Severus Snape sedel vo svojej novej pracovni a cítil sa vyčerpaný. Dnešný deň mu dal poriadne zabrať. Vedel, že na Rokforte ho po jeho júnovom úteku neprijmú s otvorenou náručou, zvlášť v jeho súčasnej funkcii. Ale, úprimne si musel priznať, nebol pripravený čeliť takému chladu a nenávisti zo strany profesorov aj študentov. Voldemort však splnil svoj sľub a po zmocnení sa ministerstva mágie a vlastne celého čarodejníckeho sveta ho vymenoval riaditeľom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, čím si zabezpečil úplnú kontrolu nad školou. A tak nikto z profesorov či žiakov nemohol proti nemu nič namietať, lebo každý mal strach. Z neho aj z Voldemorta. Ale keby pohľady vraždili, bol by mŕtvy po pár minútach po príchode do Veľkej siene.

Takto to nechcel... Malo to byť všetko inak...

Prečo sa v poslednom čase všetko kazí a nič neprebieha podľa jeho predstáv?

Aj ten Harryho presun do bezpečia dopadol katastrofálne. Hoci on urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby Harryho ochránil a sám nevzbudil podozrenie.

Keď Harry nereagoval na výzvu v Dennom prorokovi a nedostavil sa na ministerstvo vypovedať ohľadne vraždy Albusa Dumbledora, Voldemort vymyslel iný plán ako sa Harryho zmocniť. Vedel, že ochrana Harryho matky prestane pôsobiť v deň jeho plnoletosti a on sa stane zraniteľným. Vedel i to, že Fénixov rád nenechá nič na náhodu a Harryho bude chcieť pred týmto termínom presťahovať do bezpečia. Ak sa ho nezmocní počas presunu, už ho dolapí ťažšie. Pokiaľ nepadne ministerstvo, čím by sa narušili všetky ochranné kúzla a Harry bude opäť dolapiteľný.

Keď začal Voldemort plánovať ako sa Harryho zmocní, mal Severus dve možnosti. Hrať mŕtveho chrobáka, alebo spolupracovať. A keďže Voldemort veril, že je dobre informovaný, ak by ho sklamal, nemuselo by to preňho dobre dopadnúť. Aj keď ho považoval za verného sluhu, nikto nie je nenahraditeľný. A tak ho oboznámil so správnym termínom Harryho presunu. Nevedel síce kam ho Fénixov rád umiestni, no vedel kedy. Našťastie sa mu podarilo veci zariadiť tak, aby Harryho presun prebehol relatívne bezpečne - kúzlom pomätenia na Mundungusovi Fletcherovi presadil nápad s návnadami - sedem Potterov - hoci to napriek tomu nezostalo bez následkov. Veľmi ho mrzela strata Hedvigy - vedel ako ju mal Harry rád - Georgeove ucho i Divookého smrť. Urobil však čo sa dalo, viac pre Harryho ochranu urobiť nemohol, aby nevzbudil podozrenie.

Napriek všetkému vedel, že sa Harrymu podarilo dostať do bezpečia A veril, že na čas bude mať od Voldemorta pokoj. Ako veľmi sa mýlil...

Keď Harry unikol Voldemortovi spred nosa, Temný pán zúril. Vedel, že miesto Harryho úkrytu je veľmi dobre chránené čarami a ochrannými kúzlami ktoré zabezpečil Fénixov rád, a nebude ľahké ho dostať. Buď urýchlene niečo vymyslí, alebo počká, kým sa nezmocní ministerstva a potom chlapcovi nepomôžu ani najlepšie kúzla. A on čakať nechcel. A tak si opäť predvolal muža, ktorému dôveroval najviac. Hoci bolo veľa možností, kde by sa mohol Harry nachádzať, bol si vedomý toho, že Severus bude vedieť kde je...

Vedel, čo Temný plán plánuje. Priveľmi mu dôveroval a oboznamoval ho s väčšinou svojich plánov. A právom sa obával, čo to bude znamenať pre neho. Keď si ho dal Voldemort zavolať, aby sa vyzvedel, kde Harry môže byť, oblial ho studený pot. Opäť ho musí zradiť? Prečo mu toto osud robí? Nevytrpel si už toho za celý život dosť? Vari neexistuje žiadna spravodlivosť? S ťažkým srdcom a pocitom absolútneho zhnusenia zo seba samého opäť zradil vlastného syna. Musel, nemohol inak. Merlin, ako sa za to nenávidel...

V ten deň naňho intenzívne myslel. Harry mal narodeniny, dovŕšil sedemnásť rokov, plnoletosť v čarodejníckom svete a on mu nemôže ani zablahoželať. Tento deň mal patriť im dvom. A namiesto toho Harry oslavuje niekde v kruhu cudzích ľudí. Bol smutný a deprimovaný. A bál sa oňho. Obzvlášť, keď vedel, akú akciu Voldemort na večer plánuje. Keby aspoň mohol Harryho nejako varovať... No to neprichádzalo do úvahy, prezradil by sa a bol by to jeho koniec a už by naňho nemohol dohliadať... Ostávalo mu len dúfať, že bude v poriadku aj po návšteve Brlohu smrťožrútmi. On sám sa toho odmietol zúčastniť....

Keď Harry opäť unikol len o vlások, Voldemort až šalel od zúrivosti. To už bol tretí zmarený plán. S ním sa nik zahrávať nebude, však on mu ukáže! Nazúrený Voldemort je oveľa nebezpečnejší ako pokojný, a Severus vedel, že sa nezastaví pred ničím a opäť vymyslí niečo diabolské. Aj vymyslel. Pritvrdil. Splnil svoje hrozby a v Dennom prorokovi dal zverejniť článok, v ktorom sa podozrivým zo smrti Albusa Dumbledora stal práve Harry. A aby to nestačilo, na jeho hlavu ministerstvo vypísalo odmenu. Desaťtisíc galeónov. Dosť na to, aby to presvedčilo ľudí, že Harry je hľadaný zločinec.

Ako sme už pred časom informovali čarodejnícku verejnosť, svedkom vraždy Albusa Dumbledora, niekdajšieho riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, bol Harry Potter. Pán Potter nám pred časom poskytol veľmi strohé stanovisko k celej veci, kde z vraždy obvinil Severusa Snapa, profesora elixírov na miestnej škole. Z nemenovaného zdroja sme sa však dozvedeli, že na veži sa našla iba jedna metla, ktorá patrí pánu Potterovi. Keďže sa doteraz nedostavil na ministerstvo mágie, aby podal svedectvo o tom, čo sa v tú noc naozaj stalo, a nemá na svoje tvrdenie žiadnych svedkov, stáva sa hlavným podozrivým. Nikto iný totiž v tú noc na veži nebol.

Sedel za stolom, unavene si šúchal oči a premýšľal. Ktovie, kde je teraz Harry. Do vlaku nenastúpil, do školy sa nedostavil. Ale to aj očakával. Nastúpiť do rokfortského expresu, v situácii keď je celoštátne hľadaný, sa rovnalo samovražde. Severus znechutene odhodil inkriminované noviny. Ako má teraz splniť svoj plán o ochrane Harryho, keď ani len netuší kde sa nachádza? Ale určite nie je sám. Do vlaku totiž nenastúpila ani Hermiona Grangerová a Ron Weasley je údajne smrteľne chorý. To určite... Dá svoju ruku na to, že sú s Harrym. Ale kde? Môžu byť kdekoľvek...U nikoho z členov Fénixovho rádu Harry nie je. Ich domy pred časom smrťožrúti prehľadali od vrchu až po spodok, ak by sa tam Harry skrýval, je dávno po ňom. A pri niektorých prehliadkach boli obzvlášť drsní. Inú rodinu okrem neho Harry nemá. Posledný žijúci príbuzný mu zomrel minulý rok. To je ono... Sirius... Zanechal mu predsa dom na Grimauldovom námestí. O tomto dome okrem neho a členov rádu nikto nevie. Určite sa ukrýva tam, v tom dome je v bezpečí. Keď sa Phineas Nigellus vráti do svojho portrétu, požiada ho o pomoc.

***

Vniknutie na ministerstvo mágie!

Doposiaľ neznámi páchatelia včera v dopoludňajších hodinách prenikli na ministerstvo mágie. Podľa výpovedi pracovníkov ministerstva, i očitých svedkov, páchatelia ukradli totožnosť troch pracovníkov ministerstva mágie.

„Niekto ma pred príchodom na ministerstvo omráčil," vyjadrila sa Mafalda Hopkirková, asistentka v kancelárii nenáležitého používania mágie. „Prebrala som sa o niečo neskôr v akejsi tmavej chodbe v divadle."

Zatiaľ nie je známe, čo páchatelia na ministerstve hľadali. Vyšetrovanie poukázalo na vlámanie sa do kancelárie Dolores Umbridgeovej, prvej námestníčky ministra, pričom z kancelárie ale nezmizlo nič, okrem skleného oka na dverách.

Neskôr vyvolali zmätok v súdnej sieni keď zmarili vypočúvanie čarodejníkov muklovského pôvodu podozrivých zo získania čarovných schopností krádežou a zaútočili na Dolores Umbridgeovú, pričom ju iba omráčili. Páchateľka - „Mafalda Hopkirková" sa však priveľmi zaujímala o jej medailón, ktorý je rodinným dedičstvom Dolores Umbridgeovej.

Páchateľom sa podarilo opustiť ministerstvo ešte pred zapečatením východov a odmiestniť sa. Vyzývame verejnosť, ako i pracovníkov ministerstva mágie, ak včera doobeda spozorovali niečo podozrivé či nezvyčajné, čo by mohlo viesť k objasneniu páchateľov, aby ihneď kontaktovali ministerstvo. Celá udalosť je v štádiu vyšetrovania, no nie je vylúčené, že za vniknutím na ministerstvo stojí Harry Potter, v súčasnosti stále podozrivý zo smrti Albusa Dumbledora, bývalého riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.

Upozorňujeme čitateľov, aby bezodkladne kontaktovali ministerstvo mágie, ak majú akúkoľvek vedomosť o pohybe Harryho Pottera, ktorý je v súčasnosti na úteku.

Severus dočítal najnovšie vydanie Denného Proroka a mračil sa. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Tí páchatelia mohli byť ktokoľvek. Hoci Prorok v poslednom čase nebol veľmi dôveryhodný, tušil, že teraz je na správnej stope. A mal z toho všetkého veľmi zlý pocit.

Ten Harry nemá rozum... Hľadá ho celý svet a on si príde na ministerstvo. A navyše sa premení na niekoho, koho vôbec nepozná. Horúčkovito premýšľal, snažil sa nájsť zmysel toho všetkého. Pochopiť, prečo to Harry urobil. A či to vôbec bol Harry. Dúfal, že je to len planý poplach a Harry do toho nie je nijakým spôsobom zapletený. No bol tu rad podozrivých okolností.

Boli traja, z toho jedna žena... To by sedelo, Harry tam prišiel s Ronom a Hermionou.

Z kancelárie nezmizlo nič, okrem skleného oka na dverách. Moodyho oko, prebleslo mu hlavou. Umbridgeová toho bola schopná - privlastniť si ho, aby ho využívala pre svoje, zvrátené účely.

Doposiaľ neznámi páchatelia... Nemajú istotu, mohol to byť ktokoľvek, utešoval sa. No už len to, že Harryho podozrievajú je dosť zlé. Ak to bol naozaj on a odhalia ho... Radšej na to nechcel ani myslieť. Čo na tom ministerstve vlastne hľadal? Ak môže veriť tomu, čo píše Prorok, tak neukradol nič.

Priveľmi sa zaujímala o medailón... neschádzala mu z mysle jediná veta. Neustále sa k nej vracal. Dráždila ho, privádzala do šialenstva, lebo akosi podvedome tušil, že práve to je kľúčom k vyriešeniu záhady. O aký medailón ide? A čím je pre Harryho taký dôležitý, ak na ministerstvo prišli iba kvôli nemu? Pokiaľ si dobre pamätá, keď Dolores učila na škole, žiadny medailón nenosila... No nech sa akokoľvek snažil, nenašiel žiadne rozumné vysvetlenie.

Z myšlienok ho vyrušilo pálenie znamenia smrťožrútov. Hneď pochopil, že Voldemort má niečo súrne a okamžite sa musí dostaviť do sídla Malfoyovcov.

„Severus, akého má Potter Patronusa?" prekvapil ho Voldemort otázkou, ledva si sadol na svoje obvyklé miesto, po pravici Temného pána

„Jeleňa, môj pane," odvetil, no zatiaľ celkom nerozumel kam tou otázkou Voldemort mieri.

„Yaxley," otočil sa k mužovi sediacemu neďaleko, „akých patronusov to vyčarovali tí dvaja včera, keď unikali z ministerstva?"

„Jeleňa a vydru. Aspoň tak som počul, keďže ja som nebol pri vedomí."

Severus bol okamžite v obraze. V duchu sa uškrnul. Voldemort musí teraz pekne zúriť, že mu Harry zase raz ufrnkol spred nosa.

„Dobre.. Takže je takmer isté, že to bol Potter a jeho kumpáni. Neviditeľný plášť, patronus s podobou jeleňa, nezmyselné zachraňovanie všetkých naokolo..." mrmlal si pre seba Voldemort a zamyslene sa pohrával s prútikom.

„Jáj, ty to nevieš?" pokračoval, keď zbadal Severusov nechápavý pohľad. „Než Yaxleyho v súdnej sieni omráčili, hneď po Dolores Umbridgeovej, zbadal ruku s prútikom. Ruku bez tela. Páchateľ musel mať neviditeľný plášť. A nemá Potter náhodou jeden? A cestou k výťahom zachraňoval tých muklovských akožečarodejníkov."

„Áno, to je Potterov štýl. Zachraňovať. A áno, má neviditeľný plášť," potvrdil Voldemortove domnienky Snape a v duchu zalamoval ruky nad Harryho bezočivou odvahou. To sa mu raz vypomstí, hrdinovi!

„Takže je to isté. Na ministerstve bol Potter. Teraz už len zistiť ako ho chytiť."

„Pane," oslovil ho Yaxley. „Hovorím vám, sú na úteku. Keď som sa na nich zakvačil, odmiestnili sme sa na Grimauldovo námestie. Tušili ste správne, že sa bude skrývať tam. No potom ma tá malá humusáčka donútila pustiť sa jej a odmiestnili sa inde. A pochybujem, že sa tam vrátia, keď už vieme o tom dome, a poznáme jeho tajomstvo."

Severusom myklo. Odkiaľ sa dozvedeli o Siriusovom dome? Okrem členov rádu o ňom nik nevedel, a on predsa nikomu nič nepovedal...

„Ale musí existovať nejaký spôsob ako ho vystopovať," zvýšil hlas Voldemort a obrátil sa k Snapovi. „A ty, Severus, na to prídeš."

Snape sa zachvel a naprázdno preglgol. To snáď nie. On má byť tým, čo neustále obetuje svojho syna Voldemortovi? Toto už je naozaj priveľa... Nuž, ale ak nechce vzbudiť podozrenie, musí hrať svoju úlohu až do konca. Zhlboka sa nadýchol.

„Pane... Jeden spôsob by tu bol. Účinný, a veľmi jednoduchý. A okrem Pottera by ste odhalili množstvo ďalších nepriateľov."

„Áno? Počúvam," Voldemorta to zaujalo natoľko, že sa prestal pohrávať s prútikom a venoval Severusovi plnú pozornosť.

„Ide o to, že vydáte na vaše meno tabu. Iba ľudia, čo proti vám bojujú, nemajú z toho mena strach. Bude na ňom spočívať kliatba a jeho vyslovenie naruší totiž všetky ochranné zaklínadlá. Čiže nech by sa dotyčný schovával kdekoľvek, ľahko ho nájdeme. A ako poznám Pottera, takýmto spôsobom to nepotrvá dlho a máme ho."

„Severus, to je skvelý nápad! Prečo to nenapadlo mne? Nuž, nie nadarmo si moja pravá ruka... Zariaď to."

No to som si dal, zhrozil sa. Prečo musím takúto špinavú robotu robiť ja? Takto bude Harry do večera mŕtvy... Pri troche šťastia prežije pár dní....

„Áno, pane."

***

Prešlo niekoľko mesiacov a nikto o Harrym ani len nepočul. Voldemort šalel, zúril, preklínal Severusa, no nič mu to nepomohlo. Bol si takmer istý, že do pár dní Pottera dostane. Namiesto toho mu ten malý fagan neustále unikal. Vedel, že Severus to s tým tabu myslel dobre, a ďalší priebeh udalostí jednoducho ovplyvniť nemohol. Bol bezmocný, zúril a ostávalo mu len čakať, že Harry urobí chybu a chytí sa do pasce.

Naopak, Severus Snape sa v duchu usmieval nad Harryho vynaliezavosťou a bol rád, že sa ešte nedal chytiť. A bol naňho právom hrdý. Škoda, že to pochopil tak neskoro...

Ale ani Severus nemal o Harryho pobyte žiadne správy. Spočiatku sa uňho zopár krát objavil Phineas, ale ani ten mu nevedel povedať nič, keďže skončil ukrytý v Hermioninej kabelke. A vedel iba to, že sú zatiaľ nažive, neustále sa presúvajú z miesta na miesto a voľačo hľadajú. A keďže bol tým ich bezočivým správaním dotknutý, už sa do svojho druhého portrétu (v Hermioninej kabelke) odmietal vrátiť. No nakoniec ho obmäkčili Severusove prosby, hoci mu to bolo dosť divné, prečo na nich záleží práve Severusovi Snapovi. Ale v poslednom čase o sebe Phineas nedal vedieť vôbec, a Severus si už začínal robiť o Harryho obavy .

Vzdychol si. Kde je Harry a čo robí? Je v poriadku? Čo to vlastne s Ronom a Hermionou hľadajú?

Hoci bol naňho hrdý, že dokáže unikať Voldemortovi, mal oňho strach. Vedel, že k ich vzájomnému stretnutiu skôr či neskôr príde. Aj Voldemortova trpezlivosť má svoje hranice.

Neustále ho zožierala otázka, čo robili na tom ministerstve. Čo tam hľadali? Ten medailón? Načo by mu bol? Má to súvis s tým, čo hľadajú teraz? A čo to môže byť?

Takéto otázky si kládol večer čo večer, keď vo svojej pracovni osamel. Príjemné jesenné dni vystriedalo chladné zimné počasie a on stále na nič rozumné neprišiel. Ako len tie večery nenávidel! Bol tu sám, obklopený portrétmi bývalých riaditeľov, ktorí ho, zdá sa, vytrvalo ignorovali. Ani na hrade nemal človeka, s kým by sa mohol porozprávať. Profesori ho nenávidia a boja sa ho, Harry je preč a Dumbledore je mŕtvy... Ach, Dumbledore... Pozrel sa na jeho portrét, no Dumbledore sa naňho iba usmieval. Ako vždy. Spod polmesiačikovitých okuliarov žiarili modré oči a na tvári mu pohrával mierny úsmev. Dal by krk na to, že sa dobre zabáva na jeho účet.

„Ach, Severus, Severus," ozvalo sa mu jedného zimného večera za chrbtom. Vonku husto padal sne, v krbe mu plápolal oheň a on opäť sedel vo svojom kresle s hlavou v dlaniach. Strhol sa. Úplne zabudol, že portréty vedia rozprávať.

„Dumbledore," vydýchol a smutne sa usmial.

„Ešte stále sa trápiš pre Harryho?"

„Áno... Mám oňho strach. Nikto o ňom od toho vniknutia na ministerstvo nepočul. Ak to teda bol on."

„Myslím, že áno. A obávam sa, že viem, čo tam hľadal."

„Áno? A to mi hovoríte až teraz?" vrčal Snape.

„Skôr si sa nepýtal," šibalsky naňho žmurkol Dumbledore, no keď videl, ako vražedne sa Snape tvári, pokračoval. „A keďže si príliš hrdý, aby si žiadal o pomoc, rozhodol som sa ti s tým pomôcť."

Na chvíľu stíchol a vychutnával si zmätenú Severusovu reakciu.

„Pamätáš si na ten deň, keď som s Harrym opustil školu?" opýtal sa. Snape sa mu už chystal niečo odseknúť, ale Dumbledore pokračoval. „Ale pravdaže si pamätáš, vtedy si ma zabil. A ja ti to nezazlievam, práve naopak. Ušetril si ma zbytočného utrpenia. Len ma mrzí, že Harry musel byť toho svedkom," smutne sa usmial.

„No ale k veci... V ten večer sme s Harrym pátrali po jednom z Voldemortových horcruxov. Čo to je, ti asi vysvetľovať nemusím... Ja som sa pripravil o sily vypitím jedu, ktorý horcrux chránil, no vďaka Harrymu sme sa odtiaľ dostali včas. A ak sú moje domnienky správne, ten horcrux bol falošný. Matne si spomínam, že ten medailón bol oveľa menší ako ten, čo sme s Harrym videli v spomienkach v mysľomise. A z toho, čo som tu mal možnosť pochopiť, sa domnievam, že Harry zistil, že skutočný medailón sa akýmsi zázrakom dostal k Dolores Umbridgeovej a chcel ho získať, aby ho mohol zničiť. Či sa mu to podarilo, a pravý medailón získal, sa asi nedozvieme, hoci ja som presvedčený, že áno, no v každom prípade mu musíš pomôcť ho zničiť."

„A ako? Však ani neviem kde sa nachádza..." Snapove podráždenie bolo očividné.

„Myslím, že príde vhodný čas, keď sa to dozvieš. Phineas sa nemôže naveky skrývať. A raz sa aj taká geniálna mladá čarodejnica ako je Hermiona Grangerová preriekne... Ty musíš zatiaľ vymyslieť spôsob, ako Harrymu doručiť niečo, čo mu pomôže ten horcrux zničiť."

„A čo by to....?" opýtal sa Severus, no uprostred otázky ho Dumbledore prerušil.

„Severus, si dosť inteligentný, aby si prišiel na to, že existuje niečo, čo môže použiť iba Harry s priateľmi, k čomu sa nedostane nikto nepovolaný. Niečo, čo Harry pozná a ty to máš takmer pod nosom. A teraz, ak dovolíš, želám ti dobrú noc, už som unavený."

„Ale..." Snape neveriacky hľadel na Dumbledorov portrét, ktorý už spokojne odfukoval.

„To snáď nie je možné," zúril. „Po štyroch mesiacoch ma láskavo vezme na vedomie a potom takto zmizne...

Vstal a zúrivo sa začal prechádzať po kancelárii. Chodil hore dolu a rozmýšľal. Mal hlavu plnú otázok, ale zatiaľ na ne nenachádzal odpoveď.

Takže hľadá horruxy... Pokračuje v tom, čo začal Dumbledore, keď tak často opúšťal školu? Každým zničeným horcruxom je bližšie k zničeniu toho, kto ich vytvoril. Harry chce teda zničiť Voldemorta. Podarí sa mu to skôr než ho Voldemort chytí? Ale ako chce zničiť horcruxy? Určite na nich spočíva silná kliatba... Kliatba... Prsteň...

Odrazu mu to začalo dávať zmysel a kúsky rozpadnutej skladačky zapadli na svoje miesto. Áno, Dumbledore už jeden horcrux zničil a doplatila na to jeho ruka. Pred pár rokmi zničil Harry iný horcrux - Riddlov denník. Vtedy by bol dal ruku do ohňa na to, že je to horcrux, a Voldemortova zúrivá reakcia, keď sa dozvedel, že je denník zničený, hovorila za všetko. Harry ho zničil zubom baziliška, ktorého predtým zabil mečom. Meč... Tým istým mečom, mečom Richarda Chrabromila, predsa zničil Dumbledore prsteň. Aj ten musel byť horcrux. To znamená, že... meč je nasiaknutý baziliškovou krvou a... môže zničiť horcruxy! Áno, presne toto mu chcel Dumbledore naznačiť! Harry ten meč pozná, už ho predsa použil, a on ho má predsa v trezore v kancelárii.

„Chrabromilov meč!" vykríkol a keď sa pozrel na Dumbledorov portrét, ten sa naňho zoširoka usmieval. Prikývol a žmurkol naňho.

Náhle pochopenie ho povzbudilo a vlialo mu novú nádej. Už vedel, čo má urobiť, len ešte nemal presnú predstavu ako to urobí. Musí Harrymu doručiť ten meč, a snáď pochopia, čo s ním majú robiť. Spoliehal sa na Harryho inštinkt a Hermionu, že so svojou inteligenciou privedie ostatných k pochopeniu a že spolu prídu na to, ako meč použiť.

***

Severus už dávno nezažil také nudné a depresívne vianočné sviatky. Aj tento rok sa, ako každý rok, zúčastnil vianočnej večere, no pri stole vládlo hrobové ticho. Akoby sa všetci báli, že to, čo povedia, môže neskôr zneužiť proti nim. Učitelia naňho zazerali ako keby ich chcel zabiť, no keď sa na niektorého z nich pozrel, rýchlo odvrátili pohľad a hľadeli do taniera. Aj tá hŕstka študentov, čo na Vianoce ostala v hrade, sa po večeri vyparila rýchlosťou blesku, len aby s ním nemuseli zotrvať v jednej miestnosti príliš dlho.

Chýbala mu Dumbledorova prítomnosť, jeho vtipy pri večeri, smiech... On vždy vedel pozdvihnúť náladu a vyčariť skvelú vianočnú atmosféru. Vždy po večeri zaspieval zopár vianočných kolied, a prv než sa všetci pobrali do svojich komnát, odovzdal malé darčeky.

Tento rok nikto ani len neprehovoril. V tichosti sa najedli, vzájomne si zaželali pekné sviatky a rozišli sa. Naňho sa nikto ani len nepozrel.

Od septembra sa to v ich vzájomných vzťahoch veľmi nezlepšilo. Tolerovali ho ako riaditeľa, ale nič viac. Keď to bolo čo len trošku možné, búrili sa proti každému jeho rozhodnutiu. A napätá atmosféra pretrvávala aj vďaka tomu, že Voldemort si na pozíciu učiteľov dosadil dvoch svojich ľudí. Samozrejme, všetci z toho vinili jeho, že nijako nezasiahol, dokonca sa stretol s názorom, že Carrowovcov vymenoval on sám. Obrana proti čiernej mágii sa zmenila iba na Čiernu mágiu a predmet Život a zvyky muklov už tiež nestál za nič. A on proti tomu nemohol nič robiť.

Keď sa po večeri vrátil do pracovne - čakala ho tam ešte nejaká nevybavená práca - takmer dostal infarkt. Na jeho mieste sedel sám Voldemort.

„Pane... Čomu môžem vďačiť za vašu návštevu?"

„Severus.. Máme problém. Ten Potterovie fagan má viac šťastia ako rozumu."

„Stalo sa niečo?" opýtal sa čo najpokojnejšie, ale vnútri to v ňom vrelo. Nie je to žiadny Potterovie fagan, a snáď sa mu nič nestalo...

„Áno," zavrčal Voldemort. „Opäť mi ušiel spred nosa..."

„Nerozumiem, pane."

„Objavil sa v Godricovej úžľabine. Nejako som to tušil, že sa tam objaví, tak som naňho nasadil Nagini. Zabila starú Bathildu Bagshotovú a vzala na seba jej podobu. Potter sa tam objavil, vylákala ho hore a takmer som ho mal, ale ten fagan mi ušiel. A to všetko len kvôli tej humusáčke Grangerovej," Voldemort už naozaj zúril. Jeho oči sršali hnevom a tvár sa čoraz viac ponášala na tvár hada. „No na úteku stratil toto," ukázal Severusovi rozbitú fotografiu mladého svetlovlasého chlapca. Aspoň konečne viem kto bol ten zlodej, čo ukradol prútik Gregorovičovi. Gellert Grindelwald."

Od tej noci, keď Harryho prútik porazil aj ten požičaný, sa Voldemort nezastavil pred ničím a robil všetko preto, aby pochopil, prečo sa to stalo. Zajal a mučil Ollivandera, ale ten mu to nevedel vysvetliť, s niečím podobným sa ešte nestretol. Neskôr sa rozhodol získať všemocný prútik. Bol posadnutý myšlienkou, že tento prútik mu pomôže poraziť Harryho. Už celé mesiace sa za ním naháňal, mučil a zabíjal ľudí iba kvôli jednému prútiku.

Snapovi odpadol kameň zo srdca. Zaplavil ho príval hrdosti na Harryho, že napriek svojmu mladému veku dokázal už toľkokrát prekabátiť najobávanejšieho temného čarodejníka. No nerozumel tomu, čo robil Harry v Godricovej úžľabine. Áno, má tam pochovaných rodičov - teda vlastne mamu a Jamesa - ale čo robil v Bathildinom dome? Myslel si že je tam ukrytý ďalší horcrux? Nuž, Voldemort mu na túto otázku ťažko odpovie.....

„Pane, a aký máte plán teraz?" opatrne sa opýtal.

„To ešte neviem, ale už ma tá hra na mačku a myš prestáva baviť. Potter čoskoro oľutuje, že sa vôbec narodil."

Keď Severus opäť osamel, vzdychol si. Čo by som dal za to, keby som vedel, kde je a mohol ho vidieť... Vedieť, že je v poriadku a že jeho misia je aspoň trochu úspešná...

Asi týždeň po Voldemortovej návšteve čakala Severusa konečne dobrá správa. Sedel ako obvykle za svojim stolom a niečo usilovne písal.

„Pán riaditeľ! Kempujú v Deanskom lese!" ozvalo sa mu zrazu za chrbtom. Strhol sa a otočil sa. Phineas Nigellus sa práve vrátil do svojho portrétu.

„Phineas! A ste si istý?"

„Samozrejme. Počul som to povedať to Grangerovie dievča keď otvorila kabelku."

„Výborne, ďakujem vám, Phineas.."

„Severus," ozval sa iný hlas, tichší a láskavejší. „Vieš, čo máš robiť. Vybav to tak, aby o tom nikto nevedel, ale aby sa meč dostal do správnych rúk. Voldemort nesmie vedieť že konáš pre Harryho."

„Ja viem," odvetil Snape Dumbledorovi a vybral zo skrytého výklenku za jeho portrétom meč vykladaný rubínmi, Chrabromilov meč.

„Veľa šťastia," zaželal mu Dumbledore.

„Ďakujem,"usmial sa Severus, obliekol si cestovný plášť a vydal sa do noci.