„Čo to malo, pre Merlina, znamenať?" vzdychol si, keď osamel. Jeho mozog začal pracovať na plné obrátky a snažil sa nájsť zmysel v tom, čo sa práve dozvedel.

Je tam, kde je všetko skryté. Ak sa musíš pýtať, nedozvieš sa. Ak to vieš, otázky sú zbytočné. Ako to myslela? Kde je všetko skryté? Zmätené myšlienky sa mu preháňali hlavou jedna cez druhú, prebíjali sa, súperili o to, ktorá je dôležitejšia a pomôže mu záhadu vyriešiť, no on nebol o nič múdrejší. Zúfalo sa snažil rozlúštiť Heleninu hádanku, ale bol v takom myšlienkovom chaose, že mu to nedávalo vôbec žiadny zmysel. Jediné, na čo dokázal myslieť, bolo že ak ten horcrux nenájde, všetko bolo zbytočné...

Jediné, čím si bol teraz na sto percent istý, bolo to, čo už tušil aj pred rozhovorom s Helenou. Iba čo mu to potvrdila. Posledný horcrux je diadém a nie je ukrytý v Bystrohlavskej veži. Tam predsa Voldemort nikdy nemal prístup. Prečo mu to nenapadlo skôr? Mohol si ušetriť stretnutie s otcom, s Amycusom a ktovie čo ešte. Ale kde teda je? Kam mohol mať Tom Riddle prístup v ten deň, keď prišiel žiadať o miesto, tak aby nevzbudil zbytočnú pozornosť? Tam, kde je všetko skryté, ozýval sa mu v hlave dookola Helenin hlas. Tam, kde je všetko skryté... Kde na hrade môže byť miesto, kam by si mohol Voldemort skryť niečo, o čom nik nemal vedieť?

„Kam by si som si ja ukryl niečo veľmi dôležité tak, aby to nik nenašiel?" vyslovil nahlas svoje myšlienky. A v tom mu svitlo. Akoby jeho mozog čakal len na to, že vysloví to, čo ho trápi nahlas. Poznanie ho ochromilo ako lavína. Zorničky sa mu rozšírili od prekvapenia, keď si uvedomil, že on také miesto vďaka Dobbymu našiel pred dvomi rokmi! A ešte v ten istý rok si tam pred Umbridgeovou ukryl Siriusove zrkadlo. Ach, keby naň potom nezabudol, možno mohlo byť všetko inak...

Vynorila sa mu spomienka na ten deň. Bol to, ako sa hovorí, deň blbec. Od rána sa mu nič nedarilo a napriek obrovskej snahe byť nenápadný a nevidený sa dostal do niekoľkých potýčok s Malfoyom a Snapom. Navyše ho už niekoľko dní trápili zvláštne vidiny a bolesti v jazve. Nepomáhali mu ani tie nezmyselné sedenia u Snapa, keď sa ho snažil naučiť oklumenciu. Nerozumel ničomu, nevedel čo sa deje a tá neistota či nevedomosť ho zožierala. Potreboval sa spojiť so Siriusom, ale netušil ako. Keď v ten podvečer hľadal v kufri neviditeľný plášť, aby sa mohol nenápadne vytratiť z toho blázinca, čo vďaka Umbridgeovej reformám a inšpekciám - ktoré viedli okrem iného aj k vyhodeniu dvoch vyučujúcich – vládol v hrade, náhodou natrafil na zrkadlo, ktoré mu pred časom daroval Sirius. No, nebol by to Harry, aby svojim nepremysleným konaním neprivolal problém. Ešte cestou do vstupnej haly doňho nahliadol, aby sa uistil, že funguje. V momente, ako sa mu v zrkadle ukázala Siriusova usmiata tvár, počul za sebou výkrik. Otočil sa a zdesene hľadel do bledej tváre Draca Malfoya, ktorý sa naňho vyškieral a s bohorovným pokojom mu oznámil, že ihneď ide o tomto objave informovať riaditeľku Umbridgeovú. Harry vedel, že ak nechce riskovať Siriusove odhalenie a jeho opätovné strčenie do Azkabanu – pričom si bol viac než istý, že tentoraz by sa bozku dementora nevyhol – musí urýchlene konať. Ale čo má robiť? Ako pozná Umbridgeovú, bude tu o chvíľu. Zúfalo potreboval nájsť miesto, kde by mohol ukryť zrkadlo. Prehodil na seba plášť (Prečo si ho vlastne nezaložil skôr??) a utekal do núdzovej miestnosti. Prechádzal vtedy okolo busty škaredého čarodejníka, ktorý mal na hlave nakrivo nasadenú parochňu a... Akoby oňho udrel blesk. Mal pocit, že odrazu nemôže dýchať, že sa udusí. Zalapal po dychu. Veď on sám mu na hlavu nasadil ten starý, zájdený diadém! Takmer zreval od radosti. Konečne vedel, kde sa nachádza piaty, predposledný, horcrux!

Plný adrenalínu, ktorý sa mu rozlieval telom, sa rozbehol naspäť na siedme poschodie. Zabočil do vedľajšej chodby, no ledva urobil niekoľko krokov, keď hradom otriasol výbuch, ktorý rozbil niekoľko okien. Zvonku bolo počuť bojové pokriky, svetlá zo zaklínadiel osvetľovali tmavú noc.

Polnoc. Boj sa začal, zdesene si uvedomil. Už niet návratu. Vojna začala. Dnes v noci bude po všetkom. Buď on alebo Voldemort. Už nemohol dlhšie otáľať. Hoci nemal absolútne šajnu, kde je Ron s Hermionou, vedel, že už viac čakať nemôže. Musí ten diadém získať čo najskôr. Za každú cenu. Skôr, než mu v tom Voldemort stihne zabrániť. Ako ho však potom zničí, to nevie ani sám Merlin. Ale s tým si bude lámať hlavu neskôr.

Prebehla popri ňom profesorka Sproutová, s Nevillom a ďalšími študentmi za pätami. Na ušiach mali chrániče a v rukách držali čosi, čo vyzeralo ako veľké črepníkové kvety.

„Mandragory!" zakričal mu Neville. „To sa im páčiť nebude."

Áno, Harry si veľmi dobre pamätal na svoj zážitok s mandragorami z druhého ročníka. Znechutene sa otriasol pri spomienke na malých, zablatených a škaredých mužíčkov, ktorých krik dokáže zabíjať. Uškrnul sa a veril, že smrťožrúti z nich iste nadšení nebudú.

Schody bral po dvoch, keď sa za ním odrazu ozvalo dvojhlasné „Harry!" Otočil sa a uľahčene si vydýchol.

„Ron... Hermiona...Kde ste, pre Merlina, boli? Mal som o vás strach."

„V tajomnej komnate," dychčala Hermiona. Tvár červená od behu, vlasy strapaté, no usmievala sa.

V tajomnej komnate? Aha, tak preto Ginny spomínala záchod. Prečo mi to nedošlo?

Harrymu padol pohľad na jej plnú náruč. Div mu nevybehli oči z jamôk Zuby baziliska... Oni boli naozaj v tajomnej komnate...

„Ak získame horcrux, bude ho treba nejako zničiť," vysvetlila, keď videla Harryho vyjavený pohľad.

„Ale ako... Ako ste sa tam dostali? Veď neviete parselsky."

„No... Ani sám neviem ako sa mi to podarilo. Asi som si ešte niečo pamätal z druhého ročníka. A donedávna si dosť často parselčinou hovorieval zo sna. Tak som pár krát skúsil niečo povedať a... asi na piaty raz to vyšlo," hrdo sa vypäl Ron. „A Hermiona potom zničila šálku," ukázal Harrymu pokrútené zvyšky Bifľomorovej šálky.

„Vy ste úžasní!" vydýchol Harry. „Mne by to teda nenapadlo."

„To bol Ronov nápad," usmiala sa Hermiona a venovala Ronovi jeden zo svojich zbožňujúcich pohľadov. „Ale čo ten diadém, Harry?"

„Viem, kde je. Pomohla mi Helena Bystrohlavová."

„Kto?"

„Duch Bystrohlavskej veže. Sivá dáma."

„A kde teda ten diadém je?"

„V núdzovej miestnosti. Tam, kde si po stáročia všetci všetko ukrývali. Tom Riddle si však myslel, že to miesto objavil iba on, že iba on pozná rokfortské zákutia ako nikto iný. Svojim spôsobom mal pravdu. Študenti ako Dumbledore by takú miestnosť neobjavili nikdy. No mal smolu, že ja som si z dodržiavania pravidiel nikdy nerobil ťažkú hlavu a že tú miestnosť som objavil aj ja. A tiež som si tam potreboval niečo ukryť," ukončil svoje rozprávanie Harry.

Ako sa blížili k núdzovej miestnosti, Harry bol čoraz nervóznejší. Ak sa im podarí získať ten diadém – a to veril, že sa im podarí – a vďaka Ronovej vynaliezavosti ho aj zničia, ostane už iba had. Ten bude predstavovať najväčší problém, lebo Nagini si Voldemort drží pri tele. Ale keď sa už dostali až sem, nevzdá to. Iba had. Posledný horcrux. Vedomie toho že koniec sa nezadržateľne blíži, v ňom vyvolávalo paniku i nádej súčasne. Bál sa stretnutia s Voldemortom, hoci je už vďaka zničeným horcruxom značne oslabený a zraniteľnejší, aj tak je to najhorší temný mág všetkých čias. No zároveň ho istým spôsobom uspokojovalo vedomie, že čoskoro bude po všetkom. Bez ohľadu na to, či to prežije.

„Počuj, Harry, nevieš čo sa stalo Snapovi?" vytrhol ho z myšlienok Ronov hlas. „Stretli sme ho, keď sme vychádzali z dievčenských záchodov po odchode z komnaty a bol pekne nabrúsený. Keď nás zbadal, metal po nás kliatby ako besný. Ledva sme sa im dokázali vyhnúť. A mrmlal niečo o prekliatom Potterovi."

Merlin, otec! Veď on naňho úplne zabudol! No takto aspoň vie, že ho našli a je v poriadku. Stručne Ronovi rozpovedal, čo sa udialo po tom, ako s Lunou odišli z núdzovej miestnosti, i to, čo Snapovi urobil.

„Harry!" zhíkla Hermiona, zatiaľ čo Ron sa na tom dobre zabával a snažil sa predstaviť si nehybného Snapa, ktorého zlikviduje vlastný študent. „Nemôžeš útočiť na riaditeľa!"

„Ale môžem," odvrkol jej Harry. Našťastie bol ušetrený od toho, aby jej vysvetlil ako to myslel, pretože sa ocitli pred núdzovou miestnosťou a naskytol sa im zaujímavý pohľad. Ginny tam zápasila s Tonksovou.

„Ginny, už som ti povedala, že nemôžeš, nie si plnoletá," vysvetľovala jej pokojne Tonksová a snažila sa ju dostať späť do núdzovej miestnosti. „Tvoja mama by ma zaživa stiahla z kože, keby som ťa tam pustila... Ach, Harry, Ron, Hermiona, ahojte, rada vás zase vidím," usmiala sa na prichádzajúcu trojicu.

„Nie a nie a nie!" kričala Ginny a mykala sa, aby sa Tonksovej vytrhla a mohla ujsť. No Tonksová Ginny držala pevne.

„Chcem bojovať! Nikto mi to nemôže zakázať! O pár mesiacov budem plnoletá. Harry, pomôž!" upla prosebný pohľad na priateľa. Pre Harryho to bol úder pod pás. Nemôže jej to dovoliť, nemôže pripustiť, aby sa kvôli nemu vrhala do nebezpečenstva, no na druhej strane by ju rád mal po svojom boku až do konca.

„Nie Ginny," povedal potichu a pokrútil hlavou. Nemôže jej to dovoliť, neprežil by to, ak by vo vojne umrela.

„Tak to ti pekne ďakujem, Harry Potter!" zagánila naňho a v očiach sa jej leskli slzy hnevu a poníženia. „Všetci môžu bojovať – mamka, tatko, Fred, George, Bill, dokonca i Ron, iba ja nie, to nie je fér," hundrala, ale nakoniec kapitulovala a nechala sa odviesť naspäť do núdzovej miestnosti.

„Ďakujem," zašepkala Tonksová. „Ozaj, a nevieš, kde je Remus?"

„N-nie," koktal Harry. „Niekde bojuje, spolu s Kingsleym a pánom Weasleym. Ale... Nemala si byť náhodou s malým u mamy? Videl som fotku," žmurkol na ňu Harry.

„Bola som. Ale... nemohla som to tam vydržať. Tá neistota ma ničila. Bála som sa," priznala sa.

„Dávaj na seba pozor, dobre?" objal ju Harry. „Máte krásneho syna. Bola by veľká škoda, keby dopadol ako ja," riekol smutne. Aj keď ja by som sa oňho postaral.

„Dám si pozor, sľubujem," smutne sa usmiala Tonksová a pobrala sa hľadať Remusa Lupina.

Po odchode Tonksovej ostali v miestnosti už iba oni traja a Ginny. Aby sa im miestnosť premenila, nesmie tam ostať nik.

„Ginny," oslovil Harry priateľku, ktorá trucovala v kúte miestnosti. Na tvári mala nahnevaný výraz a oči jej blčali hnevom.

„Čo je?" odvrkla.

„Je mi ľúto, ale musíš odísť aj ty. Na chvíľu, a potom sa sem vrátiš."

Ginny vystrelila ako raketa, na tvári víťazoslávny úškrn a trielila von z miestnosti.

„Ale vrátiš sa sem, počula si?" kričal za ňou Harry, no Ginny ho už nevnímala. No super, skleslo si pomyslel. Ak ma nezabije Voldemort, tak to určite urobí pani Weasleyová.

Hermiona kúzlom zapečatila dvere do tunela (opatrnosti nikdy nie je dosť) a všetci traja opustili miestnosť.

Keď vošli do chodby, bolo im jasné, že situácia v hrade sa výrazne zhoršila. Steny a strop sa triasli viac ako predtým, vo vzduchu bolo cítiť dym a prach, záblesky zeleného a červeného svetla boli tak blízko, že bolo len otázkou času, kedy smrťožrúti vniknú do hradu. Nemajú čas, musia sa ponáhľať.

Harry sa trikrát prešiel popri prázdnej stene a v duchu prosil. Potrebujem miesto, kde je všetko skryté. Keď otvoril oči, uvidel dvere. Vydýchol si.

Len čo vstúpili dnu, bojový ruch utíchol. Ocitli sa akoby v inom svete. Nachádzali sa vo veľkej miestnosti, podobnej katedrále, plnej všakovakých harabúrd a vecí od výmyslu sveta. Ako keby sa ocitli v obrovskom labyrinte, ktorého múry tvorili predmety, ktoré tam za niekoľko storočí nahromadili študenti.

Harry kráčal vpred, nazeral do uličiek a snažil sa rozpamätať si, kde pred dvomi rokmi skryl pred Umbridgeovou Siriusove zrkadlo, no naozaj sa v tom chaose nevedel vyznať. Nedokázal sa sústrediť. V hlave sa mu dookola premietali katastrofické scenáre, čo sa stane ak diadém nenájdu a nezničia.

Snažil sa upokojiť a myslieť. Zavrel oči a pokúsil sa vybaviť si situáciu spred dvoch rokov. Kadiaľ kráčal keď išiel ukryť zrkadlo?

„Takto to nepôjde," hlesol. „Vôbec si nepamätám, kam som to zrkadlo ukryl. Bol som vtedy v takom šoku, že som si neuvedomoval, kadiaľ kráčam, až som sa ocitol pri buste akéhosi starého, škaredého čarodejníka."

„To nič, Harry, nájdeme ho, neboj sa," snažila sa ho upokojiť Hermiona, ale samej jej nebolo všetko jedno.

„A čo tak skúsiť ho privolať Acciom?" navrhol Ron.

„Ach, Ron..." vzdychla Hermiona. „Horcrux je predmet čiernej mágie, veľmi temnej, s veľkou magickou silou, naň Accio neplatí."

„Aha, tak nič... Len som skúšal..."

„No nič, tak sa rozdelíme," navrhol Harry. „Hľadajte tú bustu. Škaredý čarodejník s parochňou, na hlave má ten diadém. Kto ju nájde ako prvý, vystrelí iskričky. Ja sa vydám rovno, Hermiona, ty pôjdeš doľava a Ron doprava. A Merlin nám pomáhaj, aby sme ho našli."

Rozdelili sa, každý sa vydal inou stranou, prútik v ruke, oči na stopkách.

Harry kráčal uličkou čoraz hlbšie do labyrintu po stáročia ukrývaných vecí, po oboch stranách sa kopili hordy kadejakých harabúrd od výmyslu sveta, starých učebníc, zväčša zo zakázanej časti knižnice, množstvo zlatých a strieborných čiaš či iných predmetov. Miestami si pripadal ako v obrovskom trezore v Gringottbane a nevdojak sa mu vynorila spomienka na ich neslávne slávnu lúpež v malfoyovskom trezore.

Mapoval každý centimeter kadiaľ prešiel, všímal si každý detail aby mu nič neuniklo. Hoci busta čarodejníka bola dosť nápadná, nemal istotu, že ostala na pôvodnom mieste.

Odrazu mu niečo napadlo. Ak nefunguje privolávacie zaklínadlo na horcrux, možno by mohlo fungovať aspoň na bustu.

S malou nádejou zvolal „Accio busta starého čarodejníka!" a čakal či sa bude niečo diať. No hneď ako to vyslovil, tušil, že to nebude fungovať. A jeho predpoklad sa o chvíľku potvrdil. Sklamane si vzdychol a ponáral sa do labyrintu čoraz hlbšie. Nazeral aj do priľahlých uličiek, ale bezvýsledne. Akoby sa po buste zľahla zem.

Kde len tá prekliata busta môže byť? zúfal si. Keby aspoň na ňu pôsobilo Accio, bolo by to oveľa jednoduchšie. Ale takto? Pokiaľ je na nej nasadený diadém, je pod jeho vplyvom a privolávacie zaklínadlo na ňu nepôsobí. Čo budem robiť, ak ten diadém nenájdem??

Ako sa tak ľutoval a zúfal si, uvedomil si, že zrkadlo ukryl neďaleko busty. Ak by sa mu podarilo privolať aspoň to (dúfal, že mágia núdzovej miestnosti mu v tom nezabráni), a všimol by si, odkiaľ zrkadlo prišlo, bol by určite o krok bližšie svojmu cieľu.

„Accio Siriusovo zrkadlo!" zvolal a uprene hľadel okolo seba, z ktorej strany sa zrkadlo vynorí. Chvíľu sa nič nedialo a Harry začínal prepadať panike. Čo ak ešte po ňom niekto iný objavil tajomstvo tejto miestnosti a blbou zhodou náhod našiel aj zrkadlo a vzal ho? A čo ak... Čo ak našiel aj diadém?

„Nie!" frustrovane vykríkol a vzápätí si všimol malý predmet prichádzajúci zľava.

„Áno!" usmial sa a zachytil zrkadielko ľavačkou.

O necelých päť minút stál pred bustou, stojacou na vyvýšenom podstavci, a s tlčúcim srdcom civel na diadém, ktorý na hlavu starého čarodejníka pred dvomi rokmi nasadil on sám. Keby vtedy čo i len tušil, čo je to za predmet....

„Dokázal som to. Našiel som posledný horcrux," uľahčene si vydýchol a vyslal z prútika spŕšku červených iskričiek, dohodnutý znak Hermione a Ronovi, že jeho pátranie bolo úspešné.

Postavil sa na špičky a natiahol za diadémom ruku. Už ho takmer mal, dotýkal sa ho končekmi prstov, keď sa mu za chrbtom ozval chladný, arogantný ťahavý hlas.

„Ani sa toho nedotkni, Potter!"