V polovici februára prišiel najväčší úder. Hermiona stratila nervy.

Raz v noci keď sa vrátil z doučovania u Snapa, Hermiona driemala v klubovni v kresle pri kozube. Harry bol prekvapený, pretože inokedy o takomto čase už dávno spala, a nemal z toho dobrý pocit.

„Hermiona..." nežne ju oslovil a pobozkal, „choď si ľahnúť do postele."

„Harry, musíme sa porozprávať..." zašepkala a vstala. Pozrela sa Harrymu priamo do očí, nadýchla sa a začala. „Takto to ďalej nejde... Však my už takmer vôbec nie sme spolu. Buď si u Snapa, alebo na tréningu, alebo u Dumbleodora. Kým sa vrátiš do klubovne, ja už dávno spím." Nakrátko sa odmlčala, akoby si chcela dodať odvahu na to, čo mu chce povedať. „A aj ty si už na pokraji zrútenia, mal by si s tým niečo robiť," dodala akoby mimochodom.

Harryho premkla zlá predtucha. Tušil, čo chce Hermiona povedať. Sám cítil, že sa za posledné týždne odcudzili. Vlastne, odkedy sa rozišli na vianočné prázdniny... Od návratu do školy nemali ani chvíľku sami pre seba. On mal množstvo mimoškolských aktivít a na Hermionu mu nezostával čas. Ak aj čas mal, musel doháňať to, čo zameškal. Domáce úlohy písal po nociach, pretože cez deň mu na ne nezvýšil čas. Všetok voľný čas musel deliť medzi Snapa - ktorý sa rozhodol dávať mu tie nezmyselné doučovania z elixírov (vraj kvôli Harryho ambíciám stať sa aurorom, ale Harry si bol takmer istý že je to kvôli tomu aby ho mohol trápiť a ponižovať aj mimo hodín) dva razy do týždňa - a Dumbledora, ktorý si ho z času na čas zavolal, a metlobalové tréningy pred blížiacim sa zápasom s Bifľomorom. Keď sa - často neskoro v noci - vrátil do klubovne, Hermiona dávno spala.

„Harry, je mi to ľúto." povedala so slzami v očiach, „ale toto asi fakt nemá význam... A... Ja... Asi som sa zaľúbila do... do Rona. Prepáč...."

Harry iba naprázdno preglgol. Zatočila sa mu hlava. Potvrdili sa jeho najhoršie obavy. Už dávnejšie si všimol, že Hermiona s Ronom trávi viac času ako obyčajne. Spočiatku to pripisoval tomu, že sú priatelia, je jej samej smutno a potrebuje nejakú spoločnosť, ale neskôr si uvedomil, že sa na Rona pozerá inak ako dovtedy, je veselšia a vyrovnanejšia. Stále si nechcel priznať pravdu a klamal sám seba hľadaním rôznych výhovoriek prečo je to tak. Namiesto toho, aby si vstúpil do svedomia a s Hermionou sa vážne porozprával a posnažil sa zachrániť, čo sa ešte zachrániť dalo, začal sa jej nevedomky vyhýbať. A čoraz častejšie myslel na Ginny, s ktorou teraz na tréningoch paradoxne trávil viac času ako s Hermionou.

„Ty mi prepáč, Hermiona," potichu povedal Harry, „bol som blbec keď som si nechal ujsť také skvelé dievča ako si ty," smutne sa na ňu usmial. „Nezazlievam ti to, na tvojom mieste by som asi konal podobne... Len... Len mi je ľúto, že to takto dopadlo... Prepáč mi..."

Hermiona prekvapene zdvihla obočie a usmiala sa naňho cez slzy. „Tak ty sa nehneváš? Strašne som sa bála že budeš zúriť..."

„Nie, nehnevám... Sám som si na vine," vzdychol si. „Ale chcem aby si bola šťastná... A ak budeš šťastná s Ronom..." nedokázal pokračovať, hlas sa mu triasol a do očí sa mu tisli slzy, tak si len Hermionu k sebe pritiahol a silno ju objal.

„Len mi sľúb že budeš šťastná, dobre?" zamumlal jej do vlasov.

To, že Hermiona Grangerová dala kopačky Harrymu Potterovi sa čoskoro stalo senzáciou školy. Mnohé dievčatá vycítili svoju šancu a začali Harrymu okato nadbiehať. Spočiatku pripadala Harrymu táto nová vlna záujmu o jeho osobu zábavná, no po čase ho to už pekne otravovalo. Nebolo chvíle keď by sa okolo neho nepohyboval zástup dievčat čakajúcich len naňho a pod rôznymi zámienkami snažiacich sa podstrčiť mu elixír lásky, až to dospelo do štádia že sa Harry utiahol do seba, začal žiť samotársky život ďaleko od všetkých, opätovne začal používať tajné chodby a skratky, len aby mal od všetkých pokoj. Neviditeľný plášť sa stal súčasťou jeho povinnej výbavy. Tento stav však vyhovoval niekomu, kto si na Harrym rád zgustol. Snape ho nezabudol pri žiadnej príležitosti podpichnúť a pripomenúť mu aby nezabudol že to, že je teraz slávny a obletovaný, neznamená, že prestane pracovať na jeho hodinách. Naopak, bude musieť pracovať ešte usilovnejšie, aby si od seba potenciálne partnerky neodohnal len kvôli tomu, že je tupý ako poleno. Zdalo sa, že vďačne uvítal novú tému na zosmiešňovanie Harryho a že si spolu so slizolinčanmi užíva.

Harryho tak čakali opäť krušné chvíle. No už mu to bolo jedno. Už sa nemal pre koho snažiť. Hermiona bola zjavne šťastná s Ronom a on jej to želal, i keď mu to trhalo srdce. Neustále myslel na pekné chvíle čo spolu prežili, a bolo mu smutno. Ľúbil ju, bola preňho všetkým, hoci posledné mesiace to s ním nemala ľahké...

Páčila sa mu od prvého ročníka, hoci by to nebol priznal, keďže bola spočiatku neskutočne otravná s tými jej večnými napomínaniami. Ale od toho pamätného zážitku s trolom sa z nich stali dobrí priatelia. Dlhé roky nedokázal nabrať odvahu jej niečo naznačiť. Až v štvrtom ročníku, na vianočnom plese. na ktorom bola s Viktorom Krumom, si naplno uvedomil čo k nej cíti a trpel ako kôň keď ju s ním videl. Vtedy, na druhý deň po plese, nazbieral všetku odvahu a odhodlal sa ju pozvať na rande. Hermiona bola v siedmom nebi a žiarila. Aj ona po ňom už dlhšie tajne poškuľovala (a vedela že aj on po nej) no čakala a prvý krok nepodnikla. Dúfala, že Harry sa rozhýbe keď prijme pozvanie na ples od Viktora..

Keď sa po škole onedlho roznieslo že Hermiona chodí s Harrym, nikoho to veľmi neprekvapilo. Skôr sa všetci čudovali, že to Harrymu trvalo tak dlho kým ju zbalil.

Rozchod s Hermionou znášal Harry ťažko. Chodil ako bez duše, večer sa v klubovni tváril že tam nie je, alebo sa utiahol do spálne kde sa buď učil alebo len tak ležal na posteli a premýšľal. Jednoducho potreboval byť sám, ďaleko od všetkých, zvlášť Hermiony a Rona, aby tú novú situáciu spracoval a mohol sa im pokojne pozrieť do očí. Ron s Hermionou si o neho robili vážne obavy, ale on ich upokojoval že je v poriadku. Ale nebol. Trápil sa. Mrzelo ho ako to dopadlo s Hermionou, v škole mlel z posledného. Dumbledorovi sa však neodvážil povedať nič, hoci ho upodozrieval, že niečo tuší. Na vyučovaní bol čoraz nesústredenejší, unavenejší, keďže vďaka Snapovi chodieval spávať neskoro. Raz sa mu dokonca stalo, že po jednom takom mimoriadne náročnom „doučovaní" - keď ho tam držal asi do jednej ráno - na druhý deň na hodine elixírov zaspal. Jednoducho mu odkväcla hlava. Na ten cirkus čo vtedy narobil Snape a ako ho pred všetkými ponížil, asi do smrti nezabudne. Okrem toho, že u Snapa už pomaly spával, nemal pocit že by sa v elixíroch nejako extra zlepšil. Dojem, že to Snape všetko robí iba preto aby ho mohol trápiť, iba silnel... Aj keď....

Všetko sa to zmenilo začiatkom marca, pár dní pred zápasom s Bifľomorom. Len čo s tímom dotrénovali a doladili stratégiu na sobotňajší zápas, už sa vyčerpaný Harry utekal prezliecť, rýchlo do seba nahádzal večeru (pričom sa všemožne snažil nehľadieť na Hermionu s Ronom) a ponáhľal sa za Snapom.

„No poďte, Potter." privítal ho Snape so zachmúreným výrazom na tvári, no zároveň nepreniknuteľnou maskou, ktorá Harrymu znemožňovala čo i len vytušiť akú má náladu. Či to bude preňho dosť zlé alebo veľmi zlé. Hoci sa Snape od toho pamätného novembrového večera k nemu už nesprával tak otrokársky (hoci na to poníženie s čistiacim elixírom Harry doteraz nezabudol), doučovania z elixírov mu stále spôsobovali kŕče v žalúdku a triašku. Harry sa nadýchol a vošiel dnu. Bol unavený a ledva stál na nohách a Snape aj s jeho prekliatymi elixírmi bol to posledné po čom túžil. Už po prvých sekundách vedel že dnes to bude iné. Nevedel prečo, ale desil sa toho.

Snape mu dal pripraviť Dúšok nenávisti. Harry ho podozrieval že tento elixír vybral schválne, aby mu pripomenul ako veľmi ho nenávidí. Harry sa s povzdychom pustil do práce. Už to bola pre neho rutina. Nachystať si prísady, váhu, kotlík, nakrájať, navážiť potrebné suroviny. Potiaľto to bolo fajn. Desil sa toho ako zvládne samotnú prípravu. Dúšok nenávisti bol dosť komplikovaný elixír a pokyny si musel prečítať niekoľkokrát aby mu nič neušlo. Ťažko sa mu sústredilo, jediné na čo dokázal myslieť bola jeho posteľ v chrabromilskej spálni, ale zaťal zuby a sústredil pozornosť na elixír. Vedel, že Snape ho pozoruje, cítil jeho pohľad a nechcel mu dať dôvod aby si z neho opäť uťahoval. Pošúchal si unavené oči a čítal.

Naplňte kotlík 6 šálkami vody. Pridajte sušenú žihľavu a miešajte dve minúty tesne pred bod varu. Fajn, na začiatok je to dobré, toto zvládam.

Pridávajte po kvapkách jed Glumbumbla, medzi každou kvapkou dva krát premiešajte. Teraz by mal mať váš elixír horčicovo žltú farbu. Hm, ide tam šesť kvapiek, takže jedna kvapka, dva krát premiešať, druhá kvapka, dva krát premiešať, a tak ďalej. Chápem, toto je v pohode.

Harry si vydýchol, farba jeho elixíru zodpovedala tej v návode. No snáď to nebude dnes také hrozné...

Napriek chladu podzemnej žalárovej učebne mu bolo neskutočne horúco a potil sa. Chrbtom ruky si utrel pot z čela.

Priveďte elixír do varu. Pridajte prvosienku, miešajte jednu minútu proti smeru hodinových ručičiek. Pridajte čemerice, a premiešajte jednu minútu v smere hodinových ručičiek. BUĎTE OPATRNÝ . Prvosienka a čemerice sú extrémne toxické, pri požití by mali za následok smrť. V tejto fáze môže byť elixír pri dotyku škodlivý. Použite ochranné rukavice z dračej kože.

Čože? Proti smeru či v smere hodinových ručičiek? A čo sa tam vlastne pridáva? A aké rukavice? Žiadne tu nemám, to má byť opäť nejaká pomsta?. Začínal prepadať panike. Už sa strácal. Žmúril do knihy a snažil sa pochopiť o čo tam ide. Od únavy už ledva rozoznal text. Pretieral si oči, no písmenká sa mu začínali rozmazávať pred očami... Čo to vlastne chcel? Ach, áno, ochranné rukavice.. V hlave mu hučalo. Zhlboka sa nadýchol, že sa na ne opýta, keď sa mu odrazu zatočila hlava a stratil vedomie.