Bolo to ako v zlom sne. Harry mal pocit, že sa ocitol v neustále sa opakujúcej a nikdy nekončiacej nočnej more.

Celé telo ho pálilo a cítil sa ako v ohni. A vedel, že nie je sám. Všetci traja vyzerali, akoby práve unikli z horiaceho domu. Oblečenie mali obhorené a telo samú popáleninu. A aby toho nebolo málo, práve sedeli na chrbte draka a leteli bohviekam.

Prečo musia mať neustále takú smolu? Alebo to bude tým, že každý ich doterajší plán bol natoľko šialený, že bol odsúdený na neúspech skôr, než ho zrealizovali? Pravda, vždy získali to, čo potrebovali, ale za akú cenu.... Hermiona tvrdila, že to nemôže vyjsť. Mýlila sa. Vyšlo to, hoci nie podľa ich plánu. Ale aký bol vlastne ich plán? Získať horcrux. To, ako z banky potom odídu, predsa nikdy neplánovali. Čo na tom, že svojim vniknutím a lúpežou zalarmovali celú Gringottbanku a snáď postavili na nohy aj polovicu Ministerstva mágie, ktoré teraz na Harryho možno vypísalo aj vyššiu odmenu, a svojim veľkolepým útekom na drakovi zdemolovali polovicu banky? Horcrux získali. O to predsa celý čas išlo, no nie?

Akurát že ho zase nemajú čím zničiť, lebo ten prekliaty Griphook im meč vzal uprostred horúceho pekla v ktorom sa ocitli, a bande raráškov, ktorí ich chceli lapiť, unikli len o vlások vďaka Harryho duchaprítomnosti a nápadu odviazať draka.

Drak letel ponad Londýn a krajina sa im strácala priamo pred očami. Hoci Harrymu vyvstávala v mysli neodbytná otázka, ako sa dostanú dole z dračieho chrbta, teraz sa na to nemal silu myslieť. Bol unavený a bolela ho hlava. Studený vietor upokojoval jeho spálenú pokožku plnú pľuzgierov, takže sa čoskoro cítil oveľa lepšie a vrátilo sa mu triezve uvažovanie.

Naozaj neveril, že sa im odtiaľ podarí ujsť. Zaklínadlá gemino a flagrante použili na ochranu trezora dômyselne. Každá vec, ktorej sa dotkli – hoci len nechtiac a minimálne – sa znásobila a pálila, takže o chvíľu boli až po krk v hromade kopiaceho sa žeravého zlata a striebra. Trezor Lestrangeovcov bol totiž preplnený pokladmi od výmyslu sveta (zlatými mincami, čašami, elixírmi, kópiou Chrabromilovho meča a rôznymi inými vecami, ktoré Harry dovtedy nevidel) a tak bolo nemožné ničoho sa nedotknúť. Keby sa neotvorili tie prekliate dvere a ich nevyniesla rastúca žeravá lavína na chodbu, tak tam istotne zahynú, pochovaní zaživa.

Na toto ich Griphook nepripravil. Je možné, aby o tom ani on predtým nevedel? Že by tieto zaklínadlá použili až dodatočne, po jeho úteku? Harry už nevedel, čo si myslieť a čomu veriť. Už nemal šajnu, kde je pravda. Bol si istý iba tým, že ich Griphook surovo využil. Áno, pomohol im dostať sa do trezoru, tak ako sľúbil, ale keď išlo do najtuhšieho, meč im vzal a zbabelo ušiel, označiac ich za zlodejov a zo seba urobil obeť. Akoby vôbec neveril, že Harry svoju časť dohody splní. No ak mal byť Harry úprimný, ani on nehral celkom fér hru a tiež mu chcel trochu prejsť cez rozum...

Leteli už dosť dlho a Harry už nemal potuchy, kde sa vlastne nachádzajú a či sú ešte vôbec v Anglicku. Odrazu sa mu zazdalo, že ho pichlo v jazve. Inštinktívne siahol do pravého vrecka bundy a kontroloval, či bifľomorovej šálku ešte stále má. Slnko už bolo vysoko na oblohe a jemu bolo horúco, no bál sa vyzliecť, aby mu šálka náhodou nevypadla.

Ako dlho potrvá, kým Bellatrix zistí, že sa vlámali do jej trezoru? Ako rýchlo prídu na to, že zmizlo to, o čo sa tak bála? Malá, na pohľad ničím nevýrazná šálka? Oznámi to Bellatrix Voldemortovi? Alebo to bude tajiť kým to bude možné? A keď Voldemort zistí, že Harry ukradol šálku, ako dlho mu potrvá, kým zistí, že Harry ide po horcruxoch?

Drak odrazu začal klesať a Harry pod sebou uvidel veľkú lesklú hladinu akéhosi jazera, kúpajúcu sa v lúčoch popoludňajšieho slnka. Asi sa chce napiť, prebleslo mu hlavou. Teraz majú šancu ujsť.

„Počujte," zakričal dozadu na priateľov. „Keď budeme dosť nízko, skočíme. Dobre?"

Ron za ním zaskučal, Hermiona si len vzdychla. Drak sa už dotýkal hladiny jazera, keď Harry skríkol. „Teraz!"

Zošuchli sa po boku draka a jeden po druhom dopadli na hladinu a ponorili sa do studenej vody. Harry neočakával, že pristátie bude také tvrdé a voda ľadová, tak iba šokovane vykríkol. Lapajúc po dychu videl, že Hermiona s Ronom už mieria k brehu. Vydal sa za nimi, brodiac sa tŕstím a blatom, až sa nakoniec celý mokrý, špinavý, uzimený a unavený hodil na breh.

Pomocou kúziel sa usušili a keď sa prezliekli do suchých habitov, ktoré Hermiona stále nosila so sebou v kabelke pre prípad potreby, postupne si na nepekné rany a spáleniny prikladali Dictamnus. Vďaka Merlinovi, že Hermiona myslela aj na možné zranenia. Harry užasnuto pozoroval, ako sa mu rany pomaly pekne zaceľujú.

A keď ešte Hermiona vytiahla z kabelky nádobku s jedlom, ktoré ráno pred odchodom vzala z Lastúrového domčeka, Harry jej pripísal ďalší bod k dobru.

„Hermiona, ty si úžasná..." rozplýval sa Ron s plnými ústami. Jedol hltavo, akoby to malo byť jeho posledné jedlo.

„No, niekto musí myslieť aj na vaše stále hladné žalúdky," uškrnula sa Hermiona. „Ale hlavne opatrne, nezadrhni sa."

„A čo teraz?" ozval sa po chvíli ticha najedený a spokojný Ron.

„Neviem," vzdychol Harry. „Máme horcrux, ale nemáme ho čím zničiť. Zase."

„Ten prašivý podvodník..." hromžil Ron.

„Neveril nám," potvrdila Hermiona Harryho domnienky. „A tak si vzal to, čo považoval za svoje, aj sám."

„Za svoje???"

„Ach," zúfalo si vzdychla Hermiona a prevrátila oči. „Kedy ste vy dvaja dávali pozor na dejinách mágie? Prosto ide o to, že raráškovia každú vec, ktorú vyrobia, považujú za ich vlastníctvo. A ak si ju nejaký čarodejník kúpi, tak si ju, podľa nich, vlastne iba prenajme. Toto je večný spor medzi čarodejníkmi a raráškami."

Ron sa chystal protestovať, ale Hermiona ho prerušila.

„Ale... čo budeme robiť? Veď-Viete-Kto sa určite dozvie čo sa stalo. Ktovie, ako dlho mu bude trvať, kým pochopí, že vieme o horcruxoch?" vyslovila Harryho skryté obavy.

„No... Musíme len dúfať, že to chvíľku potrvá. Možno mu to budú tajiť," nádejal sa Ron.

Harryho jazvu odrazu zachvátila prudká bolesť. V mihu sekundy nevnímal nič, ani draka, ktorý sa po tom, čo sa napil, zberal na odlet, ani slnko, ktoré s pribúdajúcim časom klesalo stále nižšie, ani Rona a Hermionu, ktorí sa o voľačom dohadovali.

Stál v malej miestnosti a pri nohách mu kľačala malá trasúca sa postava.

„Čo si to povedal?" kričal. „Zopakuj to!"

„M-môj pa-pane," triasol sa rarášok. „My... my sme sa pokúšali ich zastaviť... tých podvodníkov... Ale... boli šikovní... Vlámali sa do-do trezoru pani Bel-Bellatrix..."

„Čože? A kto to bol? Hovor!"

„Pa-pane.. Ten chlapec... Ha-Harry Potter. Aj s dvomi kom-komplicmi. Dostali sa sem v prestrojení za...za pani Bellatrix a mladého pána Draca. Neverili sme im... Chceli sme ich preveriť, ale... ten chlapec... Potter musel byť ukrytý a na niektorých z nás uvrhnúť Imperius... Dostali sa do trezoru a..."

„A ČO zobrali?" hlas sa mu triasol od potláčaného strachu a rastúceho hnevu. Telom sa mu šírila obrovská, ničivá nenávisť a zlosť, no zároveň v ňom narastala panika. Nie, to nie je možné... O tom tajomstve predsa nikto nevie. Ako by sa o ňom mohol dozvedieť?

„Š-šálku m-môj pane. Ma-malú zlatú šálku."

Z úst sa mu vydral výkrik, zúfalý a hrozný. Takmer nespoznával vlastný hlas. Jedno mávnutie prútika a rarášok padol mŕtvy na zem.

Nedokázal uveriť tomu, že by sa to Potter mohol dozvedieť. Ach áno, ten starý blázon... Nikdy mu neveril, vždy ho podozrieval a sledoval. Zjavne už vtedy niečo tušil. Ale ako? Nikomu o tom predsa nepovedal. Nikto okrem neho o horcruxoch nemal ani poňatia.

Bazový prútik švihal vo vzduchu hlava-nehlava a miestnosť ožarovali stále nové záblesky zeleného svetla. Kto mohol, utekal von, zachrániť si holý život.

Onedlho ostal v miestnosti sám, obklopený kopou mŕtvych tiel. Zúrivo sa prechádzal hore-dolu v snahe vyčistiť si myseľ a utriediť si myšlienky. V duchu si vybavoval všetky horcruxy. Denník bol zničený, šálku mu ukradli. Tie ostatné by mali byť v bezpečí. O tých miestach z jeho minulosti nikto okrem neho nevie. Ale čo ak ten prekliaty Potter odhalil s pomocou toho starého blázna jeho tajomstvo? Čo ak v tom starom denníku Dumbledore spoznal horcrux? Mohol sa odniekadiaľ dozvedieť, že ich vytvoril viac? Ale ako...?

Začínal sa vážne báť. Potter mal vždy viac šťastia ako rozumu a bol Dumbledorov miláčik. Pokojne mu ten starý blázon to tajomstvo mohol prezradiť...

Mohli už nejaké horcruxy zničiť? Bolo by možné, že on, Lord Voldemort, najväčší a najmocnejší čarodejník všetkých čias, by to necítil? Aby nevedel o mrzačení svojej duše? Nie, to je vylúčené! Aj keď o zničení denníka pred piatimi rokmi nevedel. Lenže vtedy ešte nemal vlastné telo, nemohol to cítiť. Teraz, keď má telo, by zničenie ostatných horcruxov určite cítil. Musia byť teda v bezpečí.

V mozgu sa mu rozmazávali obrazy chatrče, jazera. Rokfortu..

Nie, Potter sa nemal ako dozvedieť o tom, že je príbuzný Gauntovcov. O tom nevedel nik. Prsteň v chatrči je určite v bezpečí.

A ako by sa mohol mladý, ledva plnoletý čarodejník dozvedieť o jaskyni? Sám by nikdy neprekonal ochranu, ktorou horcrux zabezpečil. Zomrel by skôr než by sa k nemu dostal. Medailón je teda isto nedotknutý.

A čo sa týka Rokfortu. Nikto nepozná zákutia školy tak dobre ako on. Je vylúčené, aby o tomto mieste niekto vedel.

A nakoniec Nagini. Tá je/bude zárukou toho, že jeden horcrux ostane zaručene nedotknutý. Nikto sa k nej nedostane bez toho, aby nemusel čeliť jemu. A nikto, okrem toho prekliateho Pottera, ešte boj s ním nevyhral. Odteraz ju bude mať vždy len pri sebe. Potter sa k nej živý nedostane.

Musí si byť istý. Musí sa presvedčiť, že jeho poklady sú spoľahlivo ukryté a nedotknuté. Musí ich skontrolovať. No kde začať najskôr? Čo by mohlo byť najviac ohrozené?

Strach a obavy v ňom silneli, keď si uvedomil, že Dumbledore poznal jeho stredné meno. Mohol sa dozvedieť o jeho spojení s Gauntovcami. A opustený dom je pre starého blázna, odhodlaného zničiť ho, veľkým lákadlom. Áno, dom skontroluje ako prvý.

Potom jazero. Hoci bol presvedčený o tom, že o tom mieste nevedel ani sám veľký Dumbledore, predsa sa ho len zmocnili pochybnosti. Nemohol si byť istý už ničím. Tá stará ježibaba, Colová, ho nikdy nemala rada. Určite Dumbledorovi natárala o všetkých jeho činoch. A ten starý hlupák bol schopný pátrať na všetkých miestach, ktoré s ním súvisia. No mohol Dumbledore získať medailón bez toho, aby v tej jaskyni zomrel? Bol síce veľký a mocný čarodejník, ale naňho, Lorda Voldemorta nemá nik...

Odrazu si spomenul na jednu Severusovu nevinnú zmienku z minulého školského roka. „Dumbledore sa zase niekde tára..." a jeho pochybnosti nadobúdali čoraz väčšie rozmery. Čo ak počas svojej neprítomnosti v škole pátral práve po horcruxoch? To by bolo zlé, veľmi zlé... Naozaj ich musí ihneď skontrolovať...

Ale Rokfort... Aj keby sa Potter nejakým zázrakom dozvedel, že je horcrux v škole, nedostane sa tam bez toho, aby nepadol do rúk smrťožrútom. O to sa už postaral. V Rokville sú naňho pripravení. Rokfortský horcrux je v bezpečí a nedosiahnuteľný. Ale aj tak bude lepšie upozorniť Severusa a Carrowovcov na to, že sa Potter zrejme pokúsi dostať do hradu a bystrohlavskej veže. Aspoň že Snapovi môže dôverovať, i keď ani jeho služby nie sú v poslednom čase také, aké bývali.

Tak teda najprv navštívi chatrč Gauntovcov. V parselčine zavolal na hada....

Harry prudko otvoril oči a vrátil sa do prítomnosti. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil kde je, a že musel byť mimo dosť dlho, lebo slnko klesalo čoraz nižšie k obzoru. Videl, ako naňho Ron s Hermionou znepokojene hľadia. Jazva mu stále pulzovala, takže nádej, že zadriemal a to všetko bol iba sen, bola zbytočná.

„Čo sa stalo?" šepla vystrašene Hermiona.

„Vie to. Vie, že idem po horcruxoch a ide ich kontrolovať..."

„Ako...?"

„Videl som, ako vraždil kvôli tej šálke. Zúri. Nechápe, ako som sa o nich dozvedel, ale aj tak si myslí, že by mali byť v bezpečí. No aby si bol istý, ide ich kontrolovať. No a to najlepšie na záver..."

Videl napätie na tvárach priateľov, tak sa rozhodol nepredlžovať to. Aj keď by to bolo isté zadosťučinenie za to, že mu neverili.

„Posledný horcrux je v Rokforte. Ja som to vedel."

„Čože? Ale ako...? kedy by ho tam ukryl?" Ron nechápavo hľadel na Harryho.

„To už je teraz jedno. Podstatné je, že vieme, kde je. Blbé je to, že nemáme šancu sa tam dostať nepovšimnutí. Zrejme na nás striehnu smrťožrúti. Ale musíme vyraziť čo najskôr, lebo aj keď si Vol.. vlastne Veď-Viete-Kto myslí, že rokfortský horcrux je najbezpečnejší, potrvá nanajvýš pár hodín, kým tam dorazí."

„Harry? A vieš aspoň kde na Rokforte je?"

Harry pokrútil hlavou. „Nie, nesústredil sa na konkrétne miesto, ale mám pocit, že súvisí s Bystrohlavom."

„Ale... a ako ho chceme zničiť?" Hermiona zasiahla do živého.

„Tak to neviem... S tým si budeme robiť starosti vtedy, ak sa nám ho vôbec podarí získať," vzdychol si Harry utrápene.

Nebolo toho veľa, čoho sa mohli zachytiť. Konečne však vedeli, kde nájdu posledný kúsok Voldemortovej duše. To, ako sa k nemu dostanú, je zatiaľ vo hviezdach. Voldemort mal v niečom pravdu. Nedostanú sa do školy bez toho, aby nespôsobili rozruch. Ide vlastne v ústrety smrti. Presne o to Voldemortovi ide – očakáva, že ak Harry vie o tom, že horcrux je v Rokforte, tak sa ho pokúsi získať za každú cenu...

Slnko už takmer zapadlo, citeľne sa ochladilo a krajinu zahaľovala tma.

„Nuž, času je málo... Ideme na to," prehovoril pevným hlasom po chvíli ticha Harry. „V ústrety ďalšiemu šialenému dobrodružstvu." Bez akýchkoľvek plánov a prípravy a s mizivou šancou na prežitie.

„Si si istý, že do toho chceš ísť?" s obavami sa opýtala Hermiona. „Chytia ťa, len čo sa tam ukážeš."

„Samozrejme. Chceme ho predsa zničiť, nie? A... ak by som to náhodou neprežil, vy dvaja sa musíte postarať o to, aby bolo dielo dokončené," usmial sa Harry, zatiaľ čo jeho priatelia naňho vydesene hľadeli.

„To nehovor, Harry," šepla Hermiona a v očiach sa jej zračil strach.

„Neboj, nechystám sa ešte umrieť. A teraz už poďme..."

Všetci traja vliezli pod neviditeľný plášť a pod rúškom tmy sa spolu otočili na mieste a vydali sa v ústrety ďalšiemu šialene nebezpečnému dobrodružstvu.