Bola nádherná. Strieborná, žiarivá a oslepujúca. Ladným krokom sa približovala čoraz bližšie a Harry ani nedýchal. Výkrik mu uviazol v hrdle a nutkanie zavolať na Rona či Hermionu pominulo a on, neschopný slova či akéhokoľvek pohybu iba civel pre seba. Niekoľkokrát musel zažmurkať, aby sa uistil, že nespí a nesníva sa mu. Alebo má halucinácie z tej zimy, čo ho objala do svojich pazúrov a otupovala mu všetky zmysly? Bol ňou úplne fascinovaný a vyvedený z miery. Nedokázal jasne myslieť a jeho myseľ, omámená tým strieborným preludom, sa zmohla iba na chabý odpor. Čo je to za kúzlo, keď prenikne aj cez ochranné zaklínadlá?

Napriek obave a pochybnostiam sa nebál. Cítil sa tak zvláštne... pokojne a povznášajúco. Akoby tá laň bola nejaký starý známy, koho roky nevidel a nečakane ho prekvapil svojou návštevou.

Laň sa neustále približovala, až zastala pár metrov od neho. Sklonila hlavu na pozdrav, čím Harrymu vyrazila dych. Dívala sa priamo na neho, prenikavo, no nie nebezpečne, akoby očakávala, že Harry vstane a bude ju nasledovať. Priam ho lákala a vábila svojou krásou a vznešenosťou. No Harry sa bál čo i len pohnúť, aby nenarušil to kúzlo, nezničil ten čarovný okamih.

Nakoniec to nevydržal. Vstal, zobral svoj prútik a vydal sa za ňou, hoci kontrolka v jeho mozgu mu našepkávala, že to môže byť nebezpečné. Čo ak je to ďalšia Voldemortova pasca ako ho vylákať z bezpečia ochranných zaklínadiel? Ale inštinkt mu hovoril, že tentoraz to pasca nie je. A inštinkt, ten ho predsa ešte nesklamal.

Je tmavá noc... Ak sa ti niečo stane, ďaleko od stanu, nikto ťa nebude počuť, hovoril mu rozum, ale srdce mu našepkávalo, že mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

Nasledoval laň, jasne žiariacu a osvetľujúcu nepreniknuteľnú tmu navôkol, vedúc ho tak bezpečne hustým lesom, až prišli na čistinku, kde sa mu laň mierne uklonila a postupne sa rozplynula.

„Čo to malo znamenať?" hundral Harry a až teraz si naplno uvedomil vážnosť situácie. Je noc, a je v hlbokom lese sám. Ak sa mu niečo stane, nikto o tom nebude vedieť a Merlinvie, ako dlho potrvá kým ho tu niekto nájde. Ak ho chcela laň iba vylákať z bezpečia do temného lesa, tak sa jej to dokonale podarilo. A on, hlupák, opäť naletel. Bezradne sa obzeral, v snahe dostať sa z toho desivého miesta preč.

„Lumos," zašepkal a koncom prútika si osvetľoval okolie a svietil na cestu. Nervy mal vybičované na maximum a každý, i ten najmenší, zvuk v ňom v tom tichu vyvolával paniku. Húkanie sovy, pukot vetvičiek, chrapčanie snehu pod nohami, to všetko ho v tom tichom a tmavom lese desilo viac ako inokedy. Nikdy si viac nevyčítal, prečo tak neuvážene riskoval a vzdialil sa z bezpečia stanu.

Na moment sa mu zazdalo, že medzi stromami sa mihla tmavá postava. Zamrel a po chrbte mu prebehol mráz. Od strachu takmer nedýchal. Niekto tam je... O chvíľu bude po ňom...

Očakávaný útok sa však nedostavil a Harry si vydýchol. Nech už to bol ktokoľvek, nechcel mu ublížiť. Ale čo potom...?

Odrazu ho upútalo niečo ligotavé na mieste, kde ešte pre chvíľou stála laň. Podišiel bližšie a vo svetle prútika uvidel malé, zamrznuté jazierko.

Jeho lesklá hladina žiarila aj v tej hustej tme. Vo svetle prútika skúmal jazierko kúsok po kúsku, až takmer vykríkol. Zalapal po dychu. Na dne jazierka sa leskla rukoväť meča, vykladaná rubínmi.

Ten meč poznám, prebleslo mu hlavou. Už som ho videl. To je predsa Chrabromilov meč. Ale čo tu robí a ako sa sem dostal?

Harryho myseľ pracovala na plné obrátky.

Načo mu je Chrabromilov meč? Naposledy ho použil v druhom ročníku, keď zabil baziliska. Vtedy takmer prišiel o život keď sa mu do ramena zahryzol jeho jedovatý zub.

Odrazu sa mu v hlave začínalo rozjasnievať. Meč... Jed baziliska... Ako mu to kedysi čítala Hermiona? Meč vyrobili raráškovia, a vpíja do seba iba to, čo ho posilňuje. To znamená, že...Meč je nasiaknutý baziliskovou krvou... Zubom baziliska zničil Riddlov denník. Meč môže zničiť horcruxy!

Hľadel naň zo zatajeným dychom, a telom sa mu rozlievalo neskutočné vzrušenie a horúčava. Úplne zabudol kde je a že ho trasie od zimy, v hlave mal len jedno. Mečom zničí medailón.

Tá laň ho sem mala doviesť Niekto mu chce pomôcť a tak poslal svojho Patronusa, aby ho doviedol na toto miesto....

Niekto vie, že sa snaží zničiť horcruxy. Ale kto? O tomto vedel iba Dumbledore a oni traja. Žeby o tom povedal ešte niekomu ďalšiemu, pre prípad, že by Harry potreboval pomoc? Ale komu? A prečo ich potom nemohli hľadať spolu? Komu Dumbledore dôveroval natoľko, aby mu vyzradil tajomstvo horcruxov? A hlavne, ako by s ním mohol komunikovať teraz, keď je už mŕtvy. Jediné miesto, kde je šanca rozprávať sa s Dumbledorom je... Och, nie...

Rokfort. Dumbledorov portrét v kancelárii riaditeľa. Nie, to nemôže byť pravda, nahováral si a pri tej myšlienke mu srdce splašene bilo. Je možné, že by pred chvíľou, práve tam, neďaleko, medzi stromami, videl svojho otca?

S tlčúcim srdcom sa rozbehol smerom k lesu, prútikom si osvetľoval okolie, no nič nenasvedčovalo tomu, že by tam pred chvíľkou mohol niekto byť. Nenašiel ani len náznak nedávnej prítomnosti živej duše. Žiadne stopy, polámané halúzky, prosto nič.

„Asi sa mi to iba zdalo," zamrmlal, keď sa vydal späť k jazierku, a samého ho prekvapilo, že pri tom pocítil sklamanie.

No teraz nebol čas pripúšťať si pocity a trýzniť sa sebaľútosťou či nenávisťou. Bolo treba konať. Meč ležal na dne jazierka a on ho musí odtiaľ dostať.

Bol tak blízko, ale vedel, že vytiahnutie meča také jednoduché nebude. Napriek tomu to skúsil.

„Accio, meč!

Presne ako očakával, nič sa nedialo. Ako mohol byť taký naivný a čo i len na sekundu dúfať, že ten meč získa len tak, bez námahy? V jeho živote predsa nebolo nikdy nič jednoduché... Iba pravý Chrabromilčan ho môže vytiahnuť z klobúka, rezonovali mu v ušiach Dumbledorove slová spred piatich rokov. A aké sú vlastnosti Chrabromilčanov? pýtal sa sám seba. Odvaha a statočnosť, odpovedal mu vnútorný hlas a on presne vedel, čo musí urobiť. Vlastne, aby bol k sebe úprimný, tušil to od začiatku, no stále veril, že sa nájde i iná cesta.

„Odvaha..." mrmlal a zhlboka sa nadýchol. „To zvládneš, Harry. Zvládol si už horšie veci. Čože je ľadová voda v porovnaní s Voldemortom či baziliskom alebo húfom dementorov?" dodával si odvahu a so zaťatými zubami sa začal vyzliekať. S každou ďalšou zhodenou vrstvou odevu ho triaslo čoraz viac, ale vedel že nemá na výber. Vidina toho, že o chvíľu definitívne zničí ďalší horcrux ho hnala vpred. Drkotal zubami, ale neprestával. Keď už bol iba v spodnej bielizni a pripravený na ľadové dobrodružstvo, zamieril prútikom na ľad.

„Diffindo," zašepkal, drkotajúc zubami a ľad pukol. Jazierko nebolo hlboké, no meč ležal úplne na dne a Harry vedel, že sa musí ponoriť celý. Zhlboka sa nadýchol a ponoril sa do vody. Zreval od zimy a ten zvuk v tichom nočnom lese znel ako rev zraneného zvera. Vnútornosti mu zovrel strašný chlad. Nevládal dýchať a neskutočne sa triasol. S vypätím síl sa ponoril, nahmatal rukoväť meča a rýchlo sa vynoril späť na hladinu. Kúzlom sa osušil, bleskovo na seba natiahol veci, použil na seba zohrievacie kúzlo a trielil do stanu, kde ho čakal horcrux, bezpečne ukrytý vo vrecúšku z oslej kože, Hagridovho narodeninového darčeka. Poháňala ho túžba, odhodlanie zničiť ten kúsok Voldemortovej duše. Horel od nedočkavosti a pocit, že su odrazu o krôčik vpred, mu dával krídla. Odrazu presne vedel čo má robiť, ako medailón otvoriť.

Keď o malú chvíľu pred stanom pomocou parselčiny medailón otvoril, naskytol sa mu hrozný obraz.

Videl Ginny v Rokfortskom exprese, spokojnú, smejúcu sa s Lunou Lovegoodovou a ďalšími spolužiačkami. Na krku sa jej hojdal prívesok v tvare srdiečka, ktorý dostala od Harryho na konci školského roka. Odrazu sa dvere kupé otvorili a dnu vstúpili dvaja smrťožrúti. Schmatli Ginny a niekam ju viedli...

Obraz sa zmenil. Ginny sedela v kúte miestnosti o akej sa mu už niekoľkokrát snívalo, hnedé oči, inokedy žiarivé a plné života, pohasli a stratili svoj lesk. Otupený a odovzdaný výraz svedčil o tom, že už nemá síl bojovať. Vtom do miestnosti vtrhol Severus Snape a Harry zatajil dych. Zároveň sa ho zmocnilo neblahé tušenie, pretože Snape križoval miestnosť hore-dolu, plášť za ním vial a jeho oči sršali hnevom.

„Tak kde je? Viem, že to vieš, tak mi to povedz a ušetríme ťa ďalšieho mučenia," kričal Snape, ktorému už zjavne dochádzala trpezlivosť.

„Ja... povedala som vám, že netuším, kde je," vzlykala Ginny a v očiach sa jej zračila hrôza. „Keď sa odmiestnil z Brlohu, nepovedal mi..."

„Klameš!" vrieskal Snape. „Neverím ti ani slovo!"

Ginny sa ustráchane stiahla do klbka a triasla sa na celom tele.

Harry vedel, že je to iba prelud, akýsi prízrak, démon, ktorý mu má zabrániť horcrux zničiť tým, že ho vystaví tomu najhoršiemu strachu a obavám, aké sa v ňom ukrývajú, no napriek tomu hľadel na tú scénu ako zhypnotizovaný a nedokázal sa ani pohnúť.

„Však my ťa naučíme poslušnosti, ty malá zradkyňa... Crucio!"

Vidieť, ako sa Ginny zvíja, kričí od bolesti a v obrovských mukách volá jediné meno, už bolo pre Harryho príliš silné sústo. S vypätím posledných síl vzal do ruky meč a s bolestným výkrikom medailón prebodol. Scéna pred ním sa rozplynula. Bol tam iba on a zničený horcrux. Vydýchol si. No i tak sa celý triasol. Ten nepríjemný pocit, strach o Ginny, beznádej a hnev z nemohúcnosti niečo urobiť ho gniavili a spôsobovali mu hotové muky. Mal strach, naozaj mal o ňu strach. Keď tak zbrklo z Brlohu ušli, vôbec nemyslel na to, že ju môže vystaviť takémuto riziku, že by mohla byť terčom pre Voldemortových prisluhovačov, s cieľom nájsť Harryho. Mohol len dúfať, že okrem otca nikto zo smrťožrútov nevedel o ich vzťahu, a že otec to nezneužije proti nim. Už dávno sa necítil takýto bezmocný...

„Harry? Si v poriadku?" ozval sa za ním ustarostený hlas. „Počula som ťa kričať a..."

Hermiona zamrzla uprostred vety, keď na ploskom kameni zbadala zničený horcrux.

„Ako... Ako si to dokázal?" nechápavo pozerala raz na Harryho, raz na medailón. Vtom jej zrak padol na meč pohodený neďaleko a zreničky sa jej rozšírili.

„Odkiaľ ho máš?" zašepkala... „To je..."

„Áno, je to Chrabromilov meč," prerušil ju Harry, keď konečne precitol. „Niekto má rovnaký záujem zničiť horcruxy ako ja, a tak mi ho nechal v zamrznutom jazierku v lese," pokračoval a cestou do stanu jej vyrozprával celý príbeh ako k nemu prišiel.

„Harry, ty si taký hlupák! Odísť sám uprostred noci do lesa, to ti ani nenapadlo, že to môže byť nebezpečné?"

„Áno, Hermiona, aj ja som rád, že sme sa zbavili ďalšieho horcruxu," odsekol jej urazene Harry, zatiaľ čo sa zohrieval pri jednom z Hermioniných geniálnych ohníčkov. To naozaj neocení to, že je už o jeden menej?

„Ach, Harry, prepáč, nemyslela som to tak..." zašepkala, keď si uvedomila, ako to celé vyznelo. Samozrejme, že som rada, že si ho zničil a sme o krok vpred, len... Len by som to neprežila ak by sa ti niečo stalo. A ani Ginny...Chápeš? Mám o teba strach.."

Pri zmienke o Ginny sa Harry opäť roztriasol, čo neušlo Hermioninmu pozornému oku.

„Harry, čo sa deje? Mal si nejaké zjavenie o Ginny?" v očiach sa jej zračil strach.

„Nie... Len... Keď som ten horcrux ničil, videl som hrozné veci... Samozrejme, predpokladám, že nič z toho nie je pravda, že to bol len akýsi posledný výkrik démona toho horcruxu, ale... Videl som, ako Ginny uniesli a mučili. Kvôli mne. Nikdy som si nepomyslel, že by som ju svojim útekom mohol vystaviť takému strašnému nebezpečenstvu... Ak... Ak zistia prepojenie medzi mnou a ňou, pôjdu po nej... Ja... Hrozne sa o ňu bojím... Neprežil by som ak by sa jej kvôli mne niečo stalo. Už kvôli mne umrelo dosť ľudí..."

„Harry... Je mi to veľmi ľúto," Hermione sa triasol hlas pri predstave, že Harry má svojim spôsobom pravdu, „ale verím, že Ginny je v poriadku. A ak by si kedykoľvek potreboval, vieš že som tu vždy pre teba, však? Bez ohľadu na to, čo sa medzi nami stalo... Mám ťa rada, Harry," šepla a objala ho.

Hermionine objatie pripomenulo Harrymu nedávne časy, keď ešte boli spolu, a cítil sa v ňom bezpečne, ako už dávno nie. Beznádej sa z jeho tela odplavila a na jej miesto nastúpila nádej, že ešte nič nie je stratené.

„Ďakujem. Veľmi si to vážim, že ste tu so mnou," zamumlal, keď sa po nevedno akej dlhej chvíli od nej odtiahol.

„Mimochodom, Harry, ty musíš mať niekde veľmi dobrého anjela strážneho," poznamenala Hermiona s úsmevom.

Asi áno, pomyslel si Harry.