Nasledujúce týždne sa Harrymu neskutočne vliekli. Šiestakom naváľali toľko úloh, že už takmer nemali žiadny voľný čas a Harryho spoločné chvíle s Hermionou sa obmedzili výlučne na písanie si domácich úloh, precvičovanie zaklínadiel a štúdia. Na voľné večery mohol opäť zabudnúť a na víkendové prechádzky po areáli školy im neostával ani čas, ani energia.

Jediné, čo ho ako-tak držalo nad vodou, bol metlobal. Na tréningy si ako kapitán tímu jednoducho musel nájsť čas. Aj keď bolo veľmi ťažké zladiť rozvrhy všetkých členov tímu, trénovali tak často, ako sa len dalo. Či pršalo, či snežilo, alebo mrzlo až mráz zachádzal pod nechty. Pri tréningoch si zakaždým dokonale vyčistil hlavu a dokázal čeliť všetkým problémom so vztýčenou hlavou.

Na elixíroch bolo všetko ako doposiaľ, Harry sa síce snažil, ale uznania sa mu nedostávalo. No aspoň nebol tak často terčom Snapových posmeškov. Tie si teraz delil medzi neho, Rona a Nevilla. (Na rozdiel od Harryho, Ron a Neville to brali trošku osobne a Neville sa po jednej zvlášť nepríjemnej hodine takmer zrútil, až skončil v nemocničnom krídle.) Po škole už nezostával, čo ho úprimne šokovalo, pretože nemohol uveriť, že Snape tú jeho bezočivosť vybaví iba dvomi trestami.

Hoci Harrymu odpadli tresty u Snapa – za čo bol inak nesmierne vďačný – pribudli mu súkromné hodiny u Dumbledora, ktorý sa rozhodol mu za každú cenu sprostredkovať dostupné spomienky na Toma Riddla, či ako sa sám neskôr nazval, Lorda Voldemorta. Hoci to boli veľmi zaujímavé a dôležité stretnutia, lebo veľa vypovedali o Voldemortovi, jeho myslení a konaní, ukrajovali mu z voľného času, ktorého už mal beztak žalostne málo, a najviac tým trpela Hermiona.

Vianoce boli predo dvermi a Harry už zúfalo túžil po niekoľkých dňoch voľna a prechádzkach po zasneženej prírode. Na Vianoce odchádzali do Brlohu, tak sa tešil na zmenu prostredia a na rodinnú atmosféru u Weasleyovcov. Vždy sa u nich cítil veľmi dobre, ako doma, dúfal, že tomu nebude inak ani tentoraz.

Vianočné sviatky naozaj dopadli nad Harryho očakávania. Nálada v dome bola výborná, zatieňovala ju iba neustála zaneprázdnenosť pána Weasleyho a prítomnosť Fleur, Billovej snúbenice, ktorá všetkým tak trošku prekážala. Vianočné ráno sa nieslo v príjemnom duchu prekvapení. V toľko darčekov, čo Harry dostal, ani len nedúfal. Od Dursleyovcov nedostal nikdy nič – nanajvýš staré oblečenie po bratrancovi Dudleym, ktoré mu bolo aj tak veľké, keďže Dudley bol malý vypasený brav – preto ho stále dokázalo prekvapiť a rozcítiť, že od cudzích ľudí vždy dostane viac. Od pani Weasleyovej dostal, ako každý rok, ručne pletený sveter, tentoraz červený, vpredu vyzdobený zlatou strelou a doplnený zlatým šálom, od dvojičiek balíček Vydarených výmyslov Weasleyovcov s upozornením, aby ich v Brlohu radšej neskúšal použiť, od Rona balíček kariet Rachotiacej sedmy, od Ginny balíček cukroviniek z Medových labiek a samopíšuce brko a posledný darček bol od Hermiony – metlobalová skrinku a Parfum plný prekvapení. Pri spomienke na ňu sa smutne usmial a dúfal, že aj ona sa jeho darčeku (malým ružovým náušniciam meniacim tvar podľa nálady nositeľky a brku s večným atramentom) poteší aspoň tak ako on tomu jej. Hermiona mu chýbala, ale pravidelne mu písala a referovala ako sa má na lyžovačke vo Švajčiarsku kam odišla s rodičmi hneď po návrate z Rokfortu. Podľa jej slov je tam nuda, ale Harry ju upodozrieval že to napísala iba preto, aby mu nebolo ľúto že nemôžu byť spolu. Mal kvôli tomu aj mierne výčitky, pretože on sa v Brlohu vďaka Ronovi a dvojičkám vôbec nenudil a boli dni, kedy si na Hermionu spomenul až večer, keď ležal v posteli. Nový rok oslávili bujarou zábavou, keď dvojičky svojimi vybuchujúcimi vynálezmi spolu s Divotvornými delobuchmi doktora Filibustera – čo mali byť akési napodobeniny muklovských ohňostrojov – vydymili a takmer podpálili dom, za čo si od pani Weasleyovej vyslúžili celú spŕšku nadávok a potom museli celý nasledujúci deň čistiť dom bez použitia mágie. Harry s Ronom im chceli pomôcť, ale pani Weasleyová im to nedovolila („Musia sami znášať následky za svoje činy!") a držala pri Fredovi s Georgom stráž celý deň až kým sa dom neleskol čistotou, zatiaľ čo Harry, Ron a Ginny využili nádherné slnečné počasie na metlobal na Weasleyovie trávniku za domom. Keď o pár dní, večer pred odchodom na Rokfort, ležal Harry v posteli, nemohol zaspať. Stále myslel na to, že o pár hodín bude musieť túto pohodu a domáce prostredie opustiť a vrátiť sa do školy napospas Snapovi a jeho ponižovaniu. Uvedomil si, že asi prvýkrát v živote sa nechce vrátiť na Rokfort, že by tu pokojne dokázal žiť natrvalo.... Ešte šťastie, že Ginny a Ron sa vracajú na Rokfort so mnou... bola jeho posledná myšlienka predtým, než upadol do nepokojného spánku.

Snívalo sa mu, že hrá metlobal. Práve uvidel zlatú strelu, keď okolo neho presvišťala dorážačka v tvare Snapovej hlavy. Uhol sa jej v poslednej chvíli, no takmer spadol z metly. Keď opäť získal rovnováhu, vyrútila sa oproti nemu Hermiona v slizolinskom metlobalovom habite. „Zabijem ťa, Harry Potter!" vrieskala ako zmyslov zbavená, „za to ako si ma pred všetkými ponížil!" Okolo Harryho preletela ďalšia dorážačka, tentoraz s Ronovou podobizňou, ktorej sa však už nestihol uhnúť a trafila ho rovno do hlavy. Zreval od bolesti, keď vtom ho niečie ruky zachytili pred tvrdým pádom z metly. Otvoril oči.

Sedel na posteli, oproti nemu sedel Ron a nadával, pričom si jednou rukou držal hlavu, a vedľa neho stála Ginny, opierajúc sa o neho aby nespadol z postele.

„Harry, doparoma, čo sa deje?" zlostil sa Ron, „však si mi takmer rozbil hlavu. Išiel som ťa zobudiť, keď si sa zrazu prudko posadil a vrazil si do mňa. A potom si takmer zletel z postele, ešte šťastie, že ťa Ginny zachytila." Šúchal si Ron boľavé miesto na hlave.

„Ja... Prepáč... Nechcel som... zlý sen..." mrmlal Harry, pričom sa snažil vypudiť ten sen z hlavy, no nech sa akokoľvek snažil, mal pred očami jediný výjav – Ginny ho zachytila a zachránila pred pádom z metly....

„No ale pohni kostrou Harry, lebo nás mamka prizabije, ak zmeškáme vlak!"

„Ach áno, no jasné, už idem..." smutne si vzdychol Harry pri predstave ďalšeieho Snapovho teroru po návrate na Rokfort.

Po sladkých dňoch ničnerobenia a vianočnej pohody bol návrat do tvrdej rokfortskej reality obrovským šokom. Opäť nastúpili do kolotoča povinností. Škola, domáce úlohy, súkromné hodiny u Dumbledora a metlobalové tréningy Harryho vyčerpávali väčšmi než pred prázdninami. Večer padal do postele úplne vyčerpaný a neustále sa mu opakoval ten bláznivý sen v rôznych obmenách, a on bol potom na vyučovaní často nesústredený, keďže ho nedokázal vypudiť z mysle. Odrážačka so Snapovou podobizňou... Hermiona v slizolinskom drese... Ginny záchrankyňa... To sa nedivím, že ma v snoch straší Snape, ale prečo Hermiona? A prečo v slizolinskom drese? Čo to malo znamenať?

Čo čert nechcel, Harryho nočná mora sa hneď na prvej hodine Elixírov stala reálnou. Harry poľavil v ostražitosti a pomerne nahlas okomentoval nespravodlivo strhnuté body Chrabromilu kvôli nevydarenému Nevillovmu elixíru. Nielenže pripravil Chrabromil o ďalších päťdesiat bodov, ale ako bonus navyše si vyslúžil aj pobyt po škole. A aby toho nebolo málo, zdalo, že Snape načerpal cez sviatky nové sily a udrel v plnej sile. Harry tak opäť musel čeliť jeho pravidelným posmeškom.

„Pán Potter zrejme cez prázdniny zabudol že na vyučovaní treba dávať pozor, však Potter?" zrúkol mu Snape za chrbtom počas jednej zvlášť nepríjemnej hodiny keď sa Harrymu nedarilo sústrediť sa ani silou vôle a kazil všetko čoho sa chytil.

„Prepáčte pane, ale dnes nemám svoj deň," odsekol mu Harry hoci vedel že si mal radšej zahryznúť do jazyka.

„Ach áno, zabudol som, pán Potter má ako vyvolený extra privilégia. Keď sa zle vyspí alebo jednoducho nemá náladu na elixíry, tak sa jednoducho nemusí sústrediť, však áno?" chladne si ho premeriaval Snape a prepaľoval ho svojimi čiernymi očami, pričom sa snažil do svojho hlasu vložiť čo najviac pohŕdania.

„Nie, pane, tak...." chcel Harry uviesť veci na pravú mieru, ale Snape ho tvrdo zrušil.

„Ticho! Už nechcem počuť nič a do konca hodiny chcem od vás vidieť obstojný nápoj živých mŕtvych. A keďže ste nepoučiteľný, Potter, Chrabromil práve prišiel vašim pričinením o ďalších desať bodov." Snape sa už samoľúbejšie tváriť nemohol.

„A ešte jedna vec, príďte dnes večer o deviatej ku mne do pracovne," obrátil sa k Harrymu a na tvári mu pohrával zlomyseľný úškrn, a tak ticho, ako sa len dalo, pokračoval: „Dohodneme sa na súkromnom doučovaní z elixírov, keďže sa tak veľmi chcete stať aurorom, hoci osobne si myslím, že to nemá veľký zmysel..." zo Snapa vyslovene kričala škodoradosť z Harryho bezmocnosti.

Harry v duchu zahrešil. Na čo je toto dobré? Ďalšie hodiny navyše strávené so Snapom osamote? Aby musel znášať ďalšie ponižovanie ako kedysi? Prečo ho vtedy pred pár mesiacmi jednoducho nezabil? Alebo prečo ho už dávno nezabil Voldemort? Mohol mať konečne pokoj...

Nemohol robiť nič. Zahryzol si do jazyka a so sklonenou hlavou pokračoval v príprave elixíru. Snape stál stále pri ňom, sledujúc čo robí a Harrymu sa od rozčúlenia triasli ruky, takže nakrájať sofoforóznu fazuľu bolo takmer nemožné. Zdvihol hlavu a pozrel na Snapa, a na Harryho zdesenie sa im pohľady stretli. Čierne oči sa zavŕtavali do tých zelených a hoci meravá tvár nevyjadrovala žiadne emócie, Harry by bol odprisahal, že z tých očí cítil záblesk víťazstva. Rýchlo sklonil hlavu.

Keď Snape konečne odišiel, Harry pozrel na Hermionu, ktorá zlostne nadvihla obočie, zovrela pery do úzkej čiary, a pokračovala v príprave nápoja živých mŕtvych. Videl na nej že zúri a chápal ju. Ani jemu by sa nepáčilo, keby bola taká zaneprázdnená ako on a navyše si koledovala o to aby zostala po škole. Ale ona nevedela pochopiť jeho, že si občas jednoducho nechce a nemôže nechať skákať po hlave... Dúfal, že večer si to vysvetlia a všetko bude opäť tak ako predtým. No to ešte netušil, čo ho v najbližších dňoch čaká....