Vo štvrtok ráno sa Harry zobudil do krásneho slnečného dňa. S pocitom, že má konečne po skúškach a môže oddychovať, sa mu vstávalo oveľa ľahšie ako inokedy.

Aj vo Veľkej sieni bolo živšie ako za posledných pár dní. MLOKy už skončili, aj väčšina šiestakov už mala po skúškach, a piataci mali pred sebou posledný deň VČÚ.

Harry s Ronom si plánovali zaslúžené voľno užiť, no neodvážili sa plánovať pred Hermionou a Ginny, ktoré ešte čakali posledné skúšky. Hermiona sa pri raňajkách takmer zosypala, že cez noc všetko zabudla a staroveké runy určite neurobí, a Ron musel vynaložiť veľa úsilia, aby ju upokojil a presvedčil, že to nie je pravda. Naopak, Ginny sedela ticho ako päť peňazí. Podobne ako Harry pred niekoľkými dňami, ani ona nemala veľkú chuť do jedla.

„Ginny, zlatko, čo sa stalo?" ustarostene sa pýtal Harry. Ginny, vždy nespútaná a veselá, teraz pôsobila ako duchom neprítomná a sedela ako odsúdenec pred popravou.

„Ja... Neviem... Mám strach, dnes mám elixíry." povedala ticho a v očiach sa jej leskli slzy. Harryho to zarazilo. Ginny nikdy neplakala. Primkol sa k nej bližšie, jednou rukou ju objal a druhou rukou ju chytil za ruku. Ginny sa ani nepohla a naďalej bez záujmu civela na tanier pred sebou. Harry jej vzal tvár do dlaní, aby hľadela naňho, a povzbudivo sa na ňu usmial.

„Zlatko, chápem tvoj strach, ale najesť sa musíš..." láskavo jej povedal. „Ešte mám v živej pamäti, ako si o tom nedávno ty presviedčala mňa... Zabudla si?"

Ginny sa unavene usmiala a pokrútila hlavou. Veľmi dobre si na to pamätala, nebolo to predsa tak dávno, iba pred niekoľkými dňami, no jej to pripadalo ako pred mesiacom. Za tých pár dní sa už cítila taká neskutočne vyčerpaná, že už mlela z posledného. Už aby bolo po skúškach, hovorila si vždy, keď sa jej neskutočne chcelo spať, no napriek tomu sa musela prinútiť a učiť sa dlho do noci. Závidela Harrymu, že už má voľno, no veľmi dobre vedela, že to jeho voľno bolo tvrdo vybojované a Harry musel zvládnuť oveľa viac ako ona, ktorá nebola ani deň v bezvedomí a všetko si v škole poctivo odsedela a natrénovala, zatiaľ čo Harry, oslabený po bezvedomí a horúčke sa musel priamo vrhnúť do víru študijných povinností...

„Tak, prosím ťa, niečo zjedz, aby si mala energiu," starostlivo sa jej prihováral a nežne jej hľadel do očí. Natrel jej hrianku s maslom, podal vajíčko a slaninku.

„No dobre," vzdychla si, „tak teda niečo do seba skúsim dostať."

„A vieš čo?" sprisahanecky sa uškrnul Harry a sklonil sa k nej. „Toto ťa snáď dostatočne povzbudí."

A na jej veľké prekvapenie jej venoval jej dlhý bozk.

„Ľúbim ťa," zašepkal jej do ucha a pohladil po tvári. „Drž sa, určite to zvládneš..."

„Aj ja teba, Harry. A... ďakujem za všetko."

Dopoludnie strávili Harry a Ron s povolením profesorky McGonagallovej lietaním po metlobalovom štadióne a poobede sa rozhodli čakanie na Hermionu a Ginny krátiť partičkami čarodejníckeho šachu.

Harry však nemal pri Ronovi šancu. Keď už prehrával asi piatu hru a znechutený to takmer vzdal, z pochmúrnych myšlienok ho prebral Ginnin hlas.

„Harry!" volala už od portrétu Tučnej panej, „zvládla som to! Posledná skúška za mnou!"

Ginny žiarila. Už to bol úplne iný človek ako tá troska pri raňajkách. Napätie z nej opadlo a bola to opäť tá stará Ginny, bláznivá a nespútaná, s iskrou v očiach.

Harry k nej ihneď pribehol a zobral si ju do náručia. Ich pery sa spojili v náruživom bozku.

„Super, si šikovná," mumlal jej do vlasov, „teraz už máme čas iba sami pre seba."

Ron sa pri pohľade na nich trošku strhol. Stále si nevedel zvyknúť na to, že jeho sestra a najlepší kamarát spolu chodia a bozkávajú sa. Dva roky bola po Harryho boku Hermiona a on mu to, samozrejme, doprial, hoci neskutočne žiarlil. No po čase sa naučil akceptovať ich ako pár. No potom sa to medzi nimi začalo kaziť, Harry trávil veľa času u Snapa a Hermiona začala čoraz viac vyhľadávať jeho prítomnosť, a on si všimol, že Harry čoraz častejšie pokukuje po Ginny. Bolo to také zvláštne obdobie, Harry balansoval medzi dvomi ženami, Hermiona medzi dvomi mužmi, a on s Ginny sa iba z diaľky prizerali. Bizarný štvoruholník, napadlo mu. A potom to Hermiona vyriešila za všetkých... Ťažko povedať, či konala iba na základe vlastných pocitov, alebo svojou ženskou intuíciou vytušila aj to, čo si ešte Harry sám neuvedomoval, ale vlastne takto uľahčila život všetkým. Harry sa síce dlho trápil, v dôsledku čoho skončil s kolapsom v nemocničnom krídle, no nakoniec našiel aj on svoju polovičku...

Večer vládla v klubovni uvoľnená, veselá atmosféra. Všade bolo počuť vravu a smiech a dobrá nálada priam prýštila z každého kúta

Myšlienky na školu boli potlačené do úzadia, všetci už mysleli na nadchádzajúce prázdniny a plánovali, čo budú robiť. Takmer prázdninovú pohodu však narušil prílet niekoľkých sov. V klubovni okamžite zavládlo hrobové ticho. Trvalo to iba okamih, kým Hermione došlo, čo tie sovy znamenajú.

„Výsledky skúšok!" zvreskla, keď si sovy, držiace pod paprčkami obálky s rokfortskou pečaťou, posadali pred Harryho, Hermionu, Rona a ďalších šiestakov.

Harryho premohla hrôza. Úplne zabudol na to, čo mu Snape hovoril po skúške, že výsledky sa dozvedia v posledný deň. Taký bol nadšený z toho, že má konečne voľno, a že aj Ginny už má po všetkom, že na tie prekliate výsledky úplne zabudol. Pohľad na Rona mu prezradil, že je na tom rovnako. Zízal na sovu a akoby váhal, či si má vôbec prevziať obálku.

Harry sa zhlboka nadýchol a roztrasenými prstami odviazal netrpezlivej sove obálku a pomaly ju otváral. Akoby tým, že ju neotvorí hneď, získa čas a odvráti nebezpečenstvo. Vnútri bol zložený pergamen. Hľadel naň, no neodvážil sa ho vybrať. Vedel, že praktickú časť transfigurácie a herbológie zbabral, a teraz sa bál, čo v tých výsledkoch ešte nájde.

Napokon ho premohla zvedavosť a rozložil pergamen. Ruky sa mu triasli keď čítal jeho obsah.

Záverečné skúšky 6. ročníka - výsledky

Stupnica úspešnosti:

Vynikajúce (V)

Prekonáva očakávania (P)

Dostatočné (D)

Stupnica neúspešnosti:

Slabé (S)

Hrozné (H)

Troll (T)

Harry James Potter dosiahol:

Čarovanie: P (teória P, prax D)

Elixíry: V (teória P, prax V)

Herbológia: P (teória V, prax S)

Transfigurácia: P (teória V, prax S)

Obrana proti čiernej mágii: V (teória V, prax V)

Harry si pergamen musel prečítať niekoľkokrát, kým si definitívne uvedomil, že všetko urobil. Takmer od radosti vykríkol. Podľa očakávania, praktickú časť herbológie a transfiguráciu neurobil, ale vďaka teoretickej časti má v konečnom dôsledku prekonáva očakávania. Pri čarovaní musel profesor Flitwick viac prihliadnuť na jeho záverečnú prácu, pretože Harry si bol vedomý, že praktickú časť skúšky mohol rozhodne urobiť oveľa lepšie. Známka z obrany proti čiernej mágii preňho prekvapením nebola. Ale vynikajúca z elixírov mu úplne vyrazila dych. To ho tak hrialo na duši, že iba veľmi ťažko odolal nutkaniu vyskočiť a utekať za otcom.

Keď rozdýchal ten počiatočný šok a úľavu, pozrel sa na Rona. Ten civel na pergamen, ani sa nepohol, ale na perách mal náznak úsmevu.

„Ron? Urobil si?" opatrne sa ho opýtal.

„Áno," uľahčene si vydýchol Ron. „Čarovanie a elixíry s odretými ušami, ale inak som spokojný."

„Hermiona?" obrátil sa Harry k priateľke. „Ako si dopadla?"

„Ja? Nie je to zlé," usmiala sa na nich.

„Nie je to zlé?" neveriacky zízal Ron do Hermioniných výsledkov. „Však máš samé vynikajúce a jedno prekonáva očakávania!"

Harry sa úprimne rozosmial. Toto ho vedelo na Hermione od prvého ročníka pobaviť a zároveň aj rozčúliť najviac. Pred každou skúškou či písomkou stresovala, že nič nevie, že ju neurobí a zakaždým bola najlepšia z ročníka. Harryho smiech bol nákazlivý a čoskoro sa k nemu pripojili aj ostatní a klubovňou sa opäť niesol smiech a dobrá nálada.

Večer strávili po dlhom čase všetci spolu – Ron v objatí s Hermionou, Harry s Ginny – v rozhovore s plánmi na leto a na blížiacu sa svadbu Ronovho brata Billa.

Na druhý deň poobede ich čakali skúšky z premiestňovania. Harry sa ich nebál, už na tréningu sa mu podarilo celkom dobre a presne sa premiestniť, a hoci zmeškal doplnkový tréning v Rokvile (ležal vtedy v bezvedomí v nemocničnom krídle po tom, čoho trafila do hlavy dorážačka), veril si. Po raňajkách si ešte prečítal letáčik Ministerstva mágie Bežné chyby pri premiestňovaní a ako sa im vyhnúť, tak veril, že skúšku urobí. Naopak, Ron sa tak veľmi bál, že už niekoľko dní kvôli tomu poriadne nespával, a dookola rozprával len o tom, čo sa stane, ak sa rozštiepi, alebo sa mu nepodarí premiestniť vôbec.

„Ron, prestaň už konečne!" zahriakla ho Hermiona, keď pri obede už asi stý raz v ten deň nariekal, že tú skúšku určite neurobí. „Nebol by si ani prvý, ani posledný. Upokoj sa, dobre? Takýto nervózny sa len ťažko budeš sústrediť na smer, sústredenie a silu vôle."

„Dobre, dobre, prestaň! To už nechcem ani počuť!" bedákal Ron.

„Tak sa upokoj a sústreď sa na niečo iné, nie na skúšku!"

„A ako, prosím ťa, keď ju máme už o dve hodiny?"

„No ja neviem, ale skús aspoň hodinu myslieť na niečo iné," odvrkla mu Hermiona. „Čo tak napríklad na jedlo?" uškrnula sa, keď videla ako sa Ron napcháva pečeným mäsom so zemiakmi.

„Haha, veľmi vtipné," vrčal Ron.

„Ale pravdivé," rýpala doňho Hermiona ďalej, „napchávaš sa, akoby si týždeň nejedol."

„Hermi...."

„Hej vy dvaja, nemôžete byť chvíľu ticho? Rád by som sa v pokoji najedol!" prerušil ich výmenu názorov Harry.

„Ja by som bol ticho, keby ona stále nevyrývala," neprestával Ron.

„Tá ona má aj meno!" pohoršene zvolala Hermiona, pričom sa otočila k Harrymu a zašepkala: „Ale aspoň už prestal nariekať nad skúškou...." a uškrnula sa.

„Čo si to vy dvaja šepkáte?"

„Nič, čo by ťa mohlo zaujímať." odvrkla mu Hermiona.

„Určite niečo o mne, však?"

„Koho by si už len ty zaujímal?!"

„Vy ste neskutoční!" zvolal Harry, „idem sa najesť inde."

Postavil sa, vzal si tanier a pohár s tekvicovým džúsom a ako sa otočil a chcel odísť od stola, vrazil do Snapa. Stratil rovnováhu a ako balansoval, Snape ho stihol zachytiť za okraj habitu, no na nešťastie, Harry pustil pohár a Snapa oblial.

„Oh, prepáčte pán profesor, mrzí ma to... Naozaj... Ja som nechcel," jachtal Harry a celý očervenel. To snáď nie! Prečo sa mi to musí stať teraz, keď už je to medzi nami oveľa lepšie?

„To nič," precedil Snape pomedzi zuby. „Hádajúci sa milenci by z rovnováhy vyviedli každého," zagánil na Rona, ktorého tvár odrazu naberala odtieň veľmi podobný farbe jeho vlasov. Hermiona so sklonenou hlavou zízala do taniera. „Mám pre vás odkaz, Potter."

„Odkaz?"

„Áno, odkaz, počujete dobre, Potter."

Snape podal Harrymu zvitok pergamenu.

„Ďakujem, pane. A ešte raz, prepáčte."

Snape nepatrne prikývol a usmial sa „Veľa šťastia na skúške."

Harry váhal iba okamih.

„Pane?" zvolal, keď sa Snape otočil na odchod.

„Áno?"

„Ja... Ďakujem za tú vynikajúcu z elixírov." takmer nečujne povedal Harry, vedomý si toho, že Ron s Hermionou určite natŕčajú uši.

„Mne? To bola iba tvoja zásluha." rovnako potichu mu odpovedal Snape. „A som veľmi rád ako to dopadlo."

„Čo chcel?" opýtal sa Ron, keď Snape odišiel.

„Mal mi doručiť odkaz... „To je od Dumbledora!" prekvapene zašepkal Harry, keď rozvinul pergamen. „Chce aby som po skúške prišiel do jeho pracovne!"

„Áááá, zase to slovo!" zaúpel Ron.

No Harry si ho nevšímal. Chvíľku bez slova rozmýšľal, čo sa asi mohlo stať, keď sa mu Dumbledore ozval po takom dlhom čase. Snažil sa vybaviť si ich posledné stretnutie spred takmer dvoch mesiacov, keď sa dozvedel o horcruxoch. Vtedy mu Dumbledore prisľúbil, že keď nájde ďalší horcrux, starostlivo ukrytý kúsok Voldemortovej duše, bude môcť ísť Harry s ním. Keďže sa s ním odvtedy nekontaktoval, Harry si pomyslel, že si to rozmyslel, alebo ho stále nenašiel.

„Asi našiel ďalší horcrux," pošepol Ronovi a Hermione. „Najradšej by som išiel za ním hneď a zistil to...."

Harrymu sa ešte nikdy nevliekol čas tak pomaly ako teraz. Netrpezlivo očakával príchod skúšajúceho ministerského pracovníka a začiatok skúšky. Želal si, aby už mal za ňou a mohol ísť za Dumbledorom. Prechádzal sa po chodbách ako nazúrený býk a Hermiona teraz pre zmenu šalela z neho.

„Harry, upokoj sa, prosím ťa. Tým, že tu teraz budeš chodiť hore-dolu, čas neurýchliš, a iba čo nás všetkých znervózňuješ," dohovárala mu. A mala pravdu. Aj ostatným už netrpezlivý Harry začínal liezť na nervy, tak sa radšej stiahol do vedľajšej chodby a tam čakal.

Keď konečne dorazil skúšajúci ministerský pracovník, Harry už vychladol a namiesto horcruxu sa sústredil na brožúrku o premiestňovaní.

Kvôli bezpečnosti študentov sa skúšky nekonali mimo hradu a tak, ako pri tréningoch, aj teraz bola kúzelná prekážka znemožňujúca premiestňovanie v hrade a jeho areáli, odstránená. Veľkú sien zariadili špeciálne pre účely skúšky úplne inak ako obvykle. Fakultné stoly zmizli a nahradili ich dve veľké starodávne obruče.

Hoci skúška prebiehala pomerne rýchlo, Harrymu sa čas vliekol. Skúšajúci Wilkie Twycross si ich volal podľa abecedy po jednom. Tí, ktorí skúšku absolvovali, vychádzali iným východom, takže nervozita tých, čo ešte čakali bola veľká. Harry už opäť začínal byť veľmi netrpezlivý, a čím bližšie ku skúške bol, tým viac to v ňom vrelo. Ron, na počudovanie, čakal ticho a zdalo sa, že je úplne pokojný.

Keď prišiel rad na Harryho, Ron mu povzbudivo ukázal vztýčený palec a Harry s odhodlaním vošiel dnu.

„Dobrý deň, pán Potter," prihovoril sa mu skúšajúci ministerský pracovník Wilkie Twycross. „Ste pripravený? Môžeme začať?"

„Áno, pane."

„Tak sa teda postavte k modrej obruči a premiestnite sa do nej."

Harry zavrel oči a sústredil sa. Smer, sústredenie, sila vôle, opakoval si.

Svoju myseľ upol na vnútro modrej obruče. Sústredil sa na ňu, ako najlepšie vedel, nemyslel na nič iné, iba na to, že sa chce premiestniť do vnútra obruče, otočil sa na mieste a... Pocítil, ako prechádza do ničoty a pohyboval sa silou vôle. Podarilo sa! Ocitol sa v obruči a vydýchol si.

„Výborne, pán Potter," uznanlivo ho pochválil Twycross. „A teraz," pokračoval, pričom mu na tvári pohrával pobavený úškrn „sa premiestnite do pracovne profesora Snapa, a potom naspäť do žltej obruče."

„Prosím?" Harry prekvapene zažmurkal. Myslel si, že zle rozumel. „Pane.... A profesor Snape s tým súhlasil? Vie o tom?"

„Samozrejme, špeciálne si vás vyžiadal. Nerozumiem prečo, ale rešpektujem jeho želanie. Tak sa pripravte a na môj povel sa premiestnite. Teraz!"

Harry sa z celej sily sústredil na cieľ, ale neustále ho odpútavala myšlienka, prečo práve Snapova pracovňa. Čo tým otec sleduje? Pracovňa profesora Snapa. Pracovňa profesora Snapa, opakoval si dokola, a otočil sa na mieste. Nič. Ani sa nepohol. Nadýchol sa a skúsil to znovu. Tentoraz mal pred očami pracovňu tak, ako si ju pamätal z nekonečných hodín, čo tam strávil po škole, predstavil si otca pri poslednej návšteve, keď sa mu prišiel ospravedlniť, otočil sa, ponoril sa do ničoty a ocitol sa priamo oproti nemu. Uľahčene si vydýchol.

Snape práve sedel za stolom a opravoval písomky z VČÚ. Keď sa Harry primiestnil, zdvihol hlavu a Harry uvidel jeho usmiatu tvár.

„Výborne, podarilo sa ti to! Si chlapík, Harry!" zvolal otec. „Blahoželám."

„Ďakujem. Pochybovali ste, že sa mi to podarí?"

„Ale nie, veril som ti." vstal, podišiel k Harrymu, podal mu ruku a objal ho. Harry postrehol v jeho hlase nepatrný smútok a pri pohľade do jeho očí tam uvidel akýsi zvláštny lesk. Nerozumel tomu. Niečo ho trápi?

„Len som ťa chcel vidieť." usmial sa. Možno naposledy, smutne si pomyslel.

„A teraz, niežeby mi tvoja prítomnosť prekážala, ale musíš sa vrátiť. Toto, prosím ťa, odovzdaj pánu Twycrossovi. Snáď to bude preňho dostatočný dôkaz, že si tu naozaj bol." Podal Harrymu zvitok pergamenu. „A teraz, odchod do Veľkej siene!"

A Harry do tretice zopakoval celý postup. Sústredil sa na žltú obruč vo Veľkej sieni, a o malú chvíľu tam bol. Podal Twycrossovi Snapov odkaz a čakal.

„Výborne, pán Potter, práve ste úspešne zložili skúšku z premiestňovania. Blahoželám vám!" Twycross potriasol Harrymu rukou a odovzdal mu osvedčenie. „Vzhľadom na to, že sedemnásť rokov dovŕšite až 31. júla, samostatné premiestňovanie pred týmto dátumom bude posudzované ako porušenie Nariadenia obmedzujúceho čarovanie mladistvých. To je všetko, môžete ísť."

„Ďakujem, pane, dovidenia."

„Harry, ako si dopadol?" vrhla sa na neho Hermiona, len čo vyšiel z Veľkej siene. „Bol si tam nejako dlho, všetko v poriadku?"

„Ale áno, urobil som," usmial sa na ňu.

„Super, bála som sa, že máš nejaké problémy, keď ťa tam toľko držia... Ja som nemala žiadny problém, bez problémov som sa premiestnila do oboch obručí, aj ku dverám, ale Neville také šťastie nemal. A neurobili ani Goyle a Macmillan," rapotala Hermiona. „Nedokázali sa premiestniť z obruče ku dverám. Ty si to zvládol bez problémov?"

„Ja.... No... Vlastne áno." Harry nevedel čo povedať. Podľa všetkého bol jediný, čo absolvoval premiestnenie mimo Veľkej siene, a nemohol to nikomu povedať. Od odpovede ho však zachránil Ron, ktorý práve odchádzal zo skúšky. Vliekol sa z nohy na nohu, so sklonenou hlavou. Otázka, či urobil, bola zbytočná...

„Ron?" opatrne ho oslovila Hermiona. „Čo sa stalo?"

„Ja... Zbabral som to. Premiestnil som sa, ale úplne inde ako som mal. Namiesto v obruči som sa ocitol vedľa nej a pri druhom pokuse som sa rozštiepil."

„Ron... Zlatko... To ma mrzí, ale nevešaj hlavu... Neskôr môžeš skúšku zopakovať." snažila sa skleslého Rona utešiť Hermiona.

Harry ich už nevnímal. Neschádzal mu z mysle otec a jeho smutný výraz tváre. Ten pohľad... Bol si istý, že ho niečo trápi. Ale čo? A to, že si ho dal takýmto spôsobom zavolať, bolo veľmi zvláštne. Zachvel sa.

... héj, Harry, vnímaš?"

„Čo? Jasné... Čo sa deje?"

„Pýtala som sa, či si náhodou nemal ísť za Dumbledorom."

„Ach áno," spomenul si Harry. Celkom na to v tom myšlienkovom zmätku zabudol. „Dumbledore... Horcrux..." jachtal a snažil sa odpútať od myšlienok na otca.

„Harry? Si v poriadku? Vyzeráš ako duchom neprítomný," robila si starosti Hermiona.

„Nič mi nie je, som len unavený..." klamal Harry a horúčkovito rozmýšľal, ako z tejto šlamastiky vykľučkovať.

Rona tým malým klamstvom možno presvedčil, ale na Hermione videl, že mu neverí. Aby sa vyhol ďalšiemu vypytovaniu sa, rozhodol sa jednoducho zdrhnúť.

„Tak ja idem za Dumbledorom, nech dlho nečaká..."

A ponáhľal sa tak rýchlo, že si nevšímal si, čo sa deje po chodbách, hnala ho túžba zistiť, čo je nové, keď si ho dal Dumbledore zavolať. Na siedmom poschodí takmer narazil do Draca Malfoya a neskôr vrazil do profesorky Trelawneyovej. Zamrmlal ospravedlnenie, pomohol jej postaviť sa na nohy a utekal ďalej. Keď klopal na dvere Dumbledorovej pracovne, bol celý napätý a horel nedočkavosťou.

„Pán profesor," vrútil sa dnu, „našli ste....?", ale zamrzol uprostred vety. Dumbledore tam nebol sám. Bol tam s ním Severus Snape a tváril sa dosť namrzene.

„Dobrý večer, pán profesor."

„Ahoj, Harry." Bolo očividné, že keď Snape uvidel Harryho, nálada sa mu trochu zlepšila, ale na Dumbledora stále zazeral vražedným pohľadom.

„Pane, preberieme to neskôr, keď sa vrátite."

„To nebude potrebné, Severus. Trvám na tom, čo som povedal."

Severus iba zavrčal niečo nezrozumiteľné a pobral sa preč.

„Pán profesor," otočil sa Harry k Dumbledorovi po Snapovom odchode a oči mu horeli od nedočkavosti, „našli ste ho?"

„Pokoj, Harry," usmieval sa Dumbledore. „Ak ťa zaujíma, či som našiel horcrux, tak myslím, že áno. A iste si spomínaš, že som ti minule sľúbil, že môžeš ísť so mnou."

„Naozaj, pane? Mohol by som ísť s vami?"

Harry tomu akosi stále nedokázal uveriť. Hoci mu to Dumbledore sľúbil, akosi neveril, že to tak bude.

„Samozrejme, ak chceš..."

„Áno, chcem!" dychtivo zvolal Harry.

„A pane, ktorý horcrux je to? Kde je?"

„Nie som si istý, ktorý to je, ale ak sa nemýlim, je ukrytý v jaskyni pri pobreží ďaleko odtiaľto. Spomínaš si, ako Tom Riddle vydesil na výlete dve siroty? Bolo to v tej jaskyni, kam teraz ideme. Tú jaskyňu som hľadal už veľmi dlho, ale len nedávno som mal to šťastie a našiel som ju. Ale..." Dumbledore na chvíľu zaváhal. „Potrebujem, aby si mi niečo sľúbil, Harry."

„Ak to bude v mojich silách, pane, tak čokoľvek..."

„Musím ťa ale upozorniť, že to môže byť veľmi nebezpečné. Horcrux je určite dobre chránený. A preto ťa vezmem so sebou iba pod jednou podmienkou. Že poslúchneš všetky moje príkazy."

„Samozrejme, pane."

„Počkaj Harry, neprerušuj ma... Myslím tým, že musíš splniť naozaj všetko. Teda aj také príkazy ako „bež, skry sa, uteč, vráť sa. Rozumieš?"

„Áno," odvetil Harry, ale prestávalo sa mu to páčiť. Tu niečo nehrá....

„Chceš ísť dnes večer so mnou?"

„Áno." rozhodne povedal Harry.

„Teda... Ak ti poviem, aby si sa skryl, urobíš to?

„Áno."

„Ak ti poviem, že máš ujsť, poslúchneš?"

„A...áno."

„A ak ti poviem, že ma tam máš nechať a zachrániť sa, urobíš, ako ti poviem?"

„Ja..."

„Harry?"

Chvíľu na seba mlčky hľadeli.

„Áno, pane."

„Výborne, Harry. Tak si teraz choď po neviditeľný plášť a o desať minút ma čakaj vo vstupnej hale.

Harry sa tentoraz neponáhľal. Cestou do klubovne premýšľal o Dumbledorových slovách. Môže to byť nebezpečné... Čo ak mu Dumbledore naozaj povie, že sa má zachrániť a jeho tam nechať? To znelo, akoby sa chcel obetovať... Teraz si už nebol taký istý, či chce ísť s ním, ale keď mu to sľúbil, už by bolo zbabelé cúvnuť. Budem s Dumbledorom, najlepším čarodejníkom na svete, s ním sa mi nemôže nič stať, upokojoval sa a myšlienku na nebezpečenstvá, ktoré by na nich mohli číhať dnes večer, radšej potlačil do úzadia.

Klubovňa bola plná. Chrabromilčania oslavovali ukončenie skúšok a začiatok voľna. Iba Ron a Neville nemali chuť na oslavy. Neville si išiel ľahnúť a Ron sedel s Hermionou a Ginny v kúte klubovne a nedočkavo čakali na Harryho.

„Nemám čas, idem si len po neviditeľný plášť," pošepkal im a pobozkal Ginny. „Dumbledore našiel ďalší horcrux. Čaká ma dole v hale. Neviem kedy sa vrátim." A cítiac v kostiach akési neurčité nebezpečenstvo, dodal: „Dávajte si na seba pozor. Vidíme sa neskôr." A už ho nebolo, ponáhľal sa cez portrétovú dieru do vstupnej haly.

Dumbledore ho čakal pri dubových vchodových dverách.

„Obleč si plášť," požiadal ho a počkal, kým si ho Harry prehodí.

„Výborne. Môžeme ísť?"

„Áno, pane." Ozvalo sa spod plášťa.

Spolu vyšli z hradu a mlčky kráčali po príjazdovej ceste ku bráne.

„Počul som, že skúšky sa ti vydarili," prerušil trápne ticho Dumbledore.

„Áno, pane. Aj keď herbológiu a transfiguráciu som urobil s odretými ušami."

„Ale nebolo jednoduché za necelý týždeň dohnať učivo troch týždňov, Harry. A ty si to veľmi dobre uvedomuješ. A napriek tomu si sa nevzdal a zvládol si to. Si šikovný chlapec, blahoželám!"

Harry rástol od pýchy. Pochvala od Dumbledora ho veľmi potešila. Netušil, že ho tak detailne sleduje, aj čo sa týka výsledkov. Ale bol vďačný. Na Rokforte aspoň niekomu na ňom záležalo, keď už doma nie. Domov, pomyslel si trpko. Môže bývanie u Dursleyovcov nazývať domovom? Nie, jeho domov je tu, na Rokforte...

„Ďakujem," usmial sa Harry, ale vzápätí si uvedomil, že ho Dumbledore nevidí. Bolo to divné, rozprávať sa s Dumbledorom, keď bol skrytý pod neviditeľným plášťom. Ak by teraz niekoho stretli, myslel by si, že Dumbledore nie je celkom pri zmysloch, keď sa rozpráva sám so sebou.

„A som rád, že aj s profesorom Snapom si už neskáčete do vlasov."

„Pane, to aj ja," uškrnul sa Harry. „Ale nič nie je isté, viete, akí vieme byť obaja tvrdohlaví."

V družnom rozhovore prišli ku bráne. Harry na chvíľu zaváhal.

„Pán profesor, budeme sa premiestňovať?"

„Áno," prikývol Dumbledore, „už sa predsa vieš premiestňovať a skúšku si spravil."

„Áno, ale... Ešte nemám oficiálne povolenie," priznal Harry. Aj keď bol v spoločnosti dospelého čarodejníka, cítil potrebu byť úprimný. Čo ak ho aj napriek tomu odhalia? Alebo sa niečo stane?

„To je v poriadku," povedal Dumbledore. „Tak sa premiestniš so mnou."

Prešli bránou a vyšli na vidiecku cestu, ktorá viedla do Rokvillu. Harry tou cestou prešiel už veľa krát, raz dokonca aj v neviditeľnom plášti, ale nikdy nie pod rúškom tmy a v spoločnosti profesora. Práve keď rozmýšľal, odkiaľ sa premiestnia, prehovoril Dumbledore.

„Chyť sa ma, Harry. Dobre, ale nemusíš tak silno... A na tri – jeden... dva... tri.."

Harry sa otočil. Okamžite nasledoval ten nepríjemný pocit, ktorý ho sprevádzal pri každom premiestňovaní, pocit stiesnenosti a sťažené dýchanie. Cítil sa, akoby ho zvierali neviditeľné obruče a nemohol sa nadýchnuť. A keď si myslel, že to už dlho nevydrží a asi sa zadusí, neznesiteľný tlak povolil, a on stál rovnými nohami na pevnej zemi a plnými dúškami naberal do pľúc čerstvý, svieži, slaný vzduch.