovoriť. Tvoj otec sa už roky pokúša získať môj biznis, ale doteraz som si nedovolil ani len pomyslieť, aby na svoje podlé ciele použil vlastnú dcéru."

„Och. Ale to on ani nie. Vôbec ani netuší, že som ťa vyhľadala. Podľa mňa sa mýliš." Nejde mi to do hlavy. „On ani len nevie, že nejaký Valentín, podáme vám pomocnú ruku vôbec existuje."

„A teraz sa, moja drahá, skutočne pekne mýliš. Pozri," znova odstúpi a otočí na mňa svoj notebook.

„Nerozumiem." Už si pripadám ako totálna hlupaňa.

„Pozeraj a čítaj."

A tak robím presne to, čo povie. Čítam jeden mail za druhým, kde mu môj otec najprv pekne ponúka celkom slušný balík za jeho podnikanie, no neskôr sa zníži aj na nadávky a zakončí to pomerne okatým vyhrážaním. „Nemá mi čo zobrať, nemám už nikoho. Nemá na mňa žiadnu páku. Preto tomu nerozumiem. Odrazu prídeš a tváriš sa tak nevinne. Chceš nájsť dokonalého partnera a moje mozgové kapacity pri pohľade na toľkú krásu akosi nestačia na vylúštenie tejto sprostej hádanky. Tak, Giulia, povieš mi už konečne pravdu?" nakloní sa ku mne, privrie oči a mám pocit, že sa mi zahľadí na pery. Čo mám robiť?

Zavriem oči. „Som tu sama za seba a za týmto vyhlásením si stojím."

„Dobre, to som rád. Ani netušíš ako."

Pobozká ma. Najprv jemne, len sa dotkne perami tých mojich a priblíži tú horu svalov ku mne. Prvé sekundy ani jeden z nás neurobí nič naviac, žiaden pohyb, či nedbalý náznak. Keď však ucítim jeho ruku na pravom líci, zahodím všetky zábrany a doslova sa na neho nalepím a konečne pootvorím pery s úmyslom ochutnať ho celého. Súhra našich jazykov je takmer dokonalá. Niečo mi však chýba. Nie, nie je to iskra, pretože tá sa rozhorela naplno. Nie, nechýba tomu ani chuť, pretože ho chcem totálne zjesť.

„Som rád, Giulia, pretože ja som už našiel, čo som roky hľadal. A čo ty?"

Práve v tomto momente, teraz je to už dokonalé. Už mi nič nechýba.

Neviem, ako plynie čas, no od toho momentu, kedy ma vpustil do svojej svätyne, prešli snáď už hodiny. „Čo by si povedala na menšiu večeru?" Trošku so sebou pohne, pripadá mi nervózny. Ale je pravda, že mi celkom vyhladlo. Prikývnem. „Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť."

Zatočí sa mi hlava. Takže som sa v ňom zmýlila? „Hovor."

No on sa postaví z menšieho gauča, na ktorom sme sa spoločne maznali a nanovo obíde stôl a otvorí jednu zásuvku. Opatrne z nej čosi vyberie. „Som netušila, že si botanik."

„Tak to celkom nie je." Zazubí sa na mňa.

Lenže čo ma naozaj prekvapí, je pohyb. Zaznamenám ho v mojom zornom poli a mierne vykríknem. „Gabriel? Čo to? Tá rastlina sa hýbe. Čo to je?" Rukou si prikryjem ústa.

Príde bližšie a malý kvetináč drží pevne v ruke, akoby sa oň bál. „Dovoľ, aby som ti predstavil Adélu. Je to dar od mojej blízkej priateľky."

Ja som sa musela načisto zblázniť!

*pozn. trošku som sa vyhla téme, ale iba trošku, za čo sa ospravedlňujem, verím však, že zážitok to aj tak neskazilo