Zúrivá vŕba sa týčila v celej svojej nádhere, jej konáre svišťali vzduchom a varovali každého nešťastníka čo by si dovolil priblížiť sa do jej blízkosti, že je pripravená brániť si svoje teritórium.

Keď k nej konečne pribehli, Harry z nich stiahol neviditeľný plášť a strčil si ho do vrecka džínsov.

Bezmocne pozeral na mohutný strom a odrazu si spomenul na Krivolaba. Ten kocúr dokázal znehybniť Zúrivú vŕbu stlačením akejsi zmrazujúcej hrče. Vzdychol si a rozmýšľal ako si bez neho poradia. Pri pohľade na uzlovité konáre, ktoré sa zaháňali všade naokolo, pripravené zasiahnuť a udrieť každého narušiteľa, mal Harry pocit, že sa mu vŕba drzo vysmieva, akoby mu chcela pripomenúť všetky ich doterajšie potýčky. Že mu dáva najavo, že nad ňou nemajú šancu vyhrať.

Harry si na ne veľmi dobre spomínal. S vŕbou sa dostal do problémov niekoľkokrát. Najprv do nej v druhom ročníku s Ronom narazili očarovaným autom pána Weasleyho a o rok na to s ňou opäť mali tú česť.

„Harry? Vnímaš ma?" ozvala sa netrpezlivá Hermiona, čím ho vyrušila zo zamyslenia.

Harry sa strhol a trochu neprítomne sa na ňu zadíval.

„Deje sa niečo? Nevnímal si ma."

„Len som sa zamyslel. Ako sa dostaneme do toho tunela bez Krivolaba."

„Ach, Harry," vzdychla Hermiona a nechápavo krútila hlavou. „Ty si hovoríš čarodejník? Poď."

Harry sa pohol smerom k vŕbe a neveriacky civel na odrazu úplne nehybný strom.

„To ako...?"

Ron sa iba sebavedome usmieval. „Vidíš? Som dobrý, že?" škeril sa. „Jeden by sa divil čo dokáže obyčajné Vingardium leviosa." Harry síce Ronovej poznámke vôbec nerozumel, a tak si v duchu zaumienil, že sa ho na to neskôr opýta.

Vliezli do tunela vedúceho priamo do Škriekajúcej búdy. Tunel bol nízky a nie veľmi široký, takže museli liezť štvornožky jeden za druhým. Pohybovali sa pomaly, kúsok po kúsku, Harry prvý, rozsvietený prútik mu osvetľoval cestu. Za ním liezol Ron a trojicu uzatvárala Hermiona. Harry sa neustále obzeral na všetky strany, akoby sa bál že naňho niečo vyskočí a zaútočí. Podvedome očakával, že toto je len ďalšia Voldemortova pasca. Že mu podsunul falošnú vidinu a teraz očakáva, že za ním príde a po ceste naňho zbabelo zaútočí.

No nijaká prekážka sa zatiaľ neobjavila. Harry si uvedomil, že im zrejme naozaj nič nehrozí a Voldemort ani len netuší o tom, že Harry bol v jeho mysli a teraz má namierené za ním.

Opäť naňho doľahli spomienky. Vybavil si, ako do tohto tunela vliezli v snahe zachrániť Rona pred veľkým čiernym psom a na čo sa potom celá „záchranná misia" zvrhla. Vtedy sa dozvedel, že Sirius Black vôbec nie je šialený masový vrah za akého ho považuje celý čarodejnícky i muklovský svet, že pravda je úplne inde a v ten večer získal konečne príbuzného, človeka, ktorý ho má rád. Bohužiaľ, nebolo im súdené aby žili spolu, ako po tom obaja túžili. Siriusov život ukončila šialená Bellatrix Lestrangeová, Malfoyova teta, pred tromi rokmi na Ministerstve mágie, keď sa tam objavila po boku Voldemorta ako jeho najvernejšia smrťožrútka.

Voldemort. Pri tom mene zovrel ruky v päsť a prútik v jeho rukách sa triasol. On je zodpovedný za Harryho spackaný život, za všetko zlé, čo ho postihlo. Nebyť jeho, mohol mať rodinu a nemusel by vyrastať u príšerných Dursleyovcov. Keby nebolo Voldemorta, žil by ešte Sirius, Dumbledore, on by sa nemusel celý rok ukrývať ako hľadaný zločinec a vôbec, bol by úplne obyčajný chlapec s problémami typickými pre jeho vek a nestál by teraz pred najťažším rozhodnutím v živote. Vzdať sa dobrovoľne a ukončiť tým zverstvá, ktoré Voldemort vystrája pre jeho dolapenie, alebo sa ukrývať čo najdlhšie a snažiť sa zachrániť, no ohroziť tým všetkých ostatných...

To je také ťažké... Ešte stále sa cítil ako dieťa, a už mu smrť niekoľkokrát dýchala na krk, no zakaždým jej akoby zázrakom unikol len o vlások. No dnes to bude iné. Vedel to. Cítil to v kostiach. Dnes sa rozhodne o budúcnosti čarodejníckeho sveta.

Vo chvíli, keď sa Harrymu zdalo, že už lezú akosi dlho, tunel začal pozvoľne stúpať nahor. Na jeho konci videl Harry slabé svetlo, ktoré bolo čoraz väčšie a jasnejšie čím boli k nemu bližšie. Odrazu prudko zastal.

„Áú, čo je?" zavrčal Ron, ktorý pri Harryho prudkom zastavení doňho vrazil.

„Potrebujem plášť," zašepkal Harry a vytiahol z vrecka džínsov guču striebornej látky. Prehodil si ho cez seba a s prútikom v ruke zamrmlal: „Nox."

Ocitli sa v úplnej tme a len namáhavo sa posúvali ďalej. Tesne pred koncom bol tunel už dosť široký na to, aby sa vedľa seba zmestili všetci traja. Harry na nich prehodil plášť a potom pomaly, opatrne, vyliezli z tunela von a po prstoch sa zakrádali k miestnosti, ktorú Harry videl vo svojej vízii. Ozývala sa z nej tlmená vrava. Spoznal dva známe hlasy, v miestnosti sa nachádzal Voldemort a Severus Snape.

Ďaleko sa však nedostali. Východ z tunela blokovala veľká stará debna. Akoby ju tam dal niekto schválne, aby tí, čo sa chcú dostať dnu tajnou chodbou, ostali uväznení v tuneli. Harry chcel ísť bližšie, pohnúť debnou, no neodvážil sa, aby ich jej zaškrípanie neprezradilo.

„Harry," šepol mu Ron. „Vezmi si plášť ty sám. My nie sme v takom nebezpečenstve."

Harry chcel namietať, že sú v tom spolu, že im hrozí nebezpečenstvo rovnako ako jemu a buď sa ukryjú pod plášť všetci alebo nik, no Hermiona ho jediným gestom ruky umlčala.

„Ron má pravdu, Harry. Vezmi si plášť a skús ísť bližšie."

Harry videl, že nemá na výber a ukrytý pod plášťom sa natisol na debnu a cez úzku medzierku pozoroval dianie v miestnosti a napínal uši, aby čo najviac zachytil z rozhovoru medzi otcom a Voldemortom.

„Pán môj, dajte mi ešte jednu šancu," pevným hlasom prosil Snape. „Tentoraz vás určite nesklamem."

Harrymu zovrelo srdce. Keď otec o niečo žiada, to už musí byť asi naozaj zle a situácia sa nevyvíja v jeho prospech.

„Ach, Severus, Severus," vzdychol si Voldemort a jeho vysoký, jasný, zimomriavky naháňajúci hlas drásal Harrymu ušné bubienky aj na takú vzdialenosť. „Mal si už dosť šancí a premárnil si ich. Nedokázal si splniť jedinú úlohu, čo som ti dal, priviesť mi sem Pottera."

„Pane," Snapovi sa už začínal triasť hlas a zračil sa v ňom strach. Harryho srdce splašene bilo na poplach. Otec ho mal priviesť Voldemortovi?

„Snažil som sa. No ten chlapec má viac šťastia ako rozumu a zakaždým nám unikol. Dajte mi ešte poslednú šancu a ja vám ho privediem."

„Takže takto ľahko sa vzdávaš svojho syna, Severus?"

Syn? Harryho kontrolka šialene blikala. Náhle pochopenie spôsobilo, že mu zamrzla krv v žilách. Strhol zo seba neviditeľný plášť, stratil rovnováhu a nebyť pohotovej reakcie Rona, ktorý sa vedľa neho ocitol nevedno kedy, tak vrazí priamo do steny za ním. Zviezol sa popri stene a myslel si, že toto je koniec. Na hrudi cítil neuveriteľnú ťažobu. Nemohol sa poriadne nadýchnuť, hruď mu zvierali ničivé okovy.

Voldemort vie, že som Snapov syn. To je zlé...

Mohol vidieť ako Snape zbledol, chvíľu zdesene premýšľal, a nakoniec slabo prikývol. „Pre vás, pane, čokoľvek." Harryho srdce sa zastavilo.

„Zradca," nahnevane zasyčal Voldemort. „Už ti neverím, Severus. Sklamal si ma."

Snape naprázdno preglgol. Práve si uvedomil, že sa odtiaľto s najväčšou pravdepodobnosťou živý nedostane. Temný pán zradu a sklamanie neodpúšťa. Zradcov stihne krutý trest. Mohlo mu napadnúť, že keď si ho dal zavolať, že to nebude nič príjemné. Ale stále je tu malá nádej...

„Pane," hlesol, ale Voldemort ho nenechal dohovoriť.

„Prisahal si, že mi ho privedieš. Nie je tu, zradil si ma. A za to ťa stihne trest. Crucio!"

V tej chvíli zachvátila Harryho jazvu prudká bolesť.

Harry od bolesti a zdesenia takmer vykríkol, ale v poslednej chvíli sa ovládol, zakryl si ústa rukou a z pier mu vykĺzlo iba tiché „Nie...." Zdesene hľadel, ako sa otec zvíja neuhasiteľnou bolesťou, zatiaľ čo Voldemort sa iba diabolsky uškŕňa, a triasol sa na celom tele.

Bolo mu zle. Bolesť v jazve bola odrazu taká silná, že omdlieval. Cítil, že Voldemort je vážne nahnevaný a mal nepríjemný pocit, že toto je ešte len začiatok. Túžobne si prial, aby ho jeho inštinkt tentoraz sklamal.

„Harry, si v poriadku?" ozývalo sa mu akoby z veľkej diaľky. Hermiona, kľačiaca pri jeho nohách naňho s obavami hľadela.

„On... ja... mučí ho... musím...ho zachrániť..." nesúvisle drmolil a stále sa triasol. Jeho priatelia naňho nechápavo hľadeli a na tvári sa im zračil nefalšovaný údiv.

„Harry? Si v poriadku?" ustarostene zopakovala Hermiona otázku. „Od kedy ti záleží na Snapovi?"

Harry zbledol a zachvel sa. Teraz alebo nikdy... Vhodnejšia príležitosť sa už asi nenaskytne. Sklopil zrak a zhlboka sa nadýchol.

„Je...Je to môj...otec."

„Č-čože? Žartuješ, však?" vydýchla Hermiona. Ron, akoby mu ešte celkom nedošiel význam Harryho slov, sa škrabal po hlave.

Harry pokrútil hlavou. Jazva ho stále brutálne pálila.

„Ale... Ako? A odkedy to vieš?" bolo na nej vidno, ako horúčkovito premýšľa a hľadá nejaké náznaky z minulosti. Odrazu na nej zbadal, že jej niečo napadlo.

„Počkať...Tie jeho návštevy v nemocničnom krídle po tvojom páde z metly a jeho zmeny nálad počas tvojej choroby... Ja som vedela, že sa medzi vami muselo niečo udiať!" šepla víťazoslávne.

„Neskôr vám poviem viac, ale teraz ho musím ísť zachrániť!" Harry sa v panike pokúsil vstať, no zatackal sa a nebyť steny za ním, tak skončí na zemi s rozbitou hlavou.

„Nie!" dvojhlasne ho zastavili priatelia. „Teraz tam nemôžeš ísť, v momente by ťa zabil a Snapovi by si tým nepomohol. Musíme počkať, ako sa situácia vyvinie."

„Ale on ho zabije! Už vie, že Snape je môj otec!" vzlykol Harry.

Nedalo sa nič robiť, musel čakať. Jazva ho už prestala páliť, čo znamenalo, že sa Voldemort upokojil a Harry to pokladal za dobré znamenie. Neustále netrpezlivo nakúkal dnu a snažil sa zistiť, čo sa tam dnu deje.

Miestnosť bola slabo osvetlená, no dokázal zahliadnuť Nagini, stále bezpečne ukrytú v trblietavej guli. Zvíjala sa a krútila, spokojne hľadiac na svojho pána. Ten sa zúrivo prechádzal po miestnosti, zjavne s niečím nespokojný a cez škáru mohol Harry vidieť bledú hadiu tvár a červené oči, ktoré v tom pološere desivo svietili. Pohrával sa s prútikom a mrmlal si niečo popod nos. Otca nikde nevidel, ale podľa Voldemortových pohľadov Harryho smerom tušil, že otec sa zotavuje kúsok od neho.

„Mám problém, Severus," ozvalo sa odrazu veľmi blízko. Tak blízko, že Harry mohol hľadieť priamo do hadích očí Voldemorta. Striaslo ho od hnusu.

„Mám problém," zopakoval, držiac v rukách bazový prútik a naprázdno ním švihal vo vzduchu.

„Áno, pane?" spýtal sa Snape a namáhavo sa postavil, tvárou v tvár Temnému pánovi.

„Prečo mi nefunguje?"

„Môj pane?" nechápavo naňho hľadel Snape, cítiac nebezpečenstvo. „Nerozumiem. Ten prútik vám predsa slúži dobre."

„Nie," vyštekol Voldemort. „Ten prútik je úplne obyčajný. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma neposlúcha, ale všetko, čo som ním vyčaroval, bolo úplne obyčajné. Nič mimoriadne. A tento prútik by mimoriadny byť mal."

Severus naňho hľadel a rozmýšľal, kam speje tento rozhovor. No v každom prípade mal z neho zlý pocit. Už len to, že je s Voldemortom sám v Škriekajúcej búde, ďaleko od všetkých, neveštilo nič dobré.

„Vieš, prečo som si ťa dal zavolať?"

„Aby som vám priviedol Pottera?"

„Nie, o toho sa postarajú smrťožrúti, keď si ty neschopný idiot."

„Pane...Čo ak ho zabijú?"

„Nezabijú... Ak nechcú sami umrieť. Majú pokyny dostať Pottera a odovzdať mi ho živého. Koľko jeho priateľov pri tom zomrie ma absolútne nezaujíma."

„Ale čo ak unikne aj im? Pane, dajte mi ešte poslednú šancu, pane a privediem vám ho."

„Mlč, hlupák! Nezavolal som ťa preto aby si mi priviedol Pottera. Ak ho nechytia smrťožrúti, ešte dnes v noci sa za mnou priplazí aj sám. Mám totiž niečo, čo potrebuje, ale nikdy nezíska," zasmial sa. „Zavolal som ťa pretože ty si ten problém, prečo mi prútik nefunguje tak ako má."

Severus vytreštil oči. „Nerozumiem, pane."

„Ale rozumieš, Severus. Si chytrý muž... Bol si dobrým a verným sluhom, až kým si nezačal hrať na dve strany. Preto mi už ani nie je ľúto, čo teraz budem musieť urobiť.."

„Pane...."

„Bazový prútik mi nikdy nebude poriadne slúžiť, pretože nie som jeho právoplatným majiteľom. Patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. Ty si zabil Dumbledora. Kým ty žiješ, prútik mi nikdy nebude slúžiť tak ako má. Kým ty žiješ, bude žiť aj Harry Potter."

Snape zbledol. Kým stihol niečo povedať, Voldemort pokračoval.

„Musím sa stať pánom prútika. Až keď mi bude bazový prútik naozaj patriť, až potom dokážem zabiť Pottera." Na chvíľu sa odmlčal a zdesený výraz na Snapovej tvári hovoril jasnou rečou. Pochopil.

A než sa Severus nazdal, Voldemort švihol prútikom, klietka okolo Nagini sa rozplynula a na Snapa sa vrhol obrovský had.

„Zabi!" prikázal hadovi ten chladný hlas.

Snape vykríkol. Hadie zuby sa mu zaťali do krku a on sa zviezol sa na zem. Z rany na krku mi tiekla krv a tvár strácala aj tú trochu farby, čo tam zostala.

Harryho výkrik zanikol v Snapovom výkriku.

„Zbohom, Severus," chladne povedal Voldemort a nechal Snapa napospas osudu.

Harryho strachom a zdesením rozšírené zreničky hľadeli na umierajúceho muža na dlážke. Triasol sa a bol biely ako stena. Jeho pocity voči otcovi práve prechádzali obrovskou zmenou. Hnev sa menil na ľútosť, nenávisť sa vytrácala a uvedomil si, že ho vlastne celý čas mal rád, hoci sa snažil sám seba presvedčiť, že ho nenávidí. Jediný, koho celý život naozaj skutočne nenávidel, bol a je Voldemort.

Vedel, že nemá veľa času. Zo všetkých síl sa pozbieral, neviditeľný plášť strčil do vrecka bundy, odtlačil debnu a vrazil do miestnosti.

Otca našiel ležať v kaluži krvi. Ani poriadne nevedel, čo robí, len sa odrazu našiel kľačať na kolenách. Plakal. Prvýkrát plakal pre Severusa Snapa.

Cítil, ako ho otec zdrapil za habit a kŕčovito sa ho drží. Mal strach. Nechcel prísť o otca za takýchto okolností, no vedel, že jeho koniec sa neodvratne blíži. Nie, takúto smrť si nezaslúži... Slzy mu tiekli už prúdom a vôbec sa za ne nehanbil.

Hľadel smrti do očí. Neskutočne sa bál.

Všimol si, že okrem krvi z otcovho tela vytekalo ešte niečo iné, akási strieborno-biela para. Keby to Harry nepoznal, povedal by, že je to nejaký zvláštny druh plynu, či hmlovina.

„Vezmi si to... Prosím." namáhavo chrčal Snape a z očí sa mu rinuli slzy.

„Mysľomisa... Pozri si ich... Potom... možno... mnoho... pochopíš..."

Harry sa bezradne obrátil k Hermione, no ona akoby zo vzduchu vyčarovala fľaštičku a Harry do nej vložil spomienky svojho otca.

„Harry..." zašepkal Snape a chytil ho za ruku. Harry cítil ako otcov stisk ruky slabne a ako z neho pomaly uniká život. Stisk ruky slabol, lesk očí pohasínal. Odchádzal Harrymu pred očami. Vedel, že otcovi už veľa času neostáva. Po tvári mu stekali slzy.

„Od.. odpusť mi... Harry... že... som nebol dobrý otec. Je... je mi to veľmi ľúto," zašepkal Snape so slzami v očiach.

„Ja... Ľúbim ťa... Harry." z posledných síl sa usmial otec na syna.

„Aj ja ťa mám rád, ocko."

Harrymu tie slová vyšli z úst samé. Videl, ako sa otec pri tých slovách zachvel.

„Choď a... poraz ho. Prosím... Pomsti ma, Harry," povedal a jeho ruka pustila tú Harryho a tie čierne oči, ktoré toľké roky metali po Harrym hromy, blesky odrazu vyhasli. Nevyžarovali nič, boli úplne prázdne.

„Niééé!" vykríkol Harry a objal ho. „Ocko, vráť sa, neopúšťaj ma! Prosím!" vzlykal.

Nemalo to skončiť takto. Už nech bol Snape akýkoľvek, bol to jeho otec. Aj keď sa kedysi správal ako hnusný bastard, musel mať na to nejaké dôvody. Aj on bol len človek. Takýto koniec si rozhodne nezaslúžil.

Už po tretí raz ho pripravil Voldemort o blízkeho človeka. O niekoho, kto ho mal rád a záležalo mu na ňom. Hoci o jeho citoch voči nemu veľa nevedel, bol si istý tým, že mu na Harrym záležalo. Že ho mal rád minimálne odvtedy, ako sa so svojim otcovstvom vyrovnal.

Zrútil sa. Objímal telo muža, o ktorom bol dlhé roky presvedčený, že ho nenávidí, ale udalosti posledného roka jeho názor naňho diametrálne zmenili. V hlave sa mu jedna po druhej vynárali spomienky na ich roky plné nenávisti, no i postupného zbližovania.

Nebyť Voldemorta, mohlo byť všetko inak.

Mozog odmietal pochopiť to, čo sa stalo, čo videl na vlastné oči, a niekde v hĺbke srdca dúfal, že je to iba zlý sen. Nedokázal uveriť, že otec je naozaj mŕtvy.

Objímal otca a plakal. Zúfalo ho volal, aby sa vrátil.

Hermione pri pohľade na Harryho trhalo srdce. Bola síce z celej situácie poriadne zmätená, ale pochopila, že Snape znamenal pre Harryho rozhodne viac ako boli obaja ochotní pripustiť. Teraz už celkom dobre rozumela tým zvláštnym stavom, ktorými profesor elixírov prechádzal v čase, keď ležal Harry v nemocničnom krídle, i Harryho nálady voči Snapovi.

„Harry... Už mu nepomôžeš... Poď," jemne ho potiahla za ruku a pomohla mu vstať.

„Je mi to veľmi ľúto, Harry,," objala ho a poskytla mu svoju náruč aby sa mohol vyplakať. Utrela si vlastné slzy a jej pohľadom zamieril k Ronovi, ktorý na nich vyjavene hľadel, a pri tom výjave ho pri srdci pichol osteň žiarlivosti. Ospravedlňujúco pokrčila ramenami, ale Harryho nepustila.

Keď sa Harry ako-tak pozbieral, otočil sa k otcovi.

„Pomstím ťa," povedal pevným hlasom. „A toho bastarda zabijem, i keby som mal pri tom umrieť sám." A prv, než opustili to desivé miesto, rozhodnutý sa tam neskôr vrátiť, zazdalo sa mu, že na mužových perách stále pohrával jeho posledný úsmev.