„Ronald Weasley!" kričal hlas pani Weasleyovej niekoľkonásobne zosilnený kúzlom. „Som znechutená, že práve ty si mojim synom. Vždy som túžila po dcére, a namiesto toho si sa narodil ty. Nie si ničím výnimočný, na rozdiel od tvojich súrodencov. Si nula, Ronald Weasley..."

Hlas utíchol a v miestnosti zavládlo absolútne, ťaživé ticho. Harry zdesene pozeral na svojho kamaráta. Ron, bledý ako stena, držal ruku so zubom baziliska tesne nad diadémom, z ktorého kvapkala tmavá tekutina podobná krvi, ale temná mágia v ňom ešte stále pulzovala a spôsobovala, že práve teraz Ron prežíval svoje najhoršie obavy.

„Pavúky, pavúky, všade samé pavúky," vydesene a zmätene mrmlal a triasol sa na celom tele. „Nie... prosím..."

Odrazu začal z diadému stúpať biely dym a pozvoľna sa formoval do obrysov postáv Harryho a Hermiony. Harry vyjavene civel na to, ako sa začali objímať a bozkávať. Dymová Hermiona s láskou hľadela na dymového Harryho, zatiaľ čo Rona obdarila pohľadom plným pohŕdania a výsmešne preniesla. „Snáď si si nemyslel, žeby som ťa niekedy mohla naozaj ľúbiť? Nebuď smiešny, Ronald, moje srdce bije iba pre Harryho Pottera."

Skutočná Hermiona hľadela na celý výjav so zdesením v očiach, triasla sa podobne ako Ron a po bledej tvári jej tiekli slzy.

„Nie, to nie je pravda," plakala. „Ron, ja ťa skutočne, úprimne ľúbim!"

Scéna sa rozplynula a ich očiam sa naskytol nový výjav, desivejší než ten predošlý. Ginny, schúlená v klbku, na posteli v akejsi ponurej miestnosti, trasúca sa ako osika. Nad ňou hrozivo sa týčiaci Harry, oči mu blýskajú temným hnevom.

„Už som ti povedal, Ginny, buď poslúchneš, alebo to trpko oľutuješ," prehovoril tichým, chladným hlasom, ktorý mrazil až do špiku kostí.

„Nie," vzlykala Ginny. „Harry, p-pro-prosím..."

„Je mi ľúto, Ginny," tvrdo povedal Harry. „Aj moja trpezlivosť má svoje hranice. Už som čakal pridlho."

A s divokým, žiadostivým pohľadom si začal rozopínať nohavice.

„Ron!" skríkol Harry a od zdesenia sa mu triasol hlas. Bol úplne šokovaný tým, čo práve videl. Toto nie... Tohto by v živote nebol schopný. Už len pri pomyslení na niečo také sa mu obracal žalúdok. „Prebodni to! To je iba ilúzia, to nie je skutočné! Nikdy by som Ginny neublížil! Milujem ju viac ako svoj život. No tak, bodni!!!" Prosím.

No Ron sa nemal k činu. Iba vydesene sledoval scénu pred sebou (Harry už ležal na Ginny a sebecky si bral to, čo mu podľa jeho presvedčenia patrilo) a v tvári sa mu zračil obrovský šok, strach i túžba po pomste.

„Ron," hlesol Harry, ktorý sa už nedokázal dívať na to, čoho bol schopný v Ronovej najhoršej nočnej more. „Prosím, prebodni to!"

Roztrasená Hermiona pristúpila k Ronovi ktorý nereagoval, chytila jeho ruku do svojej a prudko ňou mykla nadol. Ako sa ich spojené ruky približovali k diadému, cítila tú silu, pulzujúcu a prebúdzajúcu tie najhoršie predstavy a odkrývajúcu vaše najhlbšie obavy. Vrátila sa jej, v celej svojej zničujúcej sile, vidina, ktorú sama vo svojej mysli videla, keď ničila šálku. Striaslo ju len pri myšlienke na ňu. Predstava nehybného Rona, bezvládne vystretého na márach, zatiaľ čo ho ona usedavo oplakáva s dvomi malými deťmi, držiacimi sa jej ako kliešť, a obrovským tehotenským bruchom. Bez neho si nevedia predstaviť svoj život.... Nie, nesmie na to myslieť, teraz sa musí sústrediť, aby spolu s Ronom zničili ten prekliaty diadém.

Keď baziliskov zub s definitívnou platnosťou preťal oko diadému a sila čiernej mágie z neho vyprchala spolu s desivými vidinami, Ron precitol. Zmätene sa obzeral okolo seba a na zničený horcrux, akoby si až teraz uvedomil kvôli čomu na dievčenské záchody prišli.

„Ja... Čo... Kde je Ginny? A Harry... Ty si oblečený?" habkal.

Slova sa ujala Hermiona, za čo jej bol Harry povďačný. Ťažko by sa mu po tom všetkom, čoho boli svedkami, niečo vysvetľovalo.

„Ron, Ginny je v poriadku. Je s rodičmi v bezpečí. Toto všetko, čoho si bol svedkom, nebolo skutočné. Bol to iba prelud, ilúzia, posledný výkrik temnej mágie horcruxu, ktorý ti má zabrániť zničiť ho. Ale my sme to spolu zvládli, láska, a aj tento kúsok Voldemortovej duše je zničený."

Kým Hermiona vysvetľovala, Harryho myseľ opäť zablúdila k myšlienkam, ktoré mu vírili hlavou prv než sem prišli. Ostal im posledný horcrux. Had. Samozrejme, iba v prípade ak sa Dumbledore nemýlil a Voldemort nevytvoril horcruxov viac. Ale to už by bolo šialené. A koniec koncov, ak by ich mal viac, určite by nerobil také haló kvôli diadému a nenasadil proti nemu všetkých smrťožrútov na čele s Carrowovcami a Dracom Malfoyom. Nie, had je jednoznačne posledný horcrux. No ako sa ho zmocniť, keď si ho Voldemort teraz stráži ako oko v hlave? Nech nad tým rozmýšľal akokoľvek, jeho myseľ produkovala iba obrazy mŕtveho Harryho a živého hada. Nevedel si pomôcť. Vedel, cítil to, že on hada zabiť nemôže. Musí to byť niekto iný. Ale ako? Zubom baziliska hada nezabijú. Keby aspoň mali Chrabromilov meč, ale ten im zhabali v tú noc, keď ich chytili smrťožrúti v lese. No nič sa nedá robiť, had bude ťažký oriešok...

Harry, ponorený vo svojich myšlienkach si sotva uvedomil nastupujúcu bolesť hlavy. Prišla pozvoľna, nenápadne rástla, až vypukla v celej svojej sile a Harryho jazvu preťala ostrá bolesť. Mimovoľne vykríkol, čím upriamil na seba Hermioninu pozornosť. V momente stíchla a priskočila k nemu.

„Harry, čo sa deje?" vyplašila sa, ale keď ho videla kľačať na studenej zemi s hlavou v dlaniach, pochopila. „Jazva, však?" opýtala sa ticho.

Harry prikývol. „Áno," odvetil namáhavo, lebo sa cítil, akoby ho prešiel Rytiersky autobus a hlavu mu zvierala ťažká kovová obruč. Cítil jeho hnev, frustráciu, bezmocnosť.

„Hnevá sa. Neviem na koho, alebo čo, ale niečo nevychádza podľa jeho plánov."

V duchu sa trpko zasmial. Aká irónia osudu. Odkedy ako malý chlapec prežil, nič v súvislosti s Harrym nevychádza podľa jeho plánov.

„A vieš kde je? Dokážeš ho vidieť?" opýtala sa Hermiona s nádejou.

„Neviem," úprimne povedal Harry. Nemal potuchy, či sa bude vedieť na počkanie dostať do Voldemortovej mysle. Doteraz tie vidiny prichádzali samé, s brutálnou bolesťou, z ktorej omdlieval. Pri menej silnej a intenzívnej bolesti, ako je napríklad táto aktuálna, cítil iba Voldemortove pocity. Radosť. Hnev. Nepokoj. Strach. Ale za pokus to stojí, nie? „Ale skúsim. Možno budem mať úspech," sľúbil.

Harry zavrel oči a silou vôle sa pokúsil vstúpiť do Voldemortovej mysle. Snažil sa najviac ako vedel, ale spočiatku videl iba rozmazané obrysy, ktoré sa však postupne formovali do stále jasnejších obrazov. Harry zajasal. Dokázal to. Bol v mysli Temného pána.

Po chvíľke sústredenia sa ocitol uprostred starej, rozhádzanej miestnosti s olupujúcimi sa tapetami na stenách. Po zaprášenej podlahe sa plazil obrovský had, ktorý sa jediným mávnutím prútika odrazu ocitol vo vzduchu, uväznený vo veľkej žiarivej guli.

„Musím si ťa chrániť, moja milá Nagini," prihováral sa svojmu hadovi v parselčine, zatiaľ čo sa nepokojne prechádzal hore-dolu po miestnosti a podlaha pod jeho nohami zlovestne vŕzgala. „Si vo veľkom nebezpečenstve. Harry Potter odhalil naše tajomstvo a chce ťa zabiť. Ale ja mu to nedovolím, živý sa k tebe nepriblíži. Ešte dnes s ním skoncujeme. Kým nastane ráno, sám za nami príde," zasmial sa šialeným smiechom.

Vtom sa udialo niečo veľmi zvláštne, čo si Harry ani pri najlepšej vôli nedokázal vysvetliť. Nespozoroval vo Voldemortovom správaní nič neobvyklé, ani podozrivé, no odrazu dianie v miestnosti neprežíval z Voldemortovej perspektívy, ale ho sledoval ako nezávislý pozorovateľ. Bol zmätený. Čo sa stalo? Uvedomil si Voldemort spojenie ich myslí? No zároveň si s úľavou uvedomil, že už necíti ani jeho pocity.

Obzeral sa po miestnosti, všímajúc si detaily.

Tú miestnosť poznám, uvedomil si. Už som tu bol... No nech akokoľvek rozmýšľal, nedarilo sa mu spomenúť si. Odrazu si všimol porozbíjaný nábytok a zatlčené okná a uvedomil si, že práve v tom dome pred pár rokmi, hore na poschodí, našli sedieť na posteli Rona s poranenou nohou a o niečo neskôr uväznilo trojnásobné Expeliarmus Snapa v kope trosiek. A ako na zavolanie, v tej chvíli sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel Severus Snape. „Volali ste ma, pán môj?"

„Škriekajúca búda!" vykríkol Harry, čím stratil koncentráciu a spojenie sa prerušilo. „A práve za ním prišiel Snape."

„Voldemort je v Škriekajúcej búde?" neveriacky krútila hlavou Hermiona. „Si si istý?"

„Absolútne. Spoznal som tú miestnosť podľa zatlčených okien a rozbitého nábytku."

„Aj tak je to divné... Čo by tam robil? Zatiaľ čo tu jeho smrťožrúti bojujú, on sa ukrýva v Rokville? Nedáva mi to zmysel. Je tam s ním aj had?"

Harry si vybavil Nagini ukrytú v žiarivej guli a jeho rozhovor s hadom.

„Áno, a je pod nejakou čarovnou ochranou. Voldemort vie, že pôjdeme aj po Nagini a tak je rozhodnutý ju predo mnou ochrániť. Navyše je presvedčený o tom, že za ním prídem aj sám," vzdychol si.

„Ale to je strašné, Harry!" vykríkol Ron, ktorý sa už po nepríjemnom zážitku spamätal natoľko, že bol schopný zapojiť sa do rozhovoru.

„Áno, ale bohužiaľ má pravdu."

A všetci traja to vedeli. Voldemort Harryho chytil do pasce. Ak chcú zničiť posledný horcrux, musia dostať hada. A kde je had, tam je aj Voldemort. Bezvýchodisková situácia. Nastal čas na plán B.

„Hermiona?" oslovil Harry priateľku. „Je nad slnko jasnejšie, že mne sa nepodarí Nagini zabiť. Ak by som sa k nej aj dostal, v momente som mŕtvy. Musíte to urobiť vy."

„Ale ako?" preglgla.

„Ja neviem... Ale som presvedčený o tom, že keď ma Voldemort dostane, bude si istý že Nagini je v bezpečí. Vtedy príde váš čas."

„Ale Harry... Však to teraz vyzerá, akoby si sa rozhodol ísť dobrovoľne na smrť!" zhrozil sa Ron.

„Nie je to dobrovoľne, to mi ver, ale na smrť idem, pochop to už konečne! Myslíš, že sa Voldemort zastaví, kým ma nedostane?"

„Harry..."

„Nie," prerušil Hermionu, ktorá sa už chystala povedať niečo srdcervúce. „Ešte sa umrieť nechystám, ale musíme byť pripravený na všetko."

Na chvíľu zavládlo medzi priateľmi ťaživé ticho. Harry zvažoval svoje možnosti, ale musel si to priznať, žiadne nemal. Jediné, čo môže v tejto situácii urobiť, je nevzdať sa. Bojovať do poslednej chvíle, a urobiť všetko pre to, aby zachránil čo najviac ľudí. Ale nevylučuje sa to náhodou? V hlave mal zmätok. No vedel jedno. Dnes v noci bude po všetkom.

Pozrel na Hermionu, ktorá o niečom sústredene premýšľala. Tak rád by vedel, čo sa jej preháňa hlavou, no nechcel ju vyrušovať. Okrem toho, mal strach, čo by sa dozvedel. No čoskoro sa to malo zmeniť.

„Poďme", zavelila odrazu Hermiona Harrymu za chrbtom, čím mu takmer spôsobila infarkt. „Možno sa dozvieme niečo o jeho ďalších plánoch."

„Čože? Zbláznila si sa?" ozvali sa dvojhlasne Harry s Ronom.

„Ty chceš ísť dobrovoľne za Voldemortom? Taký blázon nie som ani ja!" Harry bol úprimne vydesený. Má ísť dobrovoľne na miesto, kde je Voldemort? Navyše po tom predchádzajúcom rozhovore? Vylúčené!

„Harry," vzdychla si Hermiona. „Uvažuj. Máme plášť, nikto nás neuvidí. Zistíme, čo má Voldemort za lubom, zvlášť keď je s ním Snape, a potom uvidíme čo ďalej."

„Ja ti poviem, čo má v pláne, a ani tam nemusíme chodiť," vrčal Harry. „Zabiť ma! Čo iné?"

Hermiona pokrútila hlavou. „Nepochopil si to. To, že ťa chce zabiť, mi je jasné. Ale musí mať nejaký plán, keď mu stále unikáš. Nemôže sa spoliehať na to, že za ním prídeš sám. Určite teraz chystá nejaký úskok. Prečo si asi dal zavolať Snapa? Niečo má za lubom. Ak sa o tom včas dozvieš, budeš pred ním o krok vpred, môžeš sa na celú situáciu pripraviť, nemyslíš?"

Tak o tomto celý čas premýšľala... „To dáva zmysel," uznal a obrátil sa k Ronovi. „Ty si čo o tom myslíš? Ideme tam?"

„Obávam sa, že nám nič iné nezostáva. Hermiona má pravdu, Harry," neochotne pripustil Ron, čím nepriamo s Hermionou súhlasil, hoci ani on sa netúžil priblížiť Voldemortovi o nič viac ako Harry. „Čím skôr sa dozvieš, čo má za lubom, tým lepšie pre teba."

„Tak dobre," vzdychol si Harry nešťastne. „Prehoďte si plášť a ideme na to." Na popravu, pomyslel si.

Len čo opustili dievčenské záchody a ocitli sa opäť na chodbe, okamžite im bolo jasné, že smrťožrúti už prenikli do hradu. Zovšadiaľ sa ozývali bojové pokriky, lietali kliatby, červené a oranžové záblesky odrážali jedovato zelené. Celý hrad sa otriasal, na chodbách padala omietka, sily odrazených zaklínadiel a kliatob rozmetávali všetko naokolo. Chodby boli plné bojujúcich študentov, odvážne čeliacich vycvičeným a oveľa skúsenejším smrťožrútom; profesorov i členov Fénixovho rádu likvidujúcich nepriateľov. Bojové pole. Boj na život a na smrť. Nikto nezaháľal. Každý, kto mohol, sa zapojil spôsobom, akým vedel. Toto už nie je nevinné cvičenie Dumbledorovej armády, toto je tvrdá realita, kde ide o život. A všetci riskujú život preňho. Pre Harryho Pottera, ktorý nemá odvahu čeliť Voldemortovi tvárou v tvár. Čo je to za hrdinu, keď chce stoj čo stoj oddialiť svoj osud?

Harryho stislo pri srdci. Za toto všetko je zodpovedný on. Každá smrť padne na jeho hlavu. Keby sa vzdal, Voldemort boj ukončí, cítil to. Bude mať Harryho, nebude mu záležať na ostatných. Veril tomu. Zhlboka sa nadýchol a rozhodol sa. Musí to ukončiť skôr, než budú obete a straty na životoch privysoké. Pôjde a vzdá sa. Zachráni tým veľa životov. Čo na tom, že on ten svoj stratí.

Kráčal pod neviditeľným plášťom, nasledovaný Hermionou a Ronom, smerom von z hradu, v ústrety smrti. Vtom ju zbadal. Zadýchanú, červenú v tvári, uprostred boja s akýmsi neznámym smrťožrútom. Jej ohnivo červené vlasy, rozpustené a strapaté, jasne žiarili vo svetle farebných zábleskov kliatob, vystreľujúcich z okolitých prútikov. Vyzerala ako bohyňa. Bojovala ako drak, svižne sa uhýbala kliatbam na ňu miereným, poľahky odrážala smrtiace zaklínadlá. 

Srdce mu vynechalo úder a mal pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. Zúfalo lapal po dychu a rozmýšľal, kde sa stala chyba. Vôbec tu nemala byť! Nedovolil jej to. Nie je plnoletá. Nie, ona nemôže...

„Nie!" vykríkol a vrhol na bojujúcich smrťožrútov niekoľko útočných zaklínadiel, čím vyvolal medzi nimi chaos, no zároveň upútal pozornosť svojim smerom. Jeho výkrik síce v tej trme-vrme zanikol, ale vrhnuté kúzla pritiahli pohľady všetkých smrťožrútov naokolo. Obzerali sa ich smerom, no našťastie ich ukrytých pod neviditeľným plášťom nevideli. Hermiona ho zozadu bolestivo štuchla do rebier.

„Neblázni, prezradíš nás!" zasyčala mu do ucha. „To, že máme plášť ešte neznamená, že máme vyhrané."

Harry niečo zamrmlal, no radšej mlčal, že videl Ginny bojovať, keď tu vlastne vôbec nemala byť. Tušil, že všímavej a vnímavej Hermione neunikne nič. A Ronovi nechcel pridávať zbytočné starosti. Nakoniec, možno to zistil už aj sám.

Postupovali pomaly, na úzkych chodbách sa museli vyhýbať kliatbam, ktoré na nich mierili zo všetkých strán i snažiť sa do nikoho nevraziť. Sledovali spúšť, čo všade naokolo zavládla vďaka boju.

Harryho vytrvalo trápili výčitky svedomia a prebodávali jeho dušu ako milión drobných ihličiek.

Všetko je tvoja vina, hovoril mu dookola hlások v jeho hlave. Ukryl si sa na hrade namiesto toho, aby si sa Voldemortovi postavil tvárou v tvár a bojoval. A teraz sa zakrádaš pod plášťom ako najväčší zbabelec.

To nie je pravda, oponoval mu Harry vo svojej hlave. Neprišiel som sa sem ukryť, ale pomôcť k zničeniu Voldemorta, jeho mágie. To, že sa nechám zabiť skôr ako zničíme Nagini, nikomu nepomôže...

Aj tak je to tvoja vina... ozývalo sa mu v hlave neustále.

V areáli hradu to nevyzeralo o nič lepšie. Zovšadiaľ sa ozývali výkriky, nádvorie bolo plné duelantov, maskovaní muži v kapucniach zvádzali súboje so skupinkami študentov a záblesky svetla osvetľovali tmavý areál. Jediný rozdiel bol v tom, že tu sa na zemi kde-tu nachádzali telá zranených a pravdepodobne aj mŕtvych. Harry si s hrôzou uvedomil, že mŕtvy môže byť pokojne aj niekto z ich strany, asi to nebudú všetko len telá smrťožrútov. Radšej to nechcem vedieť, pomyslel si. Aj tak budem mať do smrti výčitky, že všetci umreli iba kvôli mne.

Zápasil s pokušením zapojiť sa do boja. Prútik v jeho ruke opäť vibroval pod silou divokej mágie. Nedokázal si pomôcť, no musel vrhnúť na niekoľkých smrťožrútov zopár omračujúcich a útočných zaklínadiel. Vyvolal tým opäť zmätok, pretože smrťožrúti nevedeli čie zaklínadlo ich zasiahlo a stratili kontrolu nad súbojmi, čo vzápätí využili vo svoj prospech ich protivníci a poľahky ich zneškodnili. Harry sa i napriek príšernosti situácie musel usmievať.

Utekali čo najrýchlejšie ako vedeli. Už boli takmer pri Zúrivej vŕbe, v bezpečnej vzdialenosti od epicentra boja, keď hradom otriasol silný výbuch. Harry sa inštinktívne obzrel tým smerom a to, čo uvidel, ho takmer pripravilo o zdravý rozum. Svet odrazu zastal, srdce zovrela ľadová ruka. Harry lapal po dychu. Mal pocit, že sa nedokáže nadýchnuť, že sa o chvíľu udusí. Nasať kyslík do pľúc sa zdala nemožná vec.

Zdesene pozeral na ožiarený hrad a krvi by sa v ňom nedorezal. Na prvom poschodí chýbala značná časť steny a chodbu zachvátili plamene. Tlaková vlna vymrštila zopár postáv von do tmy a zvyšok ostal pravdepodobne uväznený v troskách alebo plameňoch.

„Nieeeee!" zreval Harry so slzami v očiach a na päte sa otočil a trielil naspäť do hradu. Na tom poschodí predsa pred niekoľkými minútami bola Ginny. A Fred. A Lupin s Tonksovou. Ak sa im niečo stane, neprežije to....

„Irascor!" zrevala Hermiona a jej kúzlo zasiahlo Harryho do chrbta uprostred behu a spadol doluznak na zem.

„Prepáč, Harry. Musela som ťa zastaviť... Rozumiem ako ti je, ale teraz sa tam nemôžeš vrátiť. Musíš veriť, že sú v poriadku."

No ani jej nebolo všetko jedno. Triasla sa na celom tele a z očí jej tiekli slzy. Vedela, že šanca prežiť taký výbuch je mizivá. Ostávalo len dúfať, že nikto z ich priateľov nebol priveľmi blízko výbuchu. Chápala Harryho aj Rona, ktorý stál ako soľný stĺp, civel na zbúranú stenu a dookola opakoval Ginnino a Fredovo meno.. Tá neistota bude hrozná. Peklo je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou. No vedela, že musia ísť ďalej, že nemajú čas sa vracať.

„Harry... Upokoj sa," prihovárala sa mu tichým hlasom, zatiaľ čo sa Harry zmietal na zemi a snažil sa vyslobodiť z jej zovretia. „Iba my to môžeme zastaviť. Musíme zabiť hada a poraziť Voldemorta."

Ach áno... Voldemort. Nagini. Jediná veta spôsobila, že precitol a opäť začal rozumne uvažovať. Prežitý šok spôsobil, že úplne zabudol, prečo sa vlastne ocitol tu, mimo hradu, neďaleko Zúrivej vŕby. Predstava, že by Ginny mohol stratiť, spôsobila jeho nové odhodlanie. Zabije toho prekliateho hada, aj keby mal pri tom položiť vlastný život.