Harry opustil Škriekajúcu búdu ako v tranze. Vôbec netušil ako sa odtiaľ dostal von, ako prešiel cez tunel, ani kto ho nakoniec musel podoprieť aby sa nezrútil. Na ničom z toho nezáležalo. Odpovede na tie otázky aj tak nič nezmenia.

Cítil obrovskú prázdnotu. Srdce mu trhalo na kusy. Práve mu umrel otec. Mal pocit, že je po všetkom. Že už nemá zmysel ísť ďalej a bojovať. Kvôli čomu sa mu ešte oplatí žiť? Už stratil príliš veľa blízkych ľudí. Už nevládze ísť ďalej... Pôjde za Voldemortom a vzdá sa. Nech ho zabije. No najprv si musí pozrieť otcove spomienky.

Voldemort akoby čítal Harryho myšlienky, lebo odrazu sa celým areálom rozľahol vysoký, syčivý hlas.

„Harry Potter, teraz hovorím k tebe. Nechal si svojich priateľov umierať, zatiaľ čo ty si sa zbabelo ukrýval a unikal tak pred spravodlivosťou. Tvoji priatelia bojovali statočne, ale utrpeli ste veľké straty. Teraz buď chlap, nie zbabelec. Vylez zo svojej skrýše a príď za mnou do Zakázaného lesa. Ukončime to raz a navždy. Len ty a ja. Žiadne ďalšie zbytočné úmrtia. Už bolo preliatej dosť čarodejníckej krvi. Dávam ti hodinu. Hodinu máš na to, aby si za mnou prišiel. Ani o minútu viac. Počas tej hodiny boj nebude pokračovať. Ak však do konca tej hodiny za mnou neprídeš, zapojím sa do boja aj ja sám a nájdem si ťa, Harry Potter, nech budeš kdekoľvek. A každý muž, žena, dieťa, ktorí by ťa chceli chrániť či inak mi vzdorovať, bude kruto potrestaný. Máš hodinu, Harry Potter... A vy," pomyselne obrátil svoj príhovor na ostatných, „zatiaľ ošetrite ranených a dôstojne pochovajte svojich mŕtvych."

Navôkol sa rozhostilo ničivé ticho. Harry stál na mieste ako prikovaný a triasol sa. Nebyť toho, že ho jeho priatelia podopierali, každý z jednej strany, isto by sa zrútil ako handrová bábika.

Pochovajte svojich mŕtvych... Koľko ich dnes zomrelo pre neho? Ako sa bude môcť pozrieť do očí všetkým tým, čo v boji niekoho stratili? Budú ho aj oni považovať za zbabelca? A koľkí ešte zomrú, pokiaľ za Voldemortom nepríde?

Hermiona s Ronom s obavami hľadeli na Harryho a premýšľali, čo sa mu asi teraz preháňa hlavou. Obávali sa. Pridobre poznali Harryho, že so svojou spasiteľskou povahou sa radšej vyberie za Voldemortom, akoby mal dopustiť ešte čo i jednu zbytočnú smrť a do konca života sa zožierať výčitkami svedomia, že kvôli nemu umierali ľudia. Problém bol, že aj Voldemort vedel, že Harry radšej položí svoj život za priateľov, než by sa mal zachovať ako najväčší zbabelec. Dostal ho do pasce. Slučka sa začína sťahovať. O chvíľu bude vtáčik navždy lapený.

Prvý sa odvážil prehovoriť Ron.

„Nepôjdeš tam, však? Dúfam..." hlesol.

„Ja... neviem," po pravde odvetil Harry. Nechcel tam ísť. Napriek svojim pôvodným predsavzatiam sám sa vzdať priam umieral od strachu postaviť sa Voldemortovi tvárou v tvár a ísť na istú smrť. Ale predstava toho, ako ten šialenec zabíja jeho priateľov, známych, ich rodiny... iba kvôli tomu, že mu chceli pomôcť a chrániť ho, bola desivá. Ešte stále mu zneli v ušiach slová, ktoré Voldemort vyslovil v Škriekajúcej búde. Koľko jeho priateľov pri tom zomrie, ma absolútne nezaujíma.

Nemohol to nechať tak a dovoliť umierať nevinným ľuďom. No zároveň nechcel ísť dobrovoľne na istú smrť. Príšerne sa bál. Bezvýchodisková situácia.

„Mám strach," priznal napokon.

Zdalo sa, že Hermione trochu odľahlo.

„Harry," vydýchla. „O to mu ide. Aby si sa bál a vzdal sa. Je to pasca. Nesmieš tam ísť, je to istá smrť!" Orieškovohnedé oči boli plné nevysloveného strachu a leskli sa v nich slzy. Hoci medzi ňou a Harrym už nebolo nič viac ako priateľstvo, stále si boli veľmi blízki. Puto medzi nimi dvoma bolo stále dosť silné, aby si rozumeli aj bez slov. A tak dokázala z Harryho vycítiť strach, neistotu, túžbu po pomste, no i zúfalú túžbu žiť. Pri pomyslení na to, že by mohla Harryho stratiť, prichádzala o rozum. Nezniesla by pomyslenie na to, že je mŕtvy.

Nemohla mu nijako pomôcť. A tá bezmocnosť bola najhoršia. A tak urobila to jediné, čo v tej chvíli preňho urobiť mohla. Objala ho. Ukázala mu, že tu bude preňho vždy, keď to bude potrebovať. Cítila, ako sa trasie. No jej objatie spôsobilo, že sa Harry po chvíli upokojil.

„Ja... Bojím sa, Hermiona. O vás, o Ginny,..." mrmlal jej do vlasov.

Pri spomienke Ginny sa mu naraz v mysli vynoril obraz obrovského výbuchu a jeho dušu opäť zachvátil strach a nepokoj. Bál sa o ňu. Ak sa jej niečo stalo, jeho život už naozaj stratí zmysel a už nebude mať dôvod žiť. Pre koho?

„Musím ísť do hradu. Zistiť čo je s Ginny... A pozrieť si otcove spomienky. Potom uvidím..." mrmlal ako v horúčkach a vytrhol sa z jej zovretia.

Rozbehol sa do hradu ako zmyslov zbavený. Poháňaný strachom, obavami, túžbou zovrieť Ginny v náručí a viac ju nepustiť. Neviditeľný plášť ostal ukrytý vo vrecku bundy. Už nezáležalo na tom, či ho niekto cestou uvidí.

Hermiona si vzdychla. Lepšie ako nič, pomyslela si. Harryho útek do bezpečia budú riešiť neskôr.

Privítalo ich všade prítomné ticho. Hrad bol ešte stále ponorený do tmy, no tá sa postupne trhala, redla, svitanie sa blížilo.

Areál hradu bol nezvyčajne tichý a tmavý. Nebolo to tak dávno čo tam zúril boj a farebné záblesky zaklínadiel osvetľovali noc. Nateraz sa boj skončil. Voldemort dodržal svoje slovo. No ak za ním nepríde, peklo vypukne znova, v omnoho väčšej a ničivejšej sile. Pri pomyslení na to, čo sa stane, zaplavila Harryho panika.

To musí byť zlý sen. Merlin, prosím, nech sa z toho zobudím...

Keď vstúpili do hradu, naskytol sa im hrôzostrašný pohľad. V hale neostal kameň na kameni. V stenách boli diery po odrazených zaklínadlách, padala z nich omietka, podlaha bola plná rubínov popadaných z rozbitých bodovacích hodín. A všade samá krv.

Keď Harry uvidel tú pohromu, zatočila sa mu hlava a prešiel mu mráz po chrbte. Dôstojne pochovajte svojich mŕtvych, ozval sa mu v hlave chladný Voldemortov hlas. Ginny! uvedomil si. Prežila ten výbuch alebo je mŕtva? Zúfalo ju túžil nájsť, no umieral pri predstave, že by ju našiel mŕtvu.

„Kde sú všetci?" ticho sa opýtal Ron a z výrazu jeho tváre Harry pochopil, že práve obaja mysleli na tú istú osobu.

„Neviem," hlesla Hermiona, ktorej pri pohľade na tú spúšť prišlo nevoľno. „Asi vo Veľkej sieni.

Nechcel tam ísť. Desil sa pohľadu na to, čo tam nájde. Ale vedel, že nie je iné východisko. Ak chce vedieť, čo sa stalo s Ginny, s jeho priateľmi, musí tam vojsť a čeliť všetkým tým hrôzam.

So srdcom splašene bijúcim až niekde v krku vošli do Veľkej siene. Harry vedel, že ho tam nečaká nič príjemné, ale to, čo tam uvidel, ním silno zamávalo a takmer ho pripravilo o rozum.

Veľká sieň bola plná zranených, z boja vyčerpaných čarodejníkov, ktorí stonali na provizórnych lôžkach vytvorených z fakultných stolov a ... mŕtvych. Mnoho mŕtvych. Harryho zamrazilo. Cítil šok, hrôzu a striasalo ho pri pomyslení že je to všetko jeho vina. Triasol sa na celom tele, ťažko sa mu dýchalo a snáď iba prežitý šok a priveľa adrenalínu v krvi spôsobilo, že sa ešte nezrútil. V očiach sa mu zračila hrôza z pohľadu, ktorý sa mu naskytol. Mal strach, koľko jemu blízkych ľudí nájde medzi mŕtvymi. Radšej to ani nechcel vedieť. Nechcel tam ísť. Bál sa. Najradšej by sa zvrtol na päte a utekal do riaditeľne. Ale musel sa tam ísť pozrieť. Musel čeliť tejto situácii, ktorú spôsobil on sám. Musí sa presvedčiť, že je Ginny v poriadku, živá a zdravá.

Zdraví ošetrovali ranených, utešovali pozostalých. Zovšadiaľ sa ozýval krik a nárek. Tí, čo prežili, oplakávali svojich mŕtvych, snažili sa uľaviť zraneným, či pomôcť dôstojne odísť tým, ktorým sa už pomôcť nedalo.

Bolo to horšie ako Harry čakal. A on sa na to všetko musel pozerať. Oči všetkých sa upierali naňho a on sa snažil vyčítať, čo si myslia. Odsudzujú ho za to, že kvôli nemu umreli ich priatelia a blízki? Považujú ho za zbabelca? Alebo by sa preňho obetovali znovu? Nevedel to. A radšej to vedieť nechcel, len zúfalo hľadal Ginny.

Keď zbadal v jednom kúte zopár ryšavých hláv, srdce sa mu prudko roztĺklo a zaplavila ho panika. Odrazu akoby prirástol do zeme a nedokázal sa pohnúť. Zahmlilo sa mu pred očami, zbledol a triasol sa. Srdce akoby mu zachvátila železná, drôtená obruč. Z toho čo videl sa takmer zbláznil. Pani Weasleyová nahlas nariekala a pán Weasley ju držal okolo ramien a snažil sa ju utešiť, no i on sám len ťažko zadržiaval slzy. Harryho mysľou prebehlo jediné meno. Ginny! No nebola to Ginny. Na provizórnom lôžku ležal Fred. Vyzeral ako živý, s typickým samopašným úsmevom na perách. George, kľačiaci na zemi, zavýjal ako ranené zviera, držal brata za ruku a odmietal ho pustiť. Bill s Charliem a Percym (čo tu robí Percy? duto si pomyslel Harry) sa márne snažili upokojiť mamu, zatiaľ čo pán Weasley sa snažil odtiahnuť Georga od bratovho tela. Ron sa s bolestným výkrikom prihnal k zvyšku svojej rodiny a trúchlil s nimi.

Harry sa na to nedokázal pozerať. Bolo mu jasné, že Fredovu smrť má na svedomí on, že ho neospravedlňuje nič, pretože bol príliš zbabelý na to, aby čelil Voldemortovi a jeho smrťožrútom sám.

Z toho všetkého utrpenia naokolo sa mu dvíhal žalúdok. Vedel, že jediné, čo môže urobiť, je prijať Voldemortovu výzvu a prísť za ním do Zakázaného lesa. Ale bude mať na to dosť síl?

Ginny! uvedomil si neprítomnosť najmladšieho weasleyovského člena. Kde je?

Obzeral sa naokolo, prešiel celú Veľkú sieň. No Ginny nikde nebola. Nikto o nej nič nevedel. Akoby zmizla bez stopy.

Harry sa zrútil. Toto je už naozaj koniec. Bez otca a Ginny jeho život nemá zmysel. V nestráženej chvíli, keď boli všetci zamestnaní vzájomným utešovaním, sa z Veľkej siene vytratil.