„Vyjdite von s rukami nad hlavou!" ozval sa z tmy chladný, ostrý hlas.

Harrymu by sa v tom momente krvi nedorezal. Zdesene pozrel na svojich priateľov. Ron bol biely ako stena. Hermiona horúčkovito rozmýšľala, ako by sa mohli dostať z tejto nezávideniahodnej situácie. Zdrapla priateľov za ruku a z celej sily sa sústredila na miesto, ktoré jej ako prvé zišlo na um – Sherwoodský les. Predminulé leto tam bola s rodičmi na výlete a podvedome sa tam túžila vrátiť.

Vzápätí si všetci traja s hrôzou uvedomili, že sú v pasci. Na stan bolo uvrhnuté protipremiestňovacie kúzlo. Harry stál ako kôl v plote. Až teraz si naplno uvedomil, čo vlastne vykonal. Šmahom ruky, jediným vyslovením Voldemortovho mena tak zničil mesiace skrývania a unikania pred Voldemortom. Prečo si len nedal pozor na jazyk? Ako sa teraz z tohto vysekajú? Obzrel sa na Hermionu, ktorá práve kúzlom zahasila svetlo a zmizla v útrobách stanu. Kam ide? Myslí si, že sa pred nimi ukryje?

„Vieme, že ste tam," ozval sa iný hlas, drsnejší než ten prvý. „Ste obkľúčení, nemáte ako ujsť. Tak nerobte hlúposti a vyjdite von s rukami nad hlavou!"

Harry sa ani nepohol. Už sa spamätal a zvažoval svoje možnosti. Jazva ho nepáli, Voldemort je teda ďaleko a pokojný. Vonku pred stanom je banda smrťožrútskych lapačov, ktorí chytajú tých, čo sa odvážia vysloviť meno Temného pána. Koľko ich je? Podľa intenzity a množstva hlasov ich odhadoval na nie viac ako pol tucta. Zvládli by ich odzbrojiť a ujsť?

„Ako chcete," opäť sa ozvalo zvonku, „ideme dnu!" A Harry odrazu pocítil, ako mu čiasi ruka bolestivo vykrútila ruky za chrbát, vzala prútik a vliekla ho von zo stanu. Počul vykríknuť Hermionu a Ronovo „Daj od nej preč tie ruky!", za čo si vyslúžil úder päsťou do tváre. A sme v peknej kaši, pomyslel si Harry.

Traja smrťožrúti ich vyvliekli pred stan, a hodili ich doluznak na zem. Kým sa pozviechali, mierilo už na nich pol tucta prútikov. Harrymu chvíľku trvalo, kým si jeho oči privykli na svetlo, ktoré z nich vyžarovalo. Keď už videl normálne a nemusel žmúriť, dobre si obzrel s kým majú tú česť. Dvoch smrťožrútov poznal. Bol tam Greyback, vysoký, odpudzujúci muž s dlhými vlasmi. Tvár mal pokrytú pochlpenou srsťou a žlté, špicaté zuby dopĺňali jeho beštiálny výzor vlkolaka. Harrymu sa pri pohľade naňho dvíhal žalúdok. Ešte mal v živej pamäti ako sa s ním naposledy stretol na Astronomickej veži, keď otec zabil Dumbledora. S Yaxleym mali česť na ministerstve mágie pred niekoľkými mesiacmi, keď sa im ledva podarilo pred ním ujsť. Striaslo ho pri predstave, že ho dostane ten istý smrťožrút, ktorému to v septembri takmer vyšlo...

„Kto ste?" zhučal jeden zo smrťožrútov a pristúpil k nim bližšie. Bol o hlavu vyšší od Harryho a vyzeral dosť nebezpečne. Chladné modré oči mu nebezpečne blýskali. Keď vo svetle prútika uvidel Harryho tvár, zdesene o krok cúvol.

„Páni," hlesol, „my sme chytili Pottera! Temný Pán nás určite odmení".

Zvyšní smrťožrúti vyzerali, akoby ich obarili vriacou vodou. Nechceli veriť tomu, že by odrazu bolo také jednoduché chytiť Harryho Pottera. Do ticha noci sa ozývali vzrušené i pochybovačné hlasy.

„A si si istý, Scabior? Je to určite Potter? Tento tu vyzerá dosť... inak," pochybovačne sa ozval iný smrťožrút, hľadiac na Harryho, na ktorom sa podpísal niekoľkomesačný pobyt mimo civilizácie. Bol chudší ako obvykle, vlasy mal dlhé, bradu neoholenú. Sám si občas pripadal ako neandertálec, ale obvykle sa holil raz za čas, keď na to mal chuť, a teraz ju dlho nemal. Dlhé vlasy nosil obvykle zviazané stužkou, no teraz ich mal rozpustené a padali mu do tváre. Hermiona ho už dávnejšie chcela ostrihať, ale on ju odbil, že takto mu to vyhovuje, aspoň teraz nemá na hlave vrabčie hniezdo.

Greyback, ktorý sa doteraz držal obďaleč, pristúpil k Harrymu. Špinavými rukami mu odhrnul vlasy z čela. Harrymu prišlo z toho dotyku zle a musel sa veľmi premáhať aby na mieste neodpadol.

„Je to on, má jazvu," informoval ostatných. „Odvedieme ho na Manor, tam má teraz Temný Pán svoje sídlo. Draco je tuším na prázdninách, isto ho spozná. Ale myslím, že by úplne stačilo, keby sa oholil a ostrihal," silene sa zasmial chrapľavým hlasom.

„A s týmito dvomi čo?"

„Berieme ich zo sebou. Uvidíme, čo s nimi...Hoci, toho dievčatka bude na Manore škoda," chlípne si oblizol pery a uprene hľadel na vydesenú Hermionu. „Ale snáď mi ju nechajú ako zákusok..." Hermiona, biela ako krieda, iba zhnusene odvrátila tvár a zhlboka dýchala.

„Prehľadajte stan!" prikázal Scabior, zjavne vodca skupiny, „a týchto troch zviažte. Pre istotu."

Kým prehľadávali stan, Hermiona ďakovala svojej prezieravosti a duchaprítomnosti, že si stihla ukryť kabelku pod tričko po tom, čo ju zmenšila zmenšujúcim kúzlom. Obraz Phineasa – ktorý od posledného presunu pred pár hodinami ešte nevybrala z kabelky – a všetky ich poklady sú teda v bezpečí. Vzápätí však vydesene vytreštila oči. Meč! zdesene si uvedomila, keď ho jeden zo smrťožrútov vynášal zo stanu.

„Odkiaľ ho máte?" oboril sa Greyback na Harryho.

„Našli sme ho," odpovedal Harry po pravde, no od smrťožrúta si vyslúžil úder do brucha. Zastonal od bolesti.

„Klameš," zasyčal, „ale Bella to z teba dostane... Ja si s tebou nejdem špiniť prsty..."

Dajte si pozor, aby vás s tým mečom nikto nevidel. Niekto by si mohol myslieť, že ste ho ukradli, spomenul si Harry na zvláštne varovanie, ktoré pred časom dostali od Phineasa. Vtedy tomu nevenovali pozornosť, pretože by bolo prinajmenšom nebezpečné už len to, keby ich niekde niekto spozoroval, nehovoriac o tom, že by mali pri sebe Chrabromilov meč. Ale zjavne malo Phineasove varovanie hlbší význam. No teraz už je neskoro nad tým špekulovať...

Harryho myšlienky prerušilo silné trhnutie a vzápätí sa ocitli niekde na vidieku, na širokej príjazdovej ceste, z jednej stany lemovanej nízkym porastom ostružinových kríkov a z druhej vysokým, udržiavaným živým plotom. Na jej konci sa týčila majestátna vila, sídlo rodiny Malfoyovcov. Keby nevedel kde sa nachádza, aj by sa mu tu páčilo. Vždy si predstavoval žiť na vidieku... No teraz mal pred očami len obavu z toho čo ho v tej prepychovej vile čaká. Ocitli sa v situácii z ktorej niet úniku.

Smrťožrúti strkali svojich zajatcov vpred a viedli ich ku masívnej bráne, ktorá pre Harryho a jeho priateľov znamenala vstup do pekla. Úkosom na nich pozrel a videl, že sa cítia rovnako ako on, v očiach sa im zračil strach a zrkadlili obavy.

Harry vedel, že nateraz im bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí, Voldemort bol na míle ďaleko. Netušil, ako dlho mu bude trvať kým zistí, že chytili Harryho, kým sem príde a stretnú sa zoči-voči, a definitívne tak ukončí boj, ktorý Harry nemohol vyhrať. A ani nikdy nemal... Stále však v kútiku srdca dúfal, že sa stane zázrak a dostane sa odtiaľto živý, tak ako mnohokrát predtým v podobných situáciách, keď mu išlo o život. Dnes ešte umrieť nemôžem, ešte som nezničil horcruxy, ešte musím bojovať...

Už boli pri bráne, keď sa Harryho zmocnila nepríjemná predtucha. Akoby ho tam vnútri čakalo ešte niečo horšie než stretnutie s Malfoyovcami a skôr či neskôr aj s Voldemortom. To bude noc, pomyslel si. Bude zázrak, ak prežijem do rána...

Greyback zabúchal na bránu. Dlho sa nič nedialo a Harry sa začal nádejať, že snáď ešte nič nie je stratené a rozmýšľal, ako by dokázal získať späť svoj prútik. Vtom Scabior zabúchal druhý raz. O malú chvíľu sa brána konečne otvorila.

„Kto ste a po čo ste prišli?" opýtal sa chladný ženský hlas.

„Madam, to sme my, Greyback a Scabior. A máme Pottera!" víťazoslávne sa zasmial.

„Naozaj?" vzrušene sa opýtala Narcissa a Harryho sa začínala zmocňovať panika. „Poďte s ním dnu. A toto je kto?" znechutene sa opýtala, keď si všimla že Harry nie je sám.

„To sú jeho priatelia, madam. Weasley a Grangerová, ak sa nemýlim".

„Ach, no jasné, svätá trojica... Zradca krvi a humusáčka..." hundrala si popod nos, kým kráčali po štrkovej ceste k domu. Tam už vo dverách postávala vysoká štíhla postava, no ukrytú v tme ju Harry nedokázal rozoznať.

„Matka, čo sa deje?" počul Harry známy, nepríjemne ťahavý hlas a striasol sa. Už len toto mu chýbalo, aby ho Draco videl v takom zúboženom stave a nezávideniahodnej situácii. Ďalší dôvod na poníženie a zosmiešnenie.

„Chytilo Harryho Pottera a jeho kumpánov," vzrušene mu oznámila Narcissa. „Teraz sa už Temný Pán hádam na nás hnevať nebude..." Ak bol Draco prekvapený, nedal to na sebe poznať. Aristokratická výchova ho učila neprejavovať city či pocity.

„Á, Potter, si to naozaj ty?" posmešne afektoval, „No ty teda vyzeráš," odfrkol si. „Ako dlho si nevidel vodu, nožnice a holiaci strojček?"

„Synak..." snažila sa ho napomenúť Narcissa, ale Draco si ju nevšímal a rýpal do Harryho ďalej. Teraz si to konečne môže vychutnať a nikto mu to neprekazí. Už tu nie je nikto, kto by toho hrdinu čarodejníckeho sveta ochránil. Žiadny Moody, žiadny Dumbledore, nikto....

„Temný Pán bude veľmi rád, že si nás poctil svojou návštevou. Už ťa netrpezlivo očakáva."

Čože? Nemožné... Nemôže tu predsa byť... Cítil by som ho...

„Ešte tu nie je," pevne povedal Harry, aj keď jeho vnútro ovládol strach. Draco sa iba zasmial a zmizol v útrobách vily informovať ostatných.

Zajatcov viedli do salónika, kde ich už netrpezlivo očakávali. Harryho oslepilo silné svetlo a chvíľu musel žmúriť, aby si naň po tej tme vonku zvykol.

„No pozrime sa, koho to tu máme," ozval sa mrazivý a desivo známy hlas. Muž, ktorému patril, vystúpil spoza masívnej knižnice a posmešne si Harryho premeral. „Pán Potter a jeho priatelia. Aké dojemné..."

Keď Harry zbadal toho muža, podlomili sa mu nohy a srdce vynechalo jeden úder. Od narastajúceho strachu a zdesenia už nedokázal ani poriadne myslieť a panika v ňom zapúšťala svoje korene čoraz viac.

Otec u Malfoyovcov? Nie, to je zlý sen... zaúpel Harry v duchu. Vedel, že je zle. Stretnutie s otcom za takýchto okolností neveštilo nič dobré. Prečo mám takú neskutočnú smolu? Toto je môj koniec, z tejto situácie už niet úniku..

„Aj ja vás rád vidím, profesor," odsekol, pričom si dal záležať, aby to znelo dostatočne sarkasticky.

„Potter, je obdivuhodné, že vás tá bezočivosť neopúšťa ani v takejto chvíli..." vyštekol Snape, „keď vám ide o život. A to doslova."

Hermiona s Ronom ani nepípli, od strachu sa len rozhliadali po miestnosti a rozmýšľali, čo urobia s nimi dvomi, keďže cieľom je zjavne iba Harry a ich si nateraz nikto nevšíma. Ale aj to sa malo o chvíľu zmeniť.

„Čo je to tu za zhromaždenie?" vpadla odrazu do salónika Bellatrix Lestrangeová a zvedavo si premeriavala zajatcov. „No nie, to je Harry Potter!" vydýchla. „Na čo čakáte, volajte Temného Pána!" zvolala, a chystala sa dotknúť vlastného temného znamenia, keď si všimla meč v Greybackovej ruke. Zbledla a ustrnula uprostred pohybu.

„Čo je Bella? Zavoláš ho, alebo to mám urobiť ja?" netrpezlivo sa opýtala Narcissa.

„Nie!" skríkla Bellatrix. „Ak ho teraz zavoláme, všetkých nás potrestá, zabije... Teraz ho nemôžeme zavolať, nie... Sme vo veľkom nebezpečenstve." drmolila a na tvári sa jej usadil výraz, ktorý u nej Harry jakživ nevidel. Strach. Absolútne ničomu nerozumel. Ale pohľad na Narcissu a Draca mu potvrdil, že nie je sám, čo ničomu nerozumie.

„Odkiaľ to máš?" zvreskla na Greybacka.

„Našiel som ho u nich v stane," odvetil nenútene, „tvrdia, že ho našli."

„Ako sa dostal ten meč do ich stanu, keď mal byť v mojom trezore?" škriekala Bellatrix ako zmyslov zbavená.

Čo by robil meč v trezore Lestrangeovcov? pomyslel si Harry.

„Čo by robil Chrabromilov meč v tvojom trezore, Bella?" vyjadril Draco nahlas Harryho myšlienky. „Odkedy sympatizuješ s Chrabromilom?" uštipačne sa opýtal.

„Severus ma pred časom prosil, aby som ho tam ukryla, údajne pre istotu," oborila sa na Draca, pretože jej neušla irónia v jeho hlase. „Je tak, Severus?"

„Áno," potvrdil Snape. „Meč mal byť v trezore Gringottbanky. Neviem, ako sa tí traja k nemu dostali, ale isto nám to pán Potter vysvetlí."

Snape bol na rozdiel od Belly úplne pokojný, no jeho slová bodali Harryho ako tá najostrejšia dýka. Z každého Snapovho slova bolo cítiť obrovskú nenávisť voči Harrymu.

„My, našli sme ho," hlesol Harry a vedel, že aj keď by povedal pravdu, nikto mu neuverí.

„Tak našli," kričala Bellatrix. „A kde? V lese???"

„Áno," šepol, ale vzápätí si uvedomil, že mal radšej držať jazyk za zubami. Iba čo Bellatrix ešte viac rozzúril.

„Klameš! A za to zaplatíš. Crucio!" zvolala bez varovania a Harryho telom sa šírila obrovská bolesť. Nemohol sa nadýchnuť a mal pocit, že mu to mučenie vytrhne všetky vnútornosti. Bellatrix sa šialene smiala, Ron s Hermionou sa zdesene prizerali a Snape iba odvrátil hlavu.

Keď Bella ukončila kliatbu, Harry si vydýchol. No nie nadlho.

„Tak kde ste vzali ten meč?" kričala, ale Harry bol príliš slabý na to, aby jej odpovedal. Hermiona s Ronom mlčali, lebo sa báli, že keď prehovoria, postihne ich rovnaký osud ako Harryho.

„Odpovedz! Ako ste sa dostali do môjho trezoru? Čo ste ešte ukradli?" vrieskala a zoslala na Harryho ďalší Cruciatus.

„Nič... my... sme ho naozaj našli v lese," vzlykala Hermiona, ktorá sa už na Harryho mučenie nemohla dlhšie pozerať. „Nič sme neukradli... V žiadnom trezore sme neboli..."

„Pozrime sa, humusáčka sa odvážila prehovoriť?" zhnusene si odfrkla Bellatrix. „Cru..."

„Bella, dosť!" rázne ju prerušila Narcissa. „Aj tak z nich nič nedostaneš. A možno ten meč nie je pravý..." snažila sa upokojiť rozrúrenú sestru, pokiaľ Bella nevyvedie nejakú hlúposť.

„Draco, zavolaj toho raráška," obrátila sa Bellatrix na synovca, „on bude vedieť, či je meč pravý."

„A ty, Severus, odveď tých troch do pivnice, tam počkajú, kým príde Temný Pán. Ten rozhodne, čo s nimi bude." obrátila sa Narcissa k Snapovi.

„A riadne pivnicu zabezpeč, lebo ak znovu utečú, Temný Pán nás všetkých pozabíja... Najlepšie by bolo, ak by si tam držal stráž.

Harry zaúpel. To nie, Snape ich ide uväzniť? Bude ich aj celý čas strážiť? Ako teraz vymyslia taktiku na útek?

Snape ich poháňal vpred, dolu schodmi do pivničných priestorov. Bez prútikov, stále zviazaným sa im kráčalo ťažko. Schody boli strmé a hrozilo, že ak sa niektorý z nich pošmykne, spadnú a dolámu si väzy. Nakoniec prišli na koniec chodby. Snape ich sotil do najbližších dverí, zatiaľ čo si neustále mrmlal popod nos. „Nechápem, načo tu mám strážiť, dom je zabezpečený protipremiestňovacím kúzlom, a bez prútikov sa odtiaľto aj tak nedostanú..."

Keď si Harryho oči opäť privykli na tmu, zistil, že sa nachádzajú vo veľkej pochmúrnej miestnosti, osvetlenej iba niekoľkými svietnikmi, ktorých svetlo vrhalo strašidelné tiene po stenách. Miestnosť bola cítiť zatuchlinou a špinou. Miestnosť zo sna, zdesene si uvedomil. Akurát že táto je väčšia a má dvere.

„Tinky!" zvolal Snape, keď zabezpečil miestnosť všetkými potrebnými kúzlami. „Kde si, ty otravný škriatok? Keď ťa nepotrebujem, motáš sa tu popod nohy..."

„Pán volať Tinkyho?" opýtal sa škriatok piskľavým hlasom, keď sa so silným puknutím primiestnil. Harrymu bol ten výjav veľmi dobre známy. Malá, ušatá postavička s vypúlenými očami a prasacím rypákom, odetá len v akejsi špinavej handre, prestupujúca z nohy na nohu, čakajúca na želanie svojho pána. Tinky gánil na Snapa, zjavne sa mu nepáčilo, ako rýchlo sa vžil do roly jeho pána. Ale bol v dome jeho pánov, musel poslúchať aj jeho, či chcel alebo nie.

„Áno," vrčal Snape. „Dones mi kanvicu s kávou a nejaké sušienky."

„Pane, Tinky byť o chvíľu späť. Želať si ešte niečo?"

„Nie. A zmizni už!"

Tinky sa s puknutím odmiestnil a Snape sa s diabolským úškrnom obrátil na Harryho.

„Ach, pán Potter, neviete o čo všetko prídete. Domový škriatok, aj keď často otravný, je na nezaplatenie. Splní vám akékoľvek vaše želanie, aj keby ho to malo stáť život. To ste ale vy u Weasleyovcov poznať nemohli," vysmieval sa ľadovým hlasom a Harrymu nechýbalo veľa, aby mu neodsekol niečo bezočivé. Napokon, služby škriatkov poznal veľmi dobre. Kým nemuseli ujsť z Grimauldovho námestia, Kreacher by mu splnil prvé posledné. Však mu aj dovliekol Mundungusa, čo sa spočiatku zdalo takmer nemožné.

Zatiaľ čo si Harry nostalgicky spomínal na Kreacherovu starostlivosť, jeho myseľ horúčkovito pracovala. V hlave mu rezonovali otcove slová.

Škriatok vám splní akékoľvek želanie... Škriatok, podobne ako iné čarovné tvory, sa nepovažuje za čarodejníka, nevzťahujú sa neho niektoré čarodejnícke zákony a obmedzenia. Môže sa dostať aj tam, kam čarodejník obvykle nie. Vtedy mu to došlo. Telom mu prebehla vlna vzrušenia. Už vedel, ako sa odtiaľto dostanú, len musí vystriehnuť vhodnú chvíľu. Keď sa Kreacher dokázal pred rokmi primiestniť do jaskyne za Regulusom, keď ho volal, prečo by sa nemohol k Malfoyovcom?

„Hermiona?" šepol potichu smerom k priateľke. „Mám plán. Myslíš, že by si dokázala odtiaľto Snapa odlákať?"

„Harry?" nechápavo naňho pozrela Hermiona. Aj v tom tlmenom svetle fakieľ videl, že sa jej v tvári odráža strach i vzrušenie zároveň.

„Kreacher."

Jedno slovo, no obsiahnuté v ňom bolo všetko potrebné. Hermione trvalo iba dve sekundy, kým pochopila, kam tým Harry mieri a Harry presne postrehol ten moment, keď ju osvietilo poznanie. Rozšírené zreničky a pootvorené ústa, vzrušený pohľad hovorili jasnou rečou.

„Harry, ty si génius," šepla.

„To Snape. Samému by mi to nikdy nenapadlo."

„Hej, vy tam, nepokúšajte moju trpezlivosť a buďte ticho!" vyštekol Snape, ktorého iritovalo, že tam musí strážiť proti svojej vôli.

„Ron?" s obavou sa obrátila Hermiona na priateľa, „si v poriadku?"

„Ja áno, ale pozri tam," ukázal rukou smerom do kúta miestnosti, kde na kope handier ležal muž. Harry podišiel bližšie a takmer skolaboval.

„Pán Ollivander?" vydýchol, „čo vám to urobili?"

Ollivander vyzeral ešte horšie ako v tých snoch, čo ho nedávno sužovali noc čo noc. Vychudnutý na kosť, tvár mal mŕtvolne bledú, oči vpadnuté. Vyzeral ako mŕtvy a len podľa slabého dychu bolo poznať, že ešte žije. Aké ukrutné mučenie musel pretrpieť, keď sa zmenil takmer na nepoznanie? Harryho pri tej predstave striaslo a vedel, že jeho Cruciaty boli v porovnaní s tým, čo musel Ollivander zažiť za posledné mesiace, iba prechádzka ružovou záhradou.

„Pán Potter..." namáhavo zašepkal starý prútikár, „tak vás predsa dostali?"

„Áno, pripustil Harry. Mojou chybou. Ale nebojte sa, ja nás odtiaľto vyslobodím..." s tými slovami sa vzdialili naspäť do svojho kúta miestnosti.

Vtom sa rozdrapili dvere a do miestnosti vpadla nahnevaná Bellatrix. „Severus, ten meč v mojom trezore je falošný? Lebo ten starý rarášok tvrdí, že toto je originál, a že meč v mojom trezore musí byť falzifikát."

„Ja...Ja neviem, Bella... Dal som tam ten, čo bol v škole... Potom ho musel už predtým niekto vymeniť..." Snape vyzeral naozaj šokovane a sklamane.

„Okamžite poď so mnou, títo hádam za tú chvíľu neujdú," zasmiala sa diabolsky Bella, vrhla na miestnosť zopár zaklínadiel a opäť odišla.

Pri jej slovách o falošnom meči v trezore sa už Harry videl mŕtvy, ale obdivoval otca, ako to dokázal uhrať. Musel predsa vedieť, že ten meč, čo mu nechal v jazere je pravý, a do trezora dal falošný... Ale prečo by dával meč , hoci aj jeho duplikát, do trezora Lestrangeovcov?

Keď však Snape s Bellatrix opustili väzenie, uľahčene si vydýchol.

„Kreacher!" zvolal okamžite a bez varovania, čím Ronovi takmer spôsobil infarkt, a keď sa v miestnosti s hlasným puknutím objavil škriatok, Ron zvreskol.

„Pán Potter," uklonil sa škriatok, „potrebovať Kreacherove služby?"

„Áno. Kreacher, dokážeš sa odtiaľto odmiestniť aj s niekým od nás?"

„Samozrejme, pane, Kreacher môcť zobrať aj všetkých naraz. Pre škriatka nie problém."

„Výborne, odveď teda, prosím, pána Ollivandera do... Do pekla, kde budeme v bezpečí?"

„Lastúrový domček," nezaváhal Ron. „Tam sa mali po svadbe presťahovať Bill a Fleur.

„Výborne. Kreacher, odveď pána Ollivandera do Lastúrového domčeka a potom sa sem vráť, dobre?"

„Áno, pane." prikývol škriatok, podišiel k prútikárovi a odmiestnili sa.

Vtom sa opäť otvorili dvere väzenia a objavila sa celá rodina Malfoyovcov so Snapom a šokovaným raráškom.

„Tak, milý Harry Potter, toto je tvoj koniec. Temný Pán prichádza..." mrazivým hlasom prehovoril Severus Snape, vyhrnul si rukáv a dotkol sa svojho temného znamenia. Harryho jazva sa okamžite rozhorela...