Harry prudko vrazil do dverí riaditeľne, bez pozdravu, nedbajúc na zdesené reakcie portrétov bývalých riaditeľov na jeho bezočivé správanie.

Vlani tu bol toľkokrát, že sa tu už cítil ako doma. Zamieril priamo ku skrinke, kde si Dumbledore odkladal mysľomisu. Dúfal, že otec ju má na tom istom mieste.

Bola tam. Široká kamenná misa na okraji lemovaná runami. Mysľomisa. Trasúcimi rukami ju vybral a položil na stôl. Trošku nešikovne do nej vložil obsah fľaštičky, ktorú až doteraz pevne zvieral v prstoch a nebol by ju pustil ani za nič. Posledný otcov dar.

Spomienky sa vírili, striebornobiele vlákna ho volali a lákali ako magnet.

Opäť naňho doľahla ťažoba uplynulej hodiny a rozplakal sa. Vedel, že nemá veľa času, daná hodina uplynie ako voda. Netušil, koľko toho mu otec chce prostredníctvom spomienok povedať a tak nemohol strácať čas. Utrel si slzy, a ponoril sa do spomienok. Dúfal, že neuvidí nič, čo by jeho už tak obrovskú bolesť a prázdne miesto v srdci zhoršilo.

Nebolo to prvý raz, čo si prezeral niekoho spomienky. Dokonca aj niektoré otcove už videl, hoci na ten moment, keď ho pri tom prichytil, by najradšej zabudol. Teraz však mal pocit, akoby to robil prvý raz. Srdce mu splašene bilo a cítil sa... divne, hoci tentoraz nerobil nič, čo by nemal. Otec mu svoje spomienky odovzdal sám.

Nervózne padal dole a keď konečne pristál, vyľakane sa mykol. Rozhliadol sa.

Ocitol sa na slnkom zaliatej lúke, plnej rozkvitnutých voňavých kvetov, no zjavne tam bol sám. Zmätene sa obzeral naokolo. Prečo sa ocitol práve tu, keď tu nikto nie je? Je to vôbec spomienka?

Ako na zavolanie, neďaleko od neho sa ozval zvonivý dievčenský smiech. Vybral sa za tým zvukom a po niekoľkých metroch našiel vo vysokej tráve ukrývať sa dve deti. Chlapec a dievča, obaja desať – jedenásťroční.

Chlapec bol bledý, chudý, na svoj vek nízky, s dlhými čiernymi vlasmi, v oblečení na jeho vek priveľkom. Harrymu nevdojak pripomenul seba u Dursleyovcov. Dievča, vysoké a chudé s dlhými kučeravými ryšavými vlasmi a šibalskými iskričkami v očiach.

„Mami...." šepol Harry takmer nečujne.

„Dostala som ho!" smiala sa Lily a mávala mladému Severusovi pred nosom listom s rokfortskou pečaťou.

„Vidíš, vravel som ti," usmial sa šťastne Severus. „Vedel som, že ti príde. Si výnimočné dievča..."

Harry sa zachvel. V otcovom pohľade jasne videl obdiv voči malej Lily, túžbu i lásku. A vďačnosť. Uvedomil si, že jeho mama bola pravdepodobne jedna z mála (ak nie jediná), čo sa s ním vôbec bavila. Prišlo mu ho ľúto.

„Budeme spolužiaci!" radostne zvýskol Severus. A prv, než Harry spomienku opustil, začul otcove želanie, aby boli obaja v rovnakej fakulte, v Slizoline.

***

Severus sedel na ustlanej posteli v stroho zariadenej miestnosti a čakal. Harryho pri pohľade na biedne zariadenie pichlo u srdca. Stará vŕzgajúca posteľ, ktorá určite zažila i lepšie časy, rozheganý stôl, vyzerajúci, že sa každú chvíľu rozpadne, a nízka komoda pri posteli boli jediným nábytkom Severusovej detskej izby. Čoraz väčšmi chápal, že mali toho spoločného viac ako si mysleli, či dokázali pripustiť. Zrak mu padol na ošumelý kufor pri dverách a klietku, v ktorej netrpezlivo škriekala sova.

Odrazu vpálil do izby vysoký, statný muž s krátkymi tmavými vlasmi a krivým nosom, ktorého podoba so starším Severusom bola až zarážajúca.

„Už som ti povedal, že nikam nepôjdeš!" zreval muž. „Ani ty, ani tá tvoja bláznivá mater! Rokfort sa nekoná! Aj keby sa všetci čarodejníci sveta postavili na hlavu... V mojom dome si neželám žiadnu mágiu!"

„Tobias, upokoj sa, prosím ťa," ozvala sa nízka, chudá žena s čiernymi vlasmi a utrápenou bledou tvárou stojaca za svojim manželom. „Severus nemôže mimo školy čarovať..."

„Mlč, hlupaňa, teba som sa nič nepýtal!" odsekol, a udrel ju pohybom za tie roky už automatickým. Napriek tomu ju to opäť prekvapilo a Eileen pod silou manželovej päste neudržala rovnováhu a padla, naraziac hlavou do rohu stola. Z rany na hlave jej vytekal tenký pramienok krvi.

„Mamí!" zvreskol Severus a vystrelil z postele. „To si nemal urobiť!" vrhol sa na otca.

„Severus, nie," prosila ho mama so slzami v očiach.

„Tak dobre," precedil pomedzi zuby, schytil kufor, klietku a vybehol z izby. „Odchádzam!" zavolal za mamou, ktorá ho nasledovala, len čo sa trochu spamätala.

***

Vo Veľkej sieni, na malom stolíku pred profesorským stolom čaká na svoju chvíľu múdry klobúk. Je začiatok školského roka, tesne pred triediacou ceremóniou. Prváci stoja nastúpení pred fakultnými stolmi a celí neistí a vystrašení sa obzerajú okolo seba, zatiaľ čo čakajú na svoje zaradenie.

Harry sa postavil doprostred hlúčika, vedľa Lily a Severusa, ktorí sa držali za ruky.

„Evansová, Lily!" zvolala profesorka McGonagallová a jeho mama vystrašene predstúpila a sadla si na stolček. Ledva jej profesorka McGonagallová nasadila klobúk na hlavu, ten vykríkol „Chrabromil!"

Harry, stojac teraz vedľa Severusa, videl sklamanie na jeho tvári. Sledoval, ako si Lily sadá ku Chrabromilskému stolu a podáva si ruky so svojimi spolužiakmi, ktorí jej tlieskali. Jeden z nich, chudý, čiernovlasý chlapec s okuliarmi sa na ňu žiarivo usmial. Severus zastonal. Harry by bol prisahal, že žiarlil.

„Snape, Severus!"

Harry sa usmial. Otec predstúpil o niečo sebavedomejšie ako ostatní spolužiaci a nechal si položiť klobúk na hlavu.

„Slizolin!"

Severus si zložil klobúk a smutne pozrel k chrabromilskému stolu. Lily naňho uprene hľadela. Pohľady sa im stretli. V oboch sa zračil smútok. Severus si to zamieril na opačnú stranu Veľkej siene, preč od Lily...

Harry si smutne pomyslel, že to, na čo sa otec nedávno tešil – že budú spolužiaci, sa veľmi rýchlo stalo ich prekliatím kvôli dlhoročnej nenávisti medzi Slizolinom a ostatnými fakultami, predovšetkým Chrabromilom. Dvaja nerozluční priatelia zaradení v znepriatelených fakultách. Rómeo a Júlia, napadlo mu.

***

Lily a Severus, o dosť starší než v predchádzajúcej spomienke, sedeli v knižnici, pred sebou mali rozloženú akúsi objemnú učebnicu a študovali. Teda, študovala najmä Lily, Severus bol očividne duchom neprítomný. Zamilovane pozeral na Lilin profil, usmieval sa a v očiach sa mu odzrkadľovala túžba a láska. Keď Lily zdvihla zrak od učebnice, so smiechom ho capla po ruke a potichu ho podpichla.

„Nečum toľko na mňa a uč sa. VČÚ sú za rohom."

„Si krásna," zamumlal Severus. „Krásna, výnimočná čarodejnica."

Lily sa zapýrila a hanblivo sa zachichotala. „Prestaň, ty lichotník!"

Opäť sa sklonila nad učebnicu, no nervózne obhrýzala koniec brka, akoby o niečom premýšľala a bojovala sama so sebou. Nakoniec sa rozhodla.

„Nešiel by si so mnou v sobotu do Rokvillu?" ticho sa opýtala a hľadela mu priamo do očí.

Severus vyvalil oči. Pozvanie na rande? Preglgol.

„K madam Puddifootovej?" navrhol nesmelo.

Lily s úsmevom prikývla.

Severus sa rozžiaril.

Idylku narušil príchod dvoch chrabromilských piatakov. Jamesa Pottera a Siriusa Blacka.

„Áaaa, naše hrdličky majú rande v knižnici," rehotal sa Potter tak, aby ho všetci počuli, za čo si vyslúžil od madam Pinceovej pokarhanie.

„Ufňukanec, nemáš na viac? Ahá, zabudol som, ty smrdíš grošom! A ty, Evansová, máš hrozný vkus, keď sa zahadzuješ s takouto stratenou existenciou," uškrnul sa, keď okolo nich prechádzal.

Sirius Black sa pri tom usmieval od ucha k uchu a užíval si Severusovu bezmocnosť. James i on dobre vedeli, že na verejnom mieste si na nich Snape zaútočiť nedovolí, tak sa vyžívali v provokovaní.

„A ty, Potter," zasyčala Lily. „By si už konečne mohol dospieť a prestať sa správať ako arogantný idiot."

Severus sa slabo usmial. Počuť z Liliných úst na Potterovu adresu takéto slová bol preňho balzam na dušu.

Potter očervenel a zamrmlal Lily niečo o tom, že však ona raz dostane rozum a jeho náruč bude pre ňu vždy otvorená.

„Idiot," uľavila si a opäť sa naklonila nad knihu, no jej sústredenie už bolo vďaka incidentu úplne fuč.

„Páčiš sa mu," ticho povedal Severus a jeho pohľad bol plný bolesti.

***

„Povedal som, že nie!" kričal Tobias Snape na svojho syna. „Nikam nepôjdeš!"

Severus už držal kľučku dverí, keď sa predsieňou rozľahol hlas jeho otca.

„Do šľaka!" zahrešil Severus a vzdorovito sa otočil k svojmu otcovi. Harry, ktorý stál pri Tobiasovi, videl, že Severus má na sebe muklovské oblečenie o niekoľko čísel väčšie ako by sa na chlapca v jeho veku patrilo a pod okom má monokel.

„Mám šestnásť, nebudeš mi prikazovať, čo môžem a čo nie."

„Pokiaľ budeš bývať v mojom dome, tak budeš poslúchať, či sa ti to páči, alebo nie!"

„A ak neposlúchnem? Zase mi vrazíš?" v zlosti vykríkol Severus, no veľmi rýchlo to oľutoval. Na jeho líci pristála tvrdá ruka jeho otca. Harry videl, že ledva zadržiava plač.

„Lily ma čaká," hlesol Severus rezignovane.

„Nebudeš sa stretávať s tými ľuďmi."

„Jej rodina je normálna."

„To ma nezaujíma."

„Chceli sme sa učiť..."

„Teraz? Uprostred prázdnin? Myslíš si, že som padnutý na hlavu? A navyše, je to úplne zbytočné. Si obyčajná nula! Okrem tých tvojich čáry-máry nevieš nič. Ale môj milý, ja ťa živiť nebudem, na to vezmi jed!"

„Ale..."

„Severus, poslúchni otca," ozval sa z tmy tichý hlas. Posledný klinec do rakvy. Nádej na to, že sa mu napriek všetkému podarí ujsť, definitívne zhasla. Zradila ho už aj mama.

„Nenávidím vás!" vykríkol frustrovane a s plačom utekal do izby. Na kúsok pergamenu načmáral odkaz a vložil ho sovičke pod krídlo.

„Odnes ho Lily, prosím."

Potom vzal iný pergamen a napísal ďalší odkaz, na ktorom si dal zvlášť záležať.

Môj drahý priateľ,

rozmýšľal som nad Tvojou ponukou celé týždne. Musím priznať, že som bol spočiatku dosť nerozhodný. Predsa len, šíria sa kadejaké reči... Ale s každým ďalším dňom som si istejší. Vaše myšlienky a idey sa mi páčia čoraz viac Túžim sa ku vám pridať. Prosím, prihovor sa u Majstra za mňa.

S úctou,

Severus Snape

***

Lily a Severus stáli pred portrétom Tučnej panej a zúrivo o niečom diskutovali. Harry podišiel bližšie, aby počul viac.

„Lily, je mi to ľúto," ospravedlňoval sa Severus. „Nemal som to povedať."

„Nie, nemal," odsekla nahnevane a prekrížila si ruky na hrudi. Jej oči, inokedy veselé a nezbedné, teraz vyžarovali chlad. „Ale urobil si to."

„Mrzí ma to Lily. Vyprovokovali ma."

„A o tom to celé je, Sev. Si príliš pod ich vplyvom. Avery, Mulciber, Malfoy... Tí ľudia sa mi nepáčia. Sú zlí! Používajú čiernu mágiu."

„Čo je zlé...."

„... na čiernej mágii?" zvreskla Lily a tvár jej očervenela od hnevu. „Všetko! Ubližuje ľuďom!"

„Aj Potter a jeho banda ubližuje istým ľuďom, ak si si ešte nestihla všimnúť," zasyčal Severus, no vzápätí to oľutoval. Bola to chyba. Lily pri vyslovení Jamesovho mena myklo a vybuchla.

„Pottera sem neťahaj! Je to síce arogantný a sebavedomý hlupák, ale neubližuje ľuďom čiernou mágiou!"

Tentoraz ho jej slová nehriali pri srdci. Cítil, že nebola celkom úprimná.

„Ani ja neub..."

„A nie je presvedčený o tom, že nejaký vraždiaci maniak posadnutý čiernou mágiou je najúžasnejším čarodejníkom všetkých čias!"

Severus sa už neovládol a vybuchol. Toto neustále porovnávanie Pottera s ním a jeho priateľmi ho už štvalo.

„Ach áno, svätý Potter! Zabudol som, že ti po nociach predhrieva posteľ a snaží sa ťa odo mňa odlákať!"

To nemal povedať a Severus to veľmi dobre vedel. No slová vyrieknuté v hneve už späť nevráti. Slová vedia bolieť. A tieto ublížili poriadne.

Pre Lily to bola rana pod pás. Očervenela ako paprika a oči sa jej naplnili slzami.

„Toto si prehnal Sev," precedila naštvane. „James... je...kamarát."

„Lily, ja..."

„Veľmi dobre vieš, že ťa ľúbim. Ale takto to ďalej nejde..."

„Nerozumiem...

„Tí, čo ľúbia, takéto veci nehovoria...."

„Lily, mrzí ma to..."

„My dvaja nemôžeme byť spolu..."

„Čože?" Severusovou tvárou sa prehnalo celé stádo emócií. Nepochopenie, porozumenie, šok, hnev, sklamanie.

„Si príliš blízky...jemu... Mám strach... Vieš, aký ma vzťah k takým ako som ja..."

„Lily, ja... Mne na tom nezáleží..."

„Je mi to ľúto Sev..."

Lily sa otočila na odchod, no cez slzy sotva videla kadiaľ kráča. Urobila pár krokov, keď vletela priamo do náručia Jamesa Pottera, ktorý práve vychádzal z klubovne.

„Ale, ale, hrdličky majú problém?"

„Odpáľ, Potter, to nie je tvoja vec!"

„Sev... ja... prepáč..." habkala Lily a klopila pohľad. Keby dvihla hlavu, videla by dvoch odvekých rivalov a nepriateľov zazerať na seba spôsobom, že keby pohľady vraždili, obaja sú dávno mŕtvi.

„No poď, Evansová, tuším konečne prišiel môj čas," zvodne sa na uplakanú Lily usmial a na Severusa zlostne zagánil.

„Lily," hlesol Severus. „Prosím, daj mi šancu ti.."

„Daj si pohov, Ufňukanec. Práve si to pokašľal na celej čiare. Choď sa hrajkať so svojimi elixírmi. Alebo vieš čo? Ten tvoj Pán ťa určite privíta s otvorenou náručou a uteší ťa."

Severus zbledol a zovrel ruky v päsť. Inštinktívne siahol po prútiku, no v poslednej chvíli sa zastavil. Bolo očividné, že túži Jamesa prekliať a nebyť Lily, asi by to aj urobil.

Jamesovi jeho gesto neuniklo. Uškrnul sa, vzal Lily za rameno a s víťazoslávnym úsmevom ju odviedol do klubovne.

„Lily..."

Severus tam ostal stáť, zranený, ponížený a sklamaný. Zradila ho. Odišla s Potterom.

„Nenávidím ťa, James Potter! Príde čas, keď za všetko zaplatíš..." mrmlal si popod nos, keď opúšťal chrabromilskú vežu.

Harry sa nemohol zbaviť nepríjemného pocitu, že toto bol začiatok konca priateľstva jeho rodičov.

***

Severus sedel na ustlanej posteli vo svojej izbe a čítal si. Za tie roky sa zariadenie izby nijako nezmenilo. Uprostred izby stál ten istý rozheganý stôl, tentoraz zahádzaný kôpkou kníh a časopisov. Zrak mu padol na prázdnu klietku pod oknom. z ktorého bol výhľad na špinavú rieku a schátrané tehlové domy, za ktorými sa týčil továrenský komín.

Harry nedokázal prelúštiť názov knihy, ale zo sústredeného výrazu otcovej tváre mu bolo jasné, že ide o niečo, čo mladého Severusa veľmi zaujíma. Určite nejaká kniha o čiernej mágii, prebleslo mu hlavou. No pravidelný pohľad smerujúci k otvorenému oknu dával tušiť, že Severus čaká poštu.

Odrazu bolo počuť blížiace sa kroky a vzápätí búchanie na dvere.

„Severus, o-otvor!" ozval sa mužský hlas.

Severus si vzdychol, pretočil oči, no nereagoval. Buchot neprestával, stupňoval sa.

„Severus Snape, hovorím ti, ihneď otvor tie dvere, lebo ich vyvalím!"

Severus Snape sa so zahrešením zdvihol z postele a ku dverám sa doplazil v poslednej chvíli, tesne pred tým, než by ich Tobias Snape vyrazil z pántov.

„Si hluchý?" zreval naňho muž a jeho lesklé, krvou podliate oči a tackavá chôdza napovedali, že dnes bude opäť jeden z tých dní, keď bude Severus prosiť Merlina o vykúpenie z tohto pekla.

Severusove črty stvrdli a v jeho tvári neostalo po predchádzajúcom zanietení ani stopy.

„Nie, nie som," odvetil a hľadel na muža s pohľadom plným pohŕdania. „Ale ty si opitý. Choď sa vyspať."

Tvár staršieho muža sa skrivila hnevom a očervenel ako rak.

„TAKTO – SA – SO – MNOU – ROZPRÁVAŤ – NEBUDEŠ!" zreval a brada sa mu triasla od zlosti. Hrozivo sa týčil nad svojim synom, no s ním to ani nepohlo. Už nie. Časy, keď sa ho ako malý chlapec bál a triasol sa schúlený vo svojej izbe pri každom jeho záchvate, sa pominuli.

Severusov pokoj však otca rozzúril ešte viac. Zahnal sa na syna a jednu mu vrazil. Severusa prudká rana odhodila dozadu a padol na zem. Sykol od bolesti a potichu zahrešil. Z rozbitej pery mu kvapkala krv a celú pravú polovicu tváre mal ako v ohni. Namáhavo sa postavil a zagánil na otca.

„Mňa nevyprovokuješ," precedil pomedzi zuby. Vtom vletela cez otvorené okno sova, pristála Severusovi na pleci a otrčila mu ľavé krídlo, pod ktorým mala pripevnený malý zvitok pergamenu. Severus sa usmial a sovu pohladkal. Pomaly jej odviazal zásielku a pustil ju, nech sa po ceste občerství.

„Zase tá prekliata sova! Koľkokrát som ti povedal, že v MOJOM dome nestrpím žiadnu mágiu?"

Severus si otca nevšímal, len zamrmlal, že sovy predsa poznajú aj muklovia, tie predsa nie sú výsadou čarodejníkov a nedočkavo roztvoril pergamen.

Drahý priateľ,

Všetko je vybavené a pripravené. Zajtra po zotmení po Teba prídem. Čakaj na obvyklom mieste.

Lucius.

Stručný odkaz vykúzlil Severusovi úsmev na tvári. Hneď bol život krajší.

„Toto raz oľutuješ," zagánil smerom, ktorým jeho otec odišiel.

Harry sa pristihol pri tom, ako zatína ruky v päsť. Tohto je schopný vlastný otec? Cítil voči Tobiasovi (svojmu starému otcovi, ako si práve s hrôzou uvedomil) obrovskú nenávisť. To nebol človek, to bol netvor! Ktorý otec sa k svojmu dieťaťu správa takto brutálne? Uvedomoval si čoraz viac, že toho mal s otcom naozaj spoločného viac než dosť. Obaja žili v pekle, nemilovaní, zanedbávaní a bez priateľov. Už začínal chápať, prečo sa otec neskôr pridal k smrťožrútom...

***

Severus sedel v rokfortskom exprese a sústredene sledoval dianie za oknami vlaku. Krajina za oknami rýchlo ubiehala a pomaly sa začínalo stmievať. Nebol v kupé sám, ale necítil potrebu s niekým komunikovať. Pohrúžený do vlastných myšlienok nevnímal okolie.

„... a čo ty, Snape?" obrátila sa k nemu tmavovlasá dievčina s prefektským odznakom na hrudi. Severus sa pri zvuku svojho mena mykol a zmätene obzeral okolo seba, čím vyvolal všeobecné pobavenie.

„Pýtala som sa ťa, z čoho budeš ty skladať MLOKy," zopakovalo dievča svoju otázku.

Severus mykol plecom.

„Presne z toho, čo aj VČÚ," odvrkol a otočil sa opäť k oknu. V tej chvíli sa mu tvár skrivila bolesťou a ticho sykol. Pravou rukou si chytil predlaktie ľavej a zhlboka dýchal.

„Teda, Snape, s tebou je dnes zase reč," vzdychla si tmavovláska a vybrala sa na kontrolu vlaku.

Vlak sa rútil krajinou a železničná stanica v Rokville bola na dosah. Kupé sa postupne vyprázdňovalo a keď konečne Severus osamel, vydýchol si. Zúfalo si už potreboval vyhrnúť rukáv a jednouchým hojivým kúzlom uľaviť od bolesti.

Harry zalapal po dychu, keď na otcovej ruke uvidel pomerne čerstvé znamenie zla. Nebolo ešte úplne zahojené, takže ho musel prijať len nedávno, a jeho hojenie ešte bude asi chvíľu trvať. Nezávidel mu tie bolesti, ktoré vďaka nemu prežíval.

Severus si privolal z habitu akúsi masť a jemne si ju vtrel do rany. Hoci bol opatrný, Harry aj tak videl, že zatína zuby, aby nevykríkol.

Harrymu napadlo, či za ten vstup do armády smrťožrútov mohla hádka s Lily minulý školský rok a následné sklamanie, alebo to otec plánoval už dlhšie. Vzápätí si uvedomil, že odpoveď sa už nikdy nedozvie.

***

Severus, v spoločnosti spolužiakov stáli zoradení vo vyzdobenej Veľkej sieni, odetí v slávnostných habitoch. Záverečná slávnosť, pomyslel si Harry. Severus naoko pozorne počúval riaditeľa, ktorý za profesorským stolom zanietene rečnil. Jeho pohľad však neustále zabiehal k chrabromilskej skupinke a očami hľadal Lily. Keď sa Harry lepšie prizrel, videl, že jeho mama stojí po boku Jamesa a držia sa za ruky. Bolo očividné, že v tej dobe už tvorili pár. Po riaditeľovom prejave vyvolávala profesorka McGonagallová postupne všetkých siedmakov aby im odovzdala osvedčenie o absolvovaní štúdia. Keď si prišiel pre to svoje Severus a zodvihol ruku aby si prevzal zvitok pergamenu a zároveň si s oboma profesormi potriasol rukou, Harry už vedel čo jeho otec starostlivo ukrýva pod habitom. Napadlo mu, či o tom Dumbledore vôbec tušil, alebo nemal o Snapových plánoch ani najmenšieho tušenia. Možno si myslel, že je Snape natoľko rozumný a počká do konca školy, ktovie.

Keď slávnosť skončila a než sa študenti rozišli do svojich domovov, pristúpila k Severusovi Lily. (Za nesúhlasného a vraždiaceho pohľadu Jamesa Pottera.) Objala Severusa, pobozkala ho na líce (Harry postrehol, ako James inštinktívne siahol po prútiku) a popriala mu všetko dobré.

„Veľa šťastia, Sev. Dávaj na seba pozor. Mám ťa rada," šepla mu do ucha tak, aby to nepočul nik iný.

Ale nie natoľko, aby si sa rozhodla pre mňa, ucítil Harry otcovu myšlienku. Zaskočilo ho to, ale zároveň príjemne prekvapilo, že môže nielen sledovať jeho spomienky, ale byť ich súčasťou a preciťovať jeho pocity a myšlienky.

„Aj ja teba, Lily. Buď s Po... s ním... šťastná," smutne sa usmial. „Nikdy na teba nezabudnem. Zbohom."

Odišiel, vrhnúc poJamesovi nenávistný pohľad. Lily za ním chvíľu hľadela so slzami v očiach.Harry cítil, že ho má stále rada, viac ako priateľa, svojim spôsobom ho ľúbi,ale to nestačilo. Naopak, z otca priam sršala jeho láska ku nej. Odchádzalsíce naoko vyrovnane a vzpriamene, ale Harry veľmi dobre videl v jehotvári bolesť. Ktovie, ako by sa vyvíjal ich vzťah nebyť otcovej posadnutostičiernou mágiou a Voldemortom, pomyslel si.