Harry sa zhlboka nadýchol. Bolesť jazvy pomaly mizla. Voldemort získal, po čom túžil. Harry vedel čo potreboval a hoci to na prvý pohľad vyzeralo beznádejne, ešte nič nebolo stratené. V prvom rade musí vyriešiť ešte jednu záležitosť s raráškom. A to, čo ho čaká, rozhodne nebude jednoduché. Poprosí Rona a Hermionu, aby išli s ním.

Pomaly sa dvíhal zo zeme na nohy, keď naňho zo schodov zavolal Bill.

„Harry? Všetko OK?" Bill vyzeral trochu ustarane.

„Áno, ale... Potreboval by som ešte hovoriť s raráškom."

„Griphookom?" čudoval sa Bill. „Čo, dopekla, potrebuješ s raráškom?"

„Prepáč Bill, ale to ti nemôžem povedať.

Bill by klamal, ak by tvrdil, že podobnú odpoveď neočakával. No aj tak prevrátil očami a mrmlal si popod nos. „Ach áno, tajuplný záchranca sveta, Harry Potter..." Chvíľu na Harryho bez slova civel, až napokon prehovoril.

„Ale ak sa to dozvie Fleur, tak nám obom odtrhne hlavu," vzdychol si. „Tak fajn, príď o desať minút, Fleur ho práve ošetruje."

Harryho vyvalený pohľad hovoril za všetko.

„Ty to nevieš?" čudoval sa Bill. „Ani s ním sa Malfoyovci veľmi nemaznali. Ale zďaleka na tom nie je tak zle ako Ollivander. Ale je dosť otrasený.

„Okej, tak o desať minút. Vďaka Bill, máš to u mňa."

Zostávajúci čas využil Harry na to, aby zaskočil za Ronom a Hermionou a rozpovedal im o tom, čo sa práve dozvedel. Našiel ich sedieť v kuchyni za stolom a piť kávu. Vrhol na celú miestnosť kúzlo Muffiato a porozprával im o rozhovore s Ollivanderom.

„Pri Merlinových gatiach!" šokovane vykríkol Ron a takmer sa oblial kávou. „Dumbledore mal bazový prútik?"

„Áno, získal ho porážkou Grindelwalda, ktorý ho kedysi dávno ukradol Gregorovičovi. Veď-Vieš-Kto sa dozvedel, že Gregorovič mal kedysi dávno bazový prútik. Videl som, ako sa ho pokúša nájsť. Keď ho našiel, zistil, že prútik nemá, lebo mu ho ukradli. Vďaka tej vypadnutej fotke v Godricovej úžľabine zistil, že ten zlodej bol Grindelwald. On prútik použil na to, aby získal moc. Jediný, kto ho mohol zastaviť, bol Dumbledore. V tom legendárnom súboji ho porazil a prútik mu zobral."

„Páni," zvolal Ron. „A to všetko vieš odkiaľ?"

„Videl som, ako Veď-Viete-Kto niečo hľadá, len som nevedel čo to je. Videl som, ako mučí Ollivandera a zabíja ľudí. Neskôr, raz keď som ostal sám v stane kvôli chorobe, som sa porozprával s Phineasom a ten sa preriekol, že Snape sa zo stretnutí s Veď-Vieš-Kým často vracia rozladený a mrmle si niečo o prútiku. Postupne mi to začalo dávať zmysel. Pochopil som, že hľadá nejaký prútik, ale stále som netušil aký a prečo. Keď nás chytili a ty si v tej pivnici zbadal Ollivandera, vedel som, že musím konať a zachrániť aj jeho. Keď ho Veď-Vieš-Kto mučil, vypytoval sa ho na nejaký prútik, tak som si myslel, že Ollivander snáď vie, o čo ide. A nemýlil som sa," vysvetlil Harry.

„A čo teraz plánuješ robiť? Ak sa zmocnil toho prútika, tak nebudeš mať proti nemu šancu," zaujímala sa Hermiona.

„To nie je až také isté, ale teraz ma trápi iná vec."

„Áno? A čo je dôležitejšie ako to, že sa ťa Veď-Vieš-Kto pokúša už celé roky zabiť a práve získal všemocný prútik?"

„Horcrux," ticho odpovedal Harry. „Ďalší..."

„Čo?? Však si povedal, že netušíš, kde by mohli byť tie ďalšie..." skočila mu do reči Hermiona.

„Už to viem. Jeden..."

„Vieš? A nič si nepovedal?"

„Do včera som to nevedel."

„Môžeš byť konkrétnejší a nehovoriť v hádankách?"

„Keby si ma nechala dohovoriť a stále ma neprerušovala, Hermiona, už by som vám to dávno povedal!" Už mal toho dosť. Ak ho nenechá v pokoji im to povedať, pôjde za Griphookom sám.

„Dobre, už som ticho. Prepáč, pokračuj."

„Znie to šialene, ale jeden horcrux sa nachádza v trezore Gringottbanky."

V miestnosti sa rozhostilo hrobové ticho. Ako prvá spamätala Hermiona.

„Čo – čože? A si... Si si istý, Harry?"

„Absolútne. Do včera som netušil, kde by sa mohol ďalší horcrux nachádzať. Až pokým nás nechytili a neodvliekli k Malfoyovcom. Spomínaš si na reakciu Bellatrix, keď uvidela ten meč?"

„Áno, začala jačať ako zmyslov zbavená a obvinila nás, že sme ho ukradli z Grin.. Harry, ty si myslíš, že ďalší horcrux je v trezore Lestrangeovcov?" zdesene sa opýtala, keď jej to došlo. Bellin hysterický krik o zlodejoch, jej otázky čo ešte ukradli a že ich Temný pán všetkých potrestá, ak ho privolajú.

„Čože?" zvolal Ron, keď aj on strávil tú šialenú informáciu.

„Áno, som o tom presvedčený. Prečo by inak robila taký cirkus kvôli meču? Ibaže by v tom trezore bolo ešte niečo veľmi cenné. Meč mal byť v banke. Ak si myslela, že sme tam boli, tak mohla mať strach, že sme ukradli aj niečo iné. Niečo, na čom Veď-Viete-Komu veľmi záleží a kvôli čomu by bol schopný ich všetkých pozabíjať."

„Ale Harry, uvedomuješ si, že ak je horcrux v Gringottbanke, nemáme šancu ho získať, však?" Hermiona sa nezaprela svojim pragmatickým prístupom a chýbajúcou štipkou šialenstva, ktoré by jej umožnilo vidieť veci tak ako Harry.

„Prečo nie? Griphook nám pomôže. To je tá ďalšia úloha – presvedčiť Griphooka a vymyslieť stratégiu, ako sa vlámeme do Gringottbanky."

„Harry?! To snáď nemyslíš vážne! Vniknutie na ministerstvo bolo šialené, ale toto... Toto je kolosálna hlúposť! Nemáme šancu!" zhodnotila situáciu hermionovským prístupom.

„S pomocou Griphooka máme. Zachránili sme mu život. Mal by nám pomôcť."

„No ja pochybujem, že sa na to dá."

„A nie sú teraz raráškovia na strane Veď-Viete-Koho?" zamyslene sa ozval Ron. „Nepísali to kedysi v Prorokovi?"

„Ak aj sú, tak zjavne nie všetci. Pochybujem, že by Griphook po tom všetkom, čo prežil u Malfoyovcov v pivnici, bol oddaný Veď-Viete-Komu."

„A čo vlastne od neho očakávaš, Harry?"

„Je mi jasné, že nám nepomôže ukradnúť horcrux, ale snáď nám pomôže dostať sa do banky, k trezoru."

„No jasné, rarášok na úteku, ktorý sa odrazu zjaví v banke, to nebude vôbec podozrivé," ironizovala Hermiona, načo Harry prevrátil očami a vystrúhal zúfalý pohľad.

„Hermiona, zabúdaš, že máme neviditeľný plášť a myslím, že ešte aj nejaké zásoby odvaru všehodžúsu..."

Hermiona pomaly začínala kapitulovať. „Vidím, že ty sa len tak ľahko nevzdáš. Máš odpoveď na všetko," vzdychla si. „No podľa mňa je to šialenstvo, ktoré je odsúdené na neúspech. Spomeň si, ako sme dopadli na ministerstve, unikli sme u vlások a to ani nebolo tak strážené ako Gringottbanka... Ron, veď povedz niečo..."

„Myslím, že Harry by mal ísť za tým Griphookom, aby sme vedeli, či má vôbec zmysel niečo plánovať," povedal Ron, načo naňho Hermiona zagánila a Harry sa naňho vďačne usmial.

„To je skvelý nápad, Ron. Ale chcem vás pri tom. Oboch. Tak poďme," zavelil Harry, vstal a pobral sa k dverám. Hermiona si vzdychla, zamrmlala niečo o šialenstve Harryho Pottera, ale napokon ho aj spolu s Ronom nasledovali.

Griphook sedel na posteli a už ich očakával. Myslel si, že Harry príde v sprievode svojich priateľov, a tak ho neprekvapilo keď vošli dnu všetci traja. Pokynul im, aby pristúpili bližšie a sadli na stoličky.

„Čím poslúžim, pán Potter? Pán Weasley ma informoval, že so mnou chcete hovoriť."

„Griphook, chcem sa opýtať," začal Harry a pozrel na raráška. Ten naňho hľadel a čakal, že bude pokračovať. Srdce mu bilo ako zvon. Ak na to pôjde zle a Griphook nebude súhlasiť, sami horcrux nikdy nezískajú. Ale na druhej strane nechcel chodiť okolo horúcej kaše. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

„Potrebujem pomoc a myslím, že vy by ste mi vedeli pomôcť."

Griphook si premeriaval Harryho pohľadom, ktorý Harry nevedel identifikovať, no stále mlčal a čakal, že Harry bude pokračovať. Vôbec mi to neuľahčuje, pomyslel si Harry a pozrel sa na priateľov. Hermiona sa na neho usmiala a jemne mu stisla ruku.

„Musíme sa dostať do jedného trezoru v Gringottbanke."

„Vlámať sa do trezoru?" neveriacky sa opýtal rarášok a zdalo sa, že si o Harryho psychickom stave myslí svoje. „To je nemožné, Harry Potter."

„Nie je, oponoval mu Harry. „Už sa tam raz niekto vlámal, v deň, keď som tam bol prvý krát. V deň mojich narodenín, pred siedmimi rokmi."

„Harry má pravdu," rozpamätal sa Ron. „Písalo sa o tom vtedy aj v Prorokovi."

„To je pravda," pripustil Griphook. „Ale ten trezor bol v tom čase prázdny a jeho ochrana bola minimálna."

„Ale ak sa vtedy niekto dokázal vlámať do banky, mohlo by sa to podariť aj teraz," nevzdával sa Harry. „Trezor, kam sa potrebujeme dostať, rozhodne nie je prázdny a určite je dôkladne chránený. Patrí totiž Lestrangeovcom."

Griphook nadvihol obočie a civel naňho ako na blázna.

„Nemáš žiadnu šancu dostať sa do toho trezora, Harry Potter. A isto si pamätáš: A ak pod podlahou stoj čo stoj chceš nájsť poklad, ktorý nie je tvoj..."

„...zlodej, výstraha znie hoci stokrát: To, čo nájdeš, nebude len poklad. Áno, viem, pamätám si to. Napriek tomu to chcem skúsiť. Navyše, mne nejde o ich poklady. Nechcem nič pre vlastné obohatenie. Potrebujem len získať niečo, čo vlastne Lestrangeovcom nepatrí. Veríte mi?"

Rarášok sa na Harryho mračil a pravdepodobne premýšľal o pravdivosti Harryho slov.

„Čo je to za predmet?"

„To presne neviem," vzdychol si Harry, na čo sa Griphook uškrnul.

„Neviete čo hľadáte? Tak načo sa tam potrebujete dostať? Omrzel vás život?"

„Tá vec by mala pomôcť zničiť Veď-Viete-Koho."

Toto vyhlásenie Griphooka zaujalo a vzbudilo v ňom záujem. Harry na ňom mohol vidieť ako premýšľa. Napokon Griphook prehovoril.

„Ak by som sa rozhodol vám pomôcť, čo odo mňa očakávate?"

„Dostať sa do toho trezoru," povedal Harry na rovinu. „Potrebujeme vedieť všetky bezpečnostné opatrenia, ako sa dajú obísť, i kde presne sa ten trezor nachádza. O všetko ostatné sa už postaráme my."

„Dobre, porozmýšľam o tom. A teraz, ak dovolíte, by som si rád oddýchol.

„Ďakujem," poďakoval Harry a opustil s Ronom a Hermionou Griphookovu dočasnú spálňu.

„To je taký darebák," hromžil Ron, keď boli dosť ďaleko na to, aby ich Griphook nemohol počuť. „Takto nás nechať čakať. Čo si vlastne o sebe myslí?"

„Ron, upokoj sa, cítim v kostiach, že nám pomôže. Vyzeral byť rozhodnutý, ale zjavne nás chce naťahovať."

„Harry, ale aj tak mi nejde do hlavy, prečo by Veď-Vieš-Kto nechával horcrux v trezore Lestrangeovcov," zamyslene sa ozvala Hermiona.

„To neviem. Možno si myslel, že tam bude v bezpečí. Alebo túžil mať aj on niečo v trezore Gringottbanky. Ako malý chlapec nemal žiadny majetok, nič, čo by si tam mohol uložiť, možno si svoj sen chcel splniť takto. A je dosť možné, že Bellatrix ani nevie, čo si u nich uložil. Pravdepodobne jej len povedal, že je to veľmi cenné, aby na to dávali veľký pozor. Silne pochybujem, že okrem Snapa vie niekto zo smrťožrútov o horcruxoch. Aj Snape to vie len preto, lebo mu to povedal Dumbledore, nie preto, že by mu Veď-Vieš-Kto tak veľmi dôveroval."

„To dáva zmysel," pripustila Hermiona.

Do večera nasledujúceho dňa bol Harry ako na ihlách. Pomôže im Griphook? Hlavou sa mu preháňalo tisíc otázok. Dostanú sa do toho trezora a nájdu to, čo hľadajú? A ako bude vedieť, čo vlastne hľadajú? Spozná ten predmet?

V dome nemal pokoja a väčšinu času trávil vonku. Šumenie mora a hukot vĺn narážajúcich na neďaleké skaly, pôsobili na jeho vybičované zmysly a rozbúrenú dušu ako balzam. Ron a Hermiona boli neustále pri ňom. Jednak preto, že ho nechceli nechať samého, lebo vedeli, nad čím Harry neustále premýšľa, a jednak sa tak šikovni vyhli zvedavým otázkam Billa a Fleur, ktorí na nich striehli na každom kroku a nenápadne sa z nich snažili vytiahnuť čo majú v pláne.

Keď nastal konečne večer, po večeri podišla k Harrymu mierne rozladená Fleur a povedala mu, že ich Griphook očakáva vo svojej spálni. Bola nahnevaná, že sa u nich tak rýchlo udomácnil a veci nazýva svojimi, ale snažila sa nerobiť zbytočné scény. Navyše, Griphook už bol v poriadku a mal odísť hneď, len čo si vyrieši svoje záležitosti s Harrym. Dúfala, že to nebude trvať dlho.

„Rozhodol som sa, Harry Potter. Zachránili ste mi život. Nebyť vás troch, neviem čo sa so mnou stane. Pomôžem vám.."

„To je skvelé!" potešil sa Harry a padol mu kameň zo srdca. „Ďakujem vám.."

„..ale," pokračoval rarášok. „Niečo za niečo. Za moje služby mi zaplatíte."

Harry ostal úprimne šokovaný. Čakal, že Griphook bude robiť problémy, ale že si bude žiadať protislužbu, a takýmto spôsobom, to ho zarazilo."

„Koľko chcete?"

„Nechcem zlato. Chcem ten meč. Meč Richarda Chrabromila."

„Ale..." zaváhal Harry. „Ten meč vám nemôžeme dať. Potrebujeme ho."

„Alebo meč a ja vám pomôžem, alebo máte problém, Harry Potter."

Harry váhal. Ak mu dajú meč, čím potom zničia ďalšie horcruxy? Ak mu meč nedajú, rarášok im nepomôže a horcrux nikdy nezískajú. Čo je menšie zlo? Čo som komu urobil, že som sa dostal do ďalšej z neriešiteľných situácii? zaúpel v duchu. Čo robiť? Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Ale ak by rarášok pristúpil na to, že mu meč dajú neskôr... Topiaci sa aj slamky chytá a toto za pokus rozhodne stálo.

„Griphook... Dobre, dáme vám meč, ale až keď nám pomôžete. Ak sa úspešne dostaneme do trezoru a získam to, čo potrebujeme, meč je váš," opatrne formuloval svoje slová, pričom úkosom pozrel na svojich priateľov. Hermiona sa tvárila zdesene, Ron nechápavo. Však on im neskôr vysvetlí, ako to myslel.

„Mám tvoje slovo, Harry Potter, že mi ten meč dáš, keď ti pomôžem?"

„Áno," pevne odpovedal Harry a veril, že rarášok jeho malé klamstvo nepostrehol.

Nasledujúce dni strávili plánovaním akcie Gringottbanka. Na dlhé hodiny – niekedy i takmer celý deň – sa zatvárali do izby, ktorú im v dome vyhradil Bill, a spriadali plány ako vniknúť do Gringottbanky bez toho, aby ich hneď po príchode nezatkli.

Harry mal tak po dlhom čase konečne čo robiť a jeho myseľ zamestnávala konkrétna činnosť. Billova a Fleurina pohostinnosť však mala aj inú obrovskú výhodu. Pohodlná posteľ, teplá strava niekoľkokrát denne a teplá voda zmenili Harryho na nepoznanie. Hermiona trvala na tom, aby sa konečne ostrihal a oholil a zbavil sa tak svojho výzoru bezdomovca.

Harry sa vplyvom aktuálnej situácie častejšie v spomienkach vracal do leta, keď na Grimauldovom námestí plánovali podobné šialenstvo kvôli inému horcruxu. Vtedy sa o ich potreby staral Kreacher. Odrazu mu prišlo za ním smutno. Vtedy v lete si ho naozaj obľúbil a tak nie div, že mu jeho meno v pivnici u Malfoyovcov zišlo na um ako prvé. Škoda, že sa pár dní po ich záchrane rozhodol vrátiť na Grimauldovo námestie. Harry mu nezazlieval, že chce odísť, pretože chápal, že sa tu necíti medzi samými cudzími ľuďmi dobre, no odhováral ho od návratu na Grimauldove námestie. Varoval ho, že videl, ako ho Snape spoznal a Voldemortovi to povedal. No Kreacher ho ubezpečoval nech sa netrápi, že bude v poriadku. Harrymu ostávalo len dúfať o pravdivosti jeho slov. Ale aby bol k sebe úprimný, nemal z toho dobrý pocit a často naňho myslel, zvlášť večer, keď zaspával.

Dni sa zmenili na týždne a stále nemali konkrétny plán. Griphook sa snažil ako vedel, poskytol im všetky informácie o Gringottbanke, vyhotovil nákresy, upozornil na všetky možné nástrahy ochrany banky, ale vždy, keď si mysleli, že sú pripravení a nič ich už nemôže prekvapiť, narazili na nejaký nový problém, ktorý by mohol celú akciu zmariť.

Hoci bol Harry úplne zamestnaný plánovaním akcie a takmer nevnímal svet okolo seba, nemohol si nevšimnúť, že ich hostitelia, predovšetkým Fleur, sú čoraz nervóznejší a tušil že to súvisí s ich pobytom v dome. Už dávnejšie si všimol, že Fleur by najradšej poslala Griphooka kade ľahšie, ale sľúbila Billovi, že môže ostať dovtedy, kým si s Harrym nevyriešia svoje záležitosti. Harry sa za to všetko cítil zodpovedný, pretože Griphook bol vlastne už úplne zdravý a nebyť jeho plánov s Harrym, nemal dôvod ostávať v Lastúrovom domčeku. Nehovoriac o tom, že Harry začínal mať pocit, že aj on je už v dome navyše a trpia ho tam iba zo slušnosti. Bill však nechcel ani len počuť o tom, že by Harry, Ron a Hermiona opustili dom a odišli inde. U nich sú v bezpečí, dom má zabezpečenú najvyššiu možnú ochranu.

Po rozhovore s Ollivanderom sa Harry so starým prútikárom už nestretol. Po nejakom čase, keď sa cítil lepšie, ho Bill odsťahoval na bezpečnejšie miesto – k ich tete Muriel, kde už vlastne bývala celá rodina Weasleyovcov.

Po prútikárovom odchode z Lastúrového domčeka, Harryho opäť začali prenasledovať nočné mory. Akoby Ollivanderova prítomnosť v dome znamenala preňho pokojný spánok. Vedel, že je to hlúposť, ale nevedel si to nijako racionálne odôvodniť, prečo začal zle spávať práve po jeho odchode. Hermionu a Rona s tým nechcel zbytočne zaťažovať, aj tak mali teraz starostí vyše hlavy, tak si povedal, že ak to neprestane, tak sa im zdôverí neskôr.

Stál uprostred malého salónika v dome, v ktorom teraz trávil väčšinu času, keď nebol práve na cestách. Pod ním sa krčilo a triaslo malé ohyzdné stvorenie. Nikdy nechápal, prečo musia byť domáci škriatkovia takí nechutní.

„Tak mi už konečne povedz, ty prekliaty škriatok, kde sa ukrýva Potter!" reval a škriatok sa skrčil ešte viac, takže už vyzeral úplne maličký.

„Kreacher nemôcť povedať, pane. Kreacher nebyť strážcom tajomstva."

„Čože??"

„Aj keby Kreacher chcieť, on nemôcť prezradiť pánov úkryt," vzlykal.

Voldemort si odfrkol. „Však tebe sa rozviaže jazyk... Crucio!"

Škriatok zbledol, padol na zem a triasol sa na celom tele. Z očí mu tiekli slzy ako hrachy, ústa sa síce pohybovali, akoby niečo rozprával, no nevydal ani hláska.

Zúril. Vrhal naňho jeden Cruciatus za druhým a nič. Škriatok mlčal ako hrob. To snáď nie je možné! Trvalo niekoľko týždňov kým toho prašivého škriatka našli a priviedli k nemu. A aj tak mu je k ničomu! Prekliaty Potter a jeho kumpáni! Už má toho dosť.

Mávol prútikom a miestnosť ožiarilo zelené svetlo...

„Niééééé!"

„Harry, čo sa deje?" skláňala sa nad ním rozospatá Hermiona. „Kričal si ako o život."

Zmätene sa obzeral okolo seba. Všade navôkol bola tma, miestnosť osvetľovalo iba svetlo vychádzajúce z konča Hermioninho prútika. Bol to iba sen... Je v Lastúrovom domčeku a on je Harry, nie Voldemort. Vtom si uvedomil, že jazva ho prudko páli. Voldemort zúri...

„On... Veď-Vieš-Kto zabil Kreachera," vzlykal Harry, keď si uvedomil krutú pravdu. Nebol to sen.

„Č – čo?" jachtala Hermiona. „Prečo by to robil?"

„Kreacher ma chránil. Nemohol prezradiť kde sa ukrývam. Veď-Vieš-Kto ho mučil, a nakoniec ho zabil. Je mŕtvy, Hermiona.... Zachránil nám život a kvôli tomu musel zomrieť. Ako všetci, ktorým na mne záležalo. Toto musí skončiť. Čo najskôr ho musíme zničiť!"

„Neboj sa Harry, zničíme ho a ty pomstíš všetkých, ktorých ti zobral. Ale teraz spi, dobre?"

Koncom apríla boli konečne plány hotové a prípravy ukončené. Hermiona sedela v spálni na posteli, na kolenách položená fľaštička, v ktorej sa ukrýval dlhý čierny vlas. Patril Bellatrix Lestrangeovej a našli ho na Hermioninom svetri po úteku z Malfoyovského sídla. Hermiona naň vydesene hľadela, no nakoniec ho opatrne vybrala.

Dvere na spálni sa otvorili a dnu vošli Harry s Ronom.

„Hermiona, rýchlo, nemáme čas," súril ju Harry. „Ak sa chcem dostať do banky v čase, keď tam býva najmenej ľudí, mali by sme si pohnúť."

„Ach, áno, jasné," neprítomne odvetila Hermiona, stále sediac na posteli, pričom hľadela na inkriminovaný vlas so strachom v očiach.

„Musí to byť?" ticho sa opýtala.

„Ak nechceš prísť do banky ako Hermiona Grangerová, čarodejníčka muklovského pôvodu, v súčasnosti hľadaná ministerstvom mágie i samotným Veď-Vieš-Kým preto, lebo je na úteku s Harrym Potterom, tak áno, musí to byť," pokojne jej vysvetľoval Ron už po niekoľký krát v priebehu posledných pár dní. On sám držal v ruke inú fľaštičku, v ktorej bol pre zmenu blond vlas.

Hermiona si vzdychla, vytiahla inú nádobku s elixírom farby blata a rozdelila ju medzi seba a Rona.

„Tak sa na to napime," snažil sa Ron uvoľniť už i tak napätú atmosféru. Hermiona sa chabo usmiala.

„Na zdravie, Draco," uškrnula sa.

Keď obaja absolvovali svoju premenu, skontrolovali, či im nechýba Harryho neviditeľný plášť a spolu s Griphookom sa vydali v ústrety ďalšiemu šialenému dobrodružstvu.

„Tak nám Merlin pomáhaj!"