„Hovorím, že nie!" Strýko Vernom kričal hlasnejšie ako uňho bolo zvykom. Teta Petunia ho tíšila, aby ich nepočuli všetci susedia.

Harry si iba povzdychol. Túto scénu očakával už niekoľko dní, odkedy mu Fénixov rád určil presný dátum presťahovania.

„Už som ti to predsa vysvetlil," pokojne mu vysvetľoval, „nestačí, že odtiaľto odídem ja, musíte sa aj vy ukryť do bezpečia. Niekam, kde vás nebude nikto poznať, na miesto, ktoré momentálne neviete ani vy. Je to pre vašu bezpečnosť. Alebo chcete, aby si vás Voldemort našiel a mučil vás len kvôli tomu, aby sa dozvedel kde som?"

„Neverím ti! Ide ti iba o náš dom a majetok! A to teda nedovolím!" strýko Vernom vrieskal ako zmyslov zbavený, červený v tvári a ruky zovreté v päsť. Keby Harry nevedel, aký má tuhý korienok, už by si myslel, že ho každú chvíľu skolí infarkt.

Chcel niečo namietnuť, keď tu strýko vzal do ruky letenky, ktoré im daroval Fénixov rád, aby sa s ich pomocou mohli premiestniť na dočasné útočisko, odkiaľ by ich po čase presťahovali do bezpečia, na miesto, ktoré momentálne nepoznajú ani Dursleyovci. Zamával s nimi Harrymu pred nosom a demonštratívne ich roztrhal.

„Tu máte tie svoje letenky! Nepotrebujeme cudziu pomoc, poradíme si aj sami!" kričal strýko Vernon a šialene sa smial. Harry vedel že to nedopadne dobre. Vtom sa stalo niečo zvláštne. Na krajinu sa uprostred slnečného dňa zniesla zvláštna tma, hlboká a desivá a neprirodzený chlad. Kým si Harry stihol uvedomiť čo sa deje, ocitol sa na veľmi zvláštnom mieste. V miestnosti, ktorá mu bola desivo povedomá. Nachádzal sa vo veľkej priestrannej miestnosti bez okien, s horiacimi fakľami na stenách a celá jedna stena bola zaplnená obrazmi. No neboli to hocijaké obrazy, boli to Voldemortove trofeje. Ale predsa sa tam len niečo zmenilo. Pribudol tam obraz Dumbledora. Ale prečo? rozmýšľal Harry. Dumbledora predsa nezabil Voldemort osobne... Zároveň si uvedomil, že medzi obrazmi už ostalo iba jedno voľné miesto. Plánuje ďalšiu vraždu... A odrazu ho ako blesk z jasného neba ochromilo poznanie. Plánuje zabiť mňa. To voľné miesto je prichystané pre mňa, zúfalo zašepkal. V momente, ako chcel túto strašidelnú miestnosť opustiť, začul za sebou hlas. „Harry, už je čas..." Vykríkol.

Keď otvoril oči, takmer dostal infarkt. Nechápal čo sa okolo neho deje. Chvíľu mu trvalo kým si uvedomil, kde sa vlastne nachádza a prečo to v jeho izbe vyzerá ako na nejakom večierku. Ach, bol to iba zlý sen, uvedomil si. To však nevysvetľuje tento cirkus naokolo....

„Všetko najlepšie, Harry!" ozvalo sa zborovo keď sa posadil a založil si okuliare. Okolo jeho postele sa zhromaždila celá rodina Weasleyovcov a Hermiona.

Na Harryho tvári sa okamžite rozhostil úsmev. Jasné, ja mám dnes narodeniny! A nie som u Dursleyovcov, ani v tej hroznej miestnosti, ale v Brlohu. S vďačnosťou pozrel na ľudí stojacich okolo jeho postele. Títo ľudia preňho znamenali veľa. Boli jeho priateľmi, jeho druhou rodinou, jeho záchranou. Nebyť ich, bol by teraz bezdomovec na úteku, ľahká korisť pre Voldemorta a smrťožrútov. Dnešným dňom prestala pôsobiť ochrana jeho mamy a už by nebol v bezpečí ani u Dursleyovcov.

Odkedy ho Fénixov rád presťahoval do bezpečia, trávil prázdniny v Brlohu. Pani Weasleyová sa oňho starala ako o vlastného, začo jej bol nesmierne vďačný, a táto jej starostlivosť ho zakaždým dojímala. Nechápal, ako môže na ňom tak veľmi záležať cudzím ľuďom, zatiaľ čo svojim príbuzným je úplne ľahostajný. Navyše preňho riskovali svoje životy. Hoci bol Brloh zabezpečený tými najrôznejšími čarami a ochranou, akú len dokázali zabezpečiť, vedel, že ak by Voldemort zistil, kde sa ukrýva, Weasleyovci by boli v nebezpečenstve. Preto sa tam nemienil zdržať dlho, vedel, že skôr či neskôr Voldemortova moc vzrastie a ani tam už nebude v bezpečí. A hoci vedel, že na Rokfort sa už viac nevráti, pred pani Weasleyovou musel hrať divadielko.

„Ďakujem vám," vysúkal dojato. „Ja... toto som nečakal..."

„No, Harry zlatko, dolu ťa čakajú slávnostné raňajky, tak sa rýchlo obleč, daj do poriadku a príď dolu," žmurkla naňho pani Weasleyová, zatiaľ čo Ron sa za jej chrbtom zatváril, akoby chcel práve vracať. Harrymu to prišlo nepríjemné. Občas mal pocit, že sa k nemu Molly správa lepšie ako k vlastnému synovi. A vedel, že Ron tým trpí a preto mu táto, niekedy prehnaná, pozornosť nebola celkom po vôli. Nasilu sa usmial.

„Ďakujem, hneď som dolu."

Keď osamel a ocitol sa sám so svojimi myšlienkami, v spomienkach sa vrátil niekoľko dní dozadu... Mala to byť jednoduchá záležitosť, nič komplikované. A aj tak sa to všetko pokazilo. Nemohli sa premiestňovať, ani cestovať pomocou hop-šup prášku, keďže ministerstvo už teraz bolo obsadené Voldemortovými ľuďmi, takže im na presun ostával jedine presun vo vzduchu. Fénixov rád nasadil na ministerstve falošnú stopu, že ho presťahujú až tridsiateho júla. No niekto ich musel zradiť. Len čo opustili Privátnu cestu a ocitli sa vo vzduchu, ocitli sa v obkľúčení smrťožrútov. Mali čo robiť, aby sa ich striasli. Jediné šťastie, že mal Mundungus ten nápad s návnadami. Sedem Harry Potterov smrťožrútov zmiatlo, a tak kým prišli na to, ktorý Potter je ten pravý Harry Potter, mnohí sa už stihli dostať do bezpečia. No Harryho Hedviga to bohužiaľ nestihla. Zasiahlo ju smrtiace zaklínadlo jedného smrťožrúta. A potom Harryho obkľúčil sám Voldemort. Harry, ktorého jazva pálila a do tela mu vystreľovala neznesiteľnú bolesť, už bol zmierený so svojim osudom, keď v tom sa stalo niečo zvláštne a nečakané. Jeho prútik konal sám. Vystrelil nejaké neznáme zaklínadlo, Voldemort zreval a vtom ich oddelila neviditeľná stena, prekážka za ktorú Voldemort nemohol prejsť. Vtedy si Harry uvedomil, že sú v bezpečí. Opäť mu unikol. Pocit úľavy a radosti však čoskoro vystriedal hnev a bezmocnosť, keď po príchode do Brlohu zistili, že Snapovo zaklínadlo odseklo Georgeovi ucho a vďaka Mundungusovej zbabelosti zomrel Divooký Moody. Moody, ktorého mal rád a vážil si ho. Minulý rok na obrane proti čiernej mágii ich naučil viac ako všetci predchádzajúci učitelia za päť rokov. A teraz je Moody mŕtvy. A všetko iba kvôli nemu. Kvôli nemu, Harry Potterovi, už zomrelo toľko ľudí, že začínal mať pocit, že je prekliaty. James, jeho mama a Sirius zomreli preto, že ho chceli ochrániť. Cedrica Diggoryho zabili iba kvôli tomu, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Dumbledore. Hedviga. A teraz Moody. Ktovie koľko ľudí ešte zomrie kvôli tomu, že sa snaží pomôcť Harry Potterovi? Nie, už nedopustí, aby kvôli nemu ľudia trpeli. Čo najskôr z tohto domu odíde a pôjde hľadať horcruxy. A snáď sa mu ich podarí nájsť a zničiť skôr, než si ho Voldemort nájde a zabije ho...

Odrazu si uvedomil, že dole ho už istotne netrpezlivo čakajú. Vstal z postele, umyl si tvár a zuby a zatiaľ čo sa obliekal, pozorne si prezeral izbu. Nechápal, kedy ju stihli takto vyzdobiť. Museli to urobiť pokiaľ spal. Pri pohľade na výzdobu izby nemohol potlačiť úsmev. Bola to tá najkrajšia výzdoba akú kedy videl.

Na stene oproti jeho postele sa týčila veľká začarovaná horiaca sedemnástka. Okolo nej sa striedali obrazy z Harryho doterajšieho života. Či skôr, najkrajšie momenty z prázdnin strávených u Weasleyovcov. Zadíval sa na ne a s láskou spomínal na všetky tie krásne chvíle čo tu prežil. Ako s Ronom a dvojičkami vyvádzali a chvíľami privádzali pani Weasleyovú do šialenstva, ako hrávali metlobal v sade, krytí vysokými stromami pred zvedavými zrakmi muklov, ako po večeroch a nociach nadávali na profesorov a nespravodlivosti života... S nevôľou odtrhol od tých spomienok zrak a zadíval sa na stenu po jeho ľavici. Tej dominoval obrovský nápis VŠETKO NAJLEPŠIE, HARRY! s narodeninovými prianiami od jeho priateľov. Tie boli dômyselne hlasovo začarované, ako inak, takže o chvíľu sa jednotlivé priania medzi sebou prekrikovali. Harry sa zasmial a upriamil zrak na strop, odkiaľ viseli balóniky a konfety. Usmial sa a vykročil ku dverám, pripravený opustiť izbu, keď vtom niekto zaklopal. Bola to Ginny, s úsmevom na perách a nebezpečne krásna.

„Ginny," vzdychol Harry. „Čo tu robíš?" usmial sa.

„Chcem ti odovzdať môj darček. Kým sme sami," uškrnula sa a vrhla sa Harrymu okolo krku.

„Všetko najlepšie, Harry!" pošepkala mu do ucha. Pozrela sa mu do očí, usmiala sa a vášnivo ho pobozkala. Harry nezaváhal ani na sekundu a bozk jej opätoval.

„Harry, kde toľko tr..." vrútil sa do izby Ron. Keď zbadal Ginny a Harryho v tesnom objatí, s perami prilepenými na seba, zarazil sa a cúvol. „Ups, prepáčte," jachtal a farba jeho tváre sa povážlivo rýchlo približovala odtieňu jeho vlasov. „Ja len, že mamka je už nervózna, kde toľko trčíš... Len toľko som chcel." A už ho nebolo.

Ginny a Harry vybuchli do smiechu. Nebolo to prvý raz, čo ich Ron načapal, a zakaždým sa tváril, akoby zjedol veľkú nechutnú ropuchu.

„Asi by sme mali ísť, lebo ma vaša mama dnes nechá umrieť hladom," zachichotal sa Harry a ruka v ruke zišli dolu do jedálne.

„No hurá, kde toľko trčíte, hrdličky?" podpichol ich Fred.

„No to teba nemusí zaujímať." odsekla mu Ginny.

Harry pobavene sledoval slovnú prestrelku medzi Ginny a jej starším bratom a smutne si uvedomil, že toto mu bude chýbať, keď odtiaľto odíde. V tomto boli Weasleyovie deti skvelé. Síce sa často navonok hádali a doťahovali, no v skutočnosti sa mali veľmi radi a pokojne by sa za toho druhého aj obetovali. Ešte mal v živej pamäti, ako ťažko Ron prežíval to, keď v druhom ročníku Ginny takmer zomrela v tajomnej komnate. Keby Rona vtedy nezablokovali padajúce skaly z odrazeného zaklínadla, bol by schopný postaviť sa aj samotnému Riddlovi.

Harryho úvahy a súrodeneckú slovnú výmenu prerušila pani Weasleyová.

„No tak vy dvaja, to by hádam stačilo! Aspoň dnes sa skúste nehádať... Harry, zlatko, sadni si sem..."

Keď Harry videl, že ho chce posadiť za vrch stola, na miesto, kde sedáva hlava rodiny, zaváhal.

„Ak sa neurazíte, radšej by som sedel na obvyklom mieste, vedľa Ginny..." nesmelo sa usmial.

„Nuž, ako chceš... Tak dobrú chuť všetkým!"

Harry pri pohľade na bohato prestretý stôl zalapal po dychu. Pani Weasleyová mala pravdu. Harryho čakali slávnostné raňajky. Niežeby inokedy boli raňajky slabé, to nie, pani Weasleyová vždy dbala o to, aby sa každé z jej detí, vrátane Harryho, ktorého tiež považovala za svojho syna, poriadne najedlo. Ale dnes to boli kráľovské hody. Pripadal si ako na Rokforte, kde si mohol vyberať od výmyslu sveta. Akurát s tým rozdielom, že na Rokforte jedlá pripravovali škriatkovia, a tu to musela pani Weasleyová zvládnuť sama. Podávali sa lievance s džemom, vajíčka so slaninkou, hrianky, rôzne druhy syra a pečeného mäsa a ako bonus Harryho obľúbený melasový koláčik.

„Pani Weasleyová," vydýchol. „Ja... Naozaj ste si nemuseli robiť takéto starosti..."

„Zlatko, to nie sú starosti," usmiala sa na neho. „Sedemnásť máš iba raz, tak si to uži. A oslava bude popoludní."

Harry mal od rána veľmi zvláštny pocit. Cítil, že tento deň bude iný, no nevedel si to racionálne vysvetliť. Keď sa s tým neskôr zveril svojim priateľom, tí len mávli rukou.

„Samozrejme, že bude iný. Však máš sedemnásť, si dospelý." Reagoval so stoickým pokojom Ron a Hermiona mu prisvedčila.

„Ale vy to nechápete. Tu nejde o to. Mám taký blbý pocit, že sa dnes niečo stane. Niečo... zlé."

„A čo by sa mohlo stať? Tu si v bezpečí..." Hermiona zodvihla zrak od učebníc a akýchsi papierov, v ktorých si robila poriadok, zatiaľ čo Harry s Ronom ju pozorovali a hrali Rachotiacu sedmu.

„Áno, ale nie nadlho.." oponoval Harry. „Ak si si nevšimla, Voldemort robí všetko pre to, aby sa zmocnil celého čarodejníckeho sveta. Tie blbosti v Prorokovi nepíšu len tak. Určite už pracuje na zmocnení sa ministerstva a potom už nebudem v bezpečí ani tu."

Hermiona sa naňho spýtavo zahľadela. Musela uznať, že v niečom mal pravdu. Voldemort robil všetko pre to, aby dostal Harryho a neváhal proti nemu poštvať celý čarodejnícky svet. A určite už spriada plány, ako sa zmocniť ministerstva. A keď sa nad tým tak zamyslela, tak naozaj nebol Harry od rána vo svojej koži. Spočiatku to pripisovala nervozite, nedočkavosti z toho, že je dospelý. A keď sa jej Ron po raňajkách priznal, ako vymákol Harryho s Ginny, bola presvedčení, že Harryho nepokoj pramení odtiaľ. Ale teraz si už ničím nebola istá.

„Harry?" opatrne ho oslovila. „Nemyslíš si, že tie tvoje pocity pramenia z Volemortovej hrozby, však?"

„Práveže neviem," zamyslene odpovedal. „Mám len taký zvláštny, nepríjemný pocit, že sa dnes niečo stane.

„A čo tvoja jazva?" cítil na sebe upretý pohľad.

„Ak máš na mysli, či nebolí, tak nie. Ale... Teraz som si uvedomil, že keď som sa ráno zobudil, tak mi v nej tak zvláštne pulzovalo."

Odrazu sa prudko postavil a začal sa prechádzať po izbe. „A... ráno som si to nestihol vďaka vášmu budíčku uvedomiť, ale v noci som mal zvláštny sen.

„Aký?" zapišťala Hermiona. „Snáď nikoho..."

„Nie, toto bol sen o mne," upokojoval ju Harry a rozpovedal im ho.

„Ale nemyslíš si, že ti hrozí nebezpečenstvo, alebo áno?" opýtala sa po chvíli ticha.

„Ja neviem... Tento sen bol natoľko živý, až som mal pocit že je to skutočnosť. Ale podobný sa mi už raz sníval," spomenul si. „V čase, keď sme sa s Ronom nebavili kvôli tomu vyliatemu elixíru a facke. Vtedy som sa zobudil úplne zmätený a dezorientovaný. A čo sa týka toho nebezpečenstva... Hermiona, teraz nie som v bezpečí nikde. Ak sa Voldemort zmocní ministerstva, budem v nebezpečenstve aj tu, keďže všetky ochranné opatrenia a kúzla budú narušené."

Hermiona si vzdychla.

„Vieš," pokračoval Harry. „Rozmýšľal som, či by som odtiaľto nemal zmiznúť čím skôr, aby som aj ostatných nevystavil zbytočnému nebezpečenstvu.

Hermiona sa usmiala. „A vieš že o tomto som už uvažovala aj ja? Že skôr či neskôr nastane tá situácia a budeme musieť odtiaľto odísť. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, podnikla som preventívne opatrenia a zbalila nám základné veci. Takže ak by sme odtiaľto museli narýchlo zutekať..."

„Hermiona, ty fakt myslíš na všetko," skočil jej do reči Harry, pričom sa konečne usmial. „Si poklad."

„Len neviem, ako vysvetlíme mamke to, že nebudeme na Billovej svadbe. To neprežije..." vzdychol si Ron.

„No, ani Ginny nebude trikrát nadšená keď zmiznem a nebude mať o mne žiadne správy..."opäť zosmutnel Harry.

Popoludnie prekonalo všetky Harryho očakávania. Hoci podvedome tušil, že jeho oslava bude výnimočná, musel skonštatovať, že pani Weasleyová ho opäť raz prekvapila a prekonala sa.

Na túto príležitosť vyzdobili záhradu. Magicky zväčšený stôl pokrýval biely obrus, ktorý Fred a George začarovali tak, aby sa na ňom pravidelne objavovalo číslo sedemnásť. Hermiona vyčarovala zlaté stužky a vešala ich po okolitých kríkoch. Nad hlavami sa im vznášali čarovné lampáše, aby mali dostatok svetla aj po zotmení.

Keď Harry uvidel stôl a množstvo stoličiek, zatočila sa mu hlava. Koľko hostí pani Weasleyová pozvala? No veľmi rýchlo to zistil a neschádzal mu úsmev z tváre. Weasleyovci, Hermiona, Hagrid, Lupin s Tonksovou... Boli tu všetci, ktorých mal rád, komu na ňom záležalo. Teda, takmer všetci, trpko si pomyslel a nedokázal zabrániť myšlienke na otca. Stále sa v pocitoch voči nemu zmietal medzi láskou a nenávisťou, medzi pocitmi zrady a zúfalstva. Nie raz sa večer v posteli prehadzoval a nemohol zaspať, čo sa snažil ujasniť si svoje pocity. Na jednej strane ho mal rád, však je to jeho otec, no na druhej strane, nedokázal prežrieť tú zradu keď zabil Dumbledora. Hoci mu inštinkt našepkával, že to nemuselo byť tak, ako to na prvý pohľad vyzeralo, stále to nič nemenilo na tom, prečo to urobil. A zakaždým keď si vybavil scénu, ako s chladnou tvárou vyslovil tie dve slová a Dumbledore vzápätí padal dole, vtedy ho vyslovene nenávidel. A aj keď mu posledné dni nevedel prísť na meno, aj tak to bol jeho otec a jednoducho tu mal byť. Ktovie, kde je teraz a čo asi robí, prebleslo mu na sekundu hlavou, no tú myšlienku radšej zatlačil do úzadia.

No ten najväčší šok ešte len prišiel, keď pani Weasleyová doniesla narodeninovú tortu. Harry takmer prestal dýchať a onemel od prekvapenia. Tá torta bola proste úžasná a znázorňovala jeho najväčšiu lásku - lietanie a metlobal. Bola to veľká napodobenina jeho Blesku so zlatou strelou. Vyzerala tak lákavo a chutne... A potom prišiel ďalší šok - darčeky. Harry, nezvyknutý dostávať darčeky - a ak tak aj od Dursleyovcov nejaké dostal, boli to iba veci, ktorých sa potrebovali zbaviť, alebo z ktorých Dudley vyrástol - bol úprimne prekvapený. Od Rona dostal knihu Dvanásť zaručených spôsobov ako očariť čarodejnice, od Hermiony špiónoskop, od Billa a jeho budúcej Fleur čarodejnícky holiaci strojček, obrovskú škatuľu najnovších vynálezov Freda a Georgea, meštek z oslej kože od Hagrida a od Ginny malý medailónik s jej portrétom. Bol jej za to veľmi vďačný, takto ju aspoň bude mať stále pri sebe, keď odíde. No najcennejší darček dostal od pani Weasleyovej. Zlaté hodinky. Hoci neboli nové - kedysi patrili jej bratovi - pre Harryho mali väčšiu cenu ako všetky ostatné darčeky dokopy.

Keď si Harry rozbalil všetky darčeky a dojatý všetkým poďakoval, rozkrojil tortu. Naozaj bola taká výborná ako vyzerala. Úplne sa rozplývala na jazyku a kombinácia čokolády, likérového krému a marcipánu šteklila všetky zmysly. Harry využil chvíľu, keď si všetci pochutnávali na tej lahodnej pochúťke a nenápadne si bokom zavolal Ginny.

„Ginny, láska, vieš, že ťa milujem," pozrel jej priamo do očí a smutne sa usmial. „Ale určite si si domyslela, že s Ronom a Hermionom niečo plánujeme. Na Rokfort sa už nevrátime. Musím pokračovať v úlohe, ktorú začal Dumbledore. Ron a Hermiona sa mi ponúkli pomôcť. A..." na chvíľu sa odmlčal, akoby hľadal vhodné slová na vyjadrenie toho, čo jej potrebuje povedať. „A dnes mám celý deň taký nepríjemný pocit, že sa niečo stane. Vieš, nastane deň, keď sa Voldemort zmocní ministerstva a ja tu už nebudem v bezpečí, pretože všetky ochranné kúzla budú narušené. Ten deň môže nastať kedykoľvek. A ja budem musieť zmiznúť, ak nechcem ohroziť aj vás... Preto nechcem, aby to vyznelo tak, že odchádzam bez rozlúčky. Ak by ten deň nastal náhodou dnes, chcem, aby si vedela, že ťa milujem a vždy budem. A ak tú misiu prežijem, určite sa vrátim. Veríš mi?"

Ginny naňho hľadela smutnými očami, ale neplakala. Nebadane prikývla. „Áno, verím," hlesla. „Ja si na teba počkám." usmiala sa.

Harry si ju pritiahol a silno ju objal. „Ľúbim ťa," šepkal jej do vlasov a potom ju pobozkal. Prudko, vášnivo, majetnícky. Akoby to mal byť ich posledný bozk. Ich jazyky sa dobýjali do úst toho druhého, vzájomne sa prepletali a tancovali jeden divoký, hriešny tanec. Keď sa po nevedno akej dlhej chvíli ich pery od seba oddelili, cítil, že sa niečo deje.

Jazva ho začínala páliť, vystreľovala mu bolesť do celého tela. Akoby ho chcela pochovať zaživa, v neuhasiteľných mukách. Zviezol sa na zem a oprel sa o najbližší strom. Ginny naňho vydesene hľadela.

„Harry? Čo sa deje? Si v poriadku?" s obavou sa nad ním skláňala.

Prudko dýchal a snažil sa nepoddať bolesti, nepodvoliť sa tomu príjemnému pocitu upadnutia do sladkého nevedomia.

„Zavolaj... Hermionu... Prosím..." s námahou zo seba dostal. Viac povedať nedokázal. Už cítil, ako padá do priepasti, ponára sa do mysle samotného diabla. Telom mu prebehla triaška, zmietal sa ako v horúčke. Cítil tú radosť, šialený smiech, nádej, že ho už konečne dostane. V hlave sa mu prelínali obrazy ministerstva mágie, šialenej radosti, že sa mu to podarilo, s obrazmi zvíjajúcich sa nešťastníkov, ktorí nechceli plniť príkazy, až po chladnokrvné zabíjanie. A v tom... uvidel obraz Brlohu...