Na druhý deň ráno bol Harry odhodlaný za otcom zájsť a ospravedlniť sa. Aké však bolo jeho sklamanie, keď ho pri raňajkách vo Veľkej sieni nevidel a ani počas vyučovania ho nikde nezastihol. V ten deň elixíry nemali, nechcel vzbudzovať zbytočné podozrenie tým, že sa za ním vyberie len tak, ale po večeri, na ktorej sa otec tiež neobjavil, už nedokázal vydržať a zamieril si to priamo do žalárov.

Srdce mu bilo ako splašené keď sa zakrádal po chodbách v neviditeľnom plášti. Nikdy by si nebol pomyslel, že sem raz pôjde dobrovoľne... Toto keby niekto vedel, myslel by si, že sa zbláznil.

Keď prišiel pred dvere Snapovej kancelárie, plášť si nezložil. Mal tušenie, že ak by ho otec uvidel, neotvorí mu. Napol uši, chvíľku pozorne načúval, no dnu bolo úplne ticho. Žiadny pohyb ani zvuk. Napriek tomu zaklopal. Po chvíli si sklamane uvedomil, že tam asi naozaj nikto nie je. Ale kde teda môže byť?

Keby som len vedel kde môže byť.... Či je tu niekde v hrade, alebo...

Tresol sa po hlave a takmer vykríkol. Ja somár, že mi to skôr nenapadlo?!

A utekal naspäť do klubovne. Cestou si plášť schoval do vrecka džínsov. Keď preliezol portrétovou dierou, trielil priamo do spálne, nevšímajúc si začudované pohľady ostatných chrabromilčanov. Otvoril kufor a takmer ho tam celý vyhádzal, kým našiel čo hľadal. Veľký, štvorcový ošúchaný a nepopísaný poskladaný kúsok pergamenu. Záškodnícka mapa. Na prvý pohľad kus starého pergamenu, preňho však mal nevyčísliteľnú hodnotu. Keď mu ho v treťom ročníku darovali Fred s Georgeom, ani netušili, čo mu vlastne dali. Usmial sa. Poklopal naň prútikom a zamrmlal „Slávnostne prisahám, že nič dobré za lubom nemám." Na pergamene sa okamžite objavila mapa Rokfortu a malé čierne bodky ukazovali čo robia jeho obyvatelia. „No, ukáž sa, kde si..." mrmlal si Harry a hľadal bodku s menom Severusa Snapa. Filch s pani Norisovou snorili po chodbách, Ginny bola ešte vo Veľkej sieni na večeri, Dumbledore sa opäť prechádzal po svojej pracovni, a... Bol tam s ním ešte niekto. Severus Snape.

Čo len môže robiť u Dumbledora? pomyslel si Harry, ale aspoň vedel, že otec je v hrade a nevyhýba sa mu. No dnes už za ním nepôjde, musí si napísať tú nešťastnú prácu na elixíry, ak ju chce zajtra odovzdať.

Po tom, čo Harry otca na elixíroch tak ukážkovo vytočil, trval Snape na tom, že Harry musí svoju záverečnú prácu odovzdať v termíne, ako ostatní študenti. To pre Harryho znamenalo niekoľko prebdených nocí navyše, aby prácu na tému Protijedy a Golpalotov tretí zákon stihol napísať včas. Vedel, že nemá zmysel protestovať, sťažovať sa na nespravodlivosť. Tú prácu napíše najlepšie ako vie, aj keby nemal tri dni vôbec spať. Dokáže otcovi, že sa len tak ľahko nevzdá, nech mu bude pod nohy hádzať akékoľvek prekážky. Do piatku ju musí odovzdať. Ale ja ju odovzdám už vo štvrtok, zaťal sa. Vzdychol si a pustil sa do práce.

Harry po návrate z nemocničného krídla nevedel kde mu hlava stojí. Za niekoľko dní musel dohnať zameškané učivo posledných troch týždňov, vypracovať niekoľko záverečných prác a pripraviť sa na skúšky, ktoré sa desivo približovali. Hoci mu Hermiona témy prác priniesla ešte do nemocničného krídla, veľa tam s nimi nepohol, keďže mu chýbali potrebné knihy z knižnice. Harry sa teda po večeroch zatváral do knižnice a študoval tak usilovne, až ho musela knihovníčka, madam Pinceová, odtiaľ vyháňať, aby sa išiel radšej vyspať. No Harry si to nemohol dovoliť. Musel dohnať všetko, čo vďaka svojej nehode zmeškal. Našťastie, väčšina učiteľov bola k nemu zhovievavá a dopriala mu dostatok času na vypracovanie potrebných prác. Ale aj tak mal toho naraz veľa.

S Ginny teraz nemali takmer žiadny voľný čas. Piatakom práve začali skúšky na Vynikajúcu čarodejnícku úroveň a Ginny tak trávila celé dni buď na skúškach, alebo sa neskoro do noci učila. Keďže posledné týždne trávila veľa času pri Harrym v nemocničnom krídle, dosť sa jej to teraz nakopilo. Stretávali sa väčšinou neskoro večer v klubovni, kde si aj napriek množstvu povinností ukoristili pár pekných chvíľok pre seba a Ginny Harrymu podrobne referovala ako si počínala na skúškach.

*****

„Harry, ty si už hore?" rozospato sa Harrymu prihovoril Ron, ktorý práve vošiel do klubovne niečoho sa napiť.

„ČO?" Harry zdvihol zrak od pergamenu a nechápavo vytreštil oči. Uvedomil si, že klubovňa je zaliata vychádzajúcim slnkom. Dopekla, je ráno!

„Nie, ja som ešte STÁLE hore," zamrmlal.

„Čože??? Ty si bol hore celú noc?"

„No zjavne áno, keď je už ráno... Ale napísal som tú prácu pre Snapa." víťazoslávne povedal Harry. „A odovzdám mu ju už dnes."

Ron obdivne zapískal. „To si macher, ja ešte nemám ani polovicu...."

Harry s napätím očakával elixíry. Bol príšerne unavený, na čarovaní takmer zaspal, na herbológii ani len netušil čo robí. Tak zúfalo túžil aspoň po hodinke spánku, že obedňajšiu prestávku využil na krátky oddych. Keď sa zobudil, takmer dostal infarkt. Elixíry! Rýchlo schmatol pergamen s prácou, a trielil na hodinu.

„Prepáčte, pane, že....." dychčal Harry, keď sa vrútil do triedy.

„Potter!" zrúkol Snape. „Predpokladám, že máte dobrý dôvod na to, prečo už pätnásť minút meškáte a rušíte hodinu."

„Pane...Ja... ja som zaspal."

„Zaspal? Zmenili ste sa na batoľa, keď potrebujete popoludňajší spánok?

„Nie, pane. Ale v noci som vôbec nespal."

„A dôvod? Alebo túžite po ďalšom pobyte v nemocničnom krídle? Treba vám ďalšiu dovolenku?"

„Nie, pane. Písal som toto." povedal s úsmevom a vytiahol z tašky hotovú prácu.

„Potter... Vy... vy ju máte hotovú?" Snape nedokázal zakryť svoje prekvapenie, keď mu Harry podával pergamen.

„Samozrejme, pane," usmieval sa Harry. „Snáď ste len nepredpokladali, že to nestihnem?"

„.Nebuďte drzý!", vyštekol Snape, ale potichu dodal: „Ak mám byť úprimný, tak áno. Prekvapili ste ma."

„To som rád," usmial sa Harry a v duchu jasal. Vyšlo mi to!

„Sadnite si," zavrčal Snape. „A podľa návodu na tabuli pripravíte starnúci elixír."

Harry si sadol do lavice a pokiaľ si pripravoval potrebné suroviny, jedným očkom sledoval Snapa, ktorý sa začítal do jeho práce. Na stole mal ešte zopár ďalších prác, ale on si vybral práve tú jeho. Ale to sa dalo čakať. Určite si ju vybral v snahe Harrymu dokázať že jeho práca nestojí za nič, aby ho mohol zosmiešniť. Ale Harry si dal na nej záležať, určite nebude mať dôvod ho ponížiť.

Pustil sa do prípravy elixíru. Podľa návodu nevyzeral až tak zložito, ale z vlastnej skúsenosti vedel, že na pohľad jednoduché elixíry vždy vypálili katastrofálne. No dnes bol rozhodnutý nič nepokašľať.

Pracoval pozorne, všetky pokyny si radšej niekoľkokrát prečítal, aby nič nepokazil.

Zohrial červené víno, pridal šťavu zo sušených sliviek a začal miešať proti smeru hodinových ručičiek. Po pár zamiešaniach si uvedomil, že mieša zle, a začal miešať v smere hodinových ručičiek. Keď sa začali vytvárať bublinky, pridal chlpatú hubu a miešal ďalších desať minút. Elixír mu pomaly menil farbu z hnedej na svetlo fialovú. Pokračoval v miešaní a pridal rozdrvený korytnačí pancier. Po ôsmich minútach odstavil kotlík z ohňa a pridal nakrájané húsenice a netopierí jazyk. Naďalej miešal v smere hodinových ručičiek. Už ho bolela ruka od toľkého miešania, ale vedel, že musí vydržať. Ešte treba občas premiešať kým elixír úplne nevychladne. Dúfal, že mu zo súčasnej krémovej farby zmení na mliečnobielu.

Elixír pomaly chladol. Keď Harry zdvihol zrak od kotlíka, Snape sa prechádzal po triede a kontroloval vychladnuté elixíry. Nad Nevillovým niečo nezrozumiteľne zanadával, pri Hermione len niečo zamrmlal, no pri slizolinskom stole vychvaľoval Malfoyov elixír až do nebies. Pekne nespravodlivé, pomyslel si Harry trpko. Hermionu nikdy nepochválil, pričom jej elixíry boli vždy oveľa lepšie než Malfoyove.

Po dvadsiatich minútach bol aj Harryho elixír úplne vychladnutý a Harry s napätím čakal na jeho ohodnotenie. Bol si istý, že sa mu vydaril.

No kým Snape prišiel k jeho stolu, Ron, ktorý si balil veci do tašky, nechtiac drgol do jeho kotlíka, ten sa prevrhol a elixír sa roztiekol po lavici.

„Rooon!" kričal Harry. „Nevieš dávať pozor??"

„Prepáč... Ja som nechcel, Harry."

„To si môžeš strčiť vieš kam," zlostil sa Harry. „Ja mám vďaka tebe po elixíre a zase budem za neschopného idiota...."

„Čo sa tu deje, prečo robíte taký krik, Potter?"

„Pane, Ron mi vylial elixír a tak nemám čo odovzdať. Ale..."

„No tak to je smola, Potter, dnes zase bez známky. Takto z vás auror nebude." sarkasticky poznamenal Snape.

„Ale pane, ja..."

„Žiadne ale, a upracte tú pohromu na lavici." chladne mu prikázal Snape a bez slova opustil učebňu.

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem!" oboril sa Harry na Rona. V tvári sa mu zračila zlosť a jeho zelené oči sršali hnevom.

„Prepáč, nebolo to schválne," mrmlal Ron a radšej sa od naštvaného Harryho pratal kade ľahšie.

Harry zúril. Konečne sa mu podarí ukážkový elixír a dopadne to takto? To snáď nie je pravda, akú má v poslednom čase smolu... To nemohol ten babrák dávať väčší pozor? V zlosti tresol päsťou do lavice, kúzlom očistil vyliaty elixír, zbalil si veci a celou silou za sebou zatresol dvere.

Zmierenie s otcom sa teda zatiaľ nekonalo, no Harry sa nevzdával. Nedarilo sa mu zastihnúť ho osamote. Buď sa mu vyhýba zámerne a schválne sa zdržuje v spoločnosti iných profesorov, či študentov (keby aspoň v spoločnosti Dumbledora, ten o celej veci vedel, pred ním by mohol hovoriť, ale akoby sa vyhýbal aj jemu), alebo len jednoducho nemal Harry šťastie.

Pravidelne kontroloval jeho pohyb na záškodníckej mape, ale on akoby ani neopúšťal svoju pracovňu, a po večeroch nevychádzal zo svojich komnát. Aj pri raňajkách a večeri ho bolo teraz vídať málo.

Aj na elixíroch to bolo čím ďalej horšie. Na nasledujúcej hodine bol Harry podráždený – jednak z toho, že bol nevyspatý, pretože sa opäť do noci učil, a ešte stále sa hneval na Rona za ten vyliaty elixír – že si po dlhšom čase nedal pozor na jazyk, čím sa opäť stal terčom Snapových invektív. Snape skritizoval na Harryho elixíre všetko čo sa dalo (od prípravy, postupu, až po farbu), celú hodinu naňho útočil, a Harry, ten si celý čas šomral popod nos a komentoval každú Snapovu nespravodlivosť. Ron celý čas vedľa neho čušal – však sa spolu nerozprávali – ale na konci hodiny už toho mal dosť.

„Môžeš už konečne držať zobák, Harry?" zasyčal mu do ucha.

„Nie, nemôžem," odsekol mu Harry. „Ak sa ti niečo nepáči, nikto ťa pri mne nedrží. Ale pokojne mi môžeš opäť prevrátiť kotlík, idem tú gebuzinu naliať do fľaštičky." uštipačne ho provokoval.

Ron už neudržal nervy na uzde a Harrymu jednu vylepil.

Ten zvuk zaucha pôsobil v tichu triedy ako výbuch a spôsobil hotový zmätok. Ani informácia, že im profesor Snape odpúšťa záverečné skúšky by nevyvolala taký záujem ako to, že Ron Weasley sa opovážil udrieť Harryho Pottera, svojho najlepšieho kamaráta. Všetky oči sa upierali na nich dvoch, Harry, premáhajúc hnev a žmurkajúc od prekvapenia, zazeral na Rona akoby ho chcel zabiť a Snape sa na malú chvíľu uškrnul.

„Pán Weasley, niežeby som neocenil vašu snahu konečne umlčať Pottera, ale nabudúce si to láskavo vybavte mimo vyučovania. Za toto strhávam Chrabromilu dvadsať bodov."

„Toto si prehnal, kamarát," precedil Harry pomedzi zuby a na všeobecné zdesenie opustil triedu pár minút pred koncom hodiny. Vedel, že bude mať problémy, ale už mu bolo všetko jedno. Skúšky za rohom, otec mal z neho fackovacieho panáka, s najlepším kamarátom sa posekali do krvi a pochyboval, že sa niekedy pomeria, prečo by ho teraz malo trápiť zopár strhnutých bodov alebo trest?

V ten deň sa dozvedeli aj termíny záverečných skúšok. Harry sa veľmi nepotešil, keď zistil, že všetky skúšky majú rozplánované do troch dní, no na druhej strane bol rád, že sa nemusí trápiť celý týždeň a dúfal, že posledné voľné dni bude môcť prežiť s Ginny. Ako sa podľa rozpisu na tabuli v chrabromilskej klubovni dozvedel, v pondelok ho čaká čarovanie a elixíry, v utorok transfigurácia a herbológia, a v stredu obrana proti čiernej mágii a napokon v piatok premiestňovanie.

Z premiestňovania mal najväčší strach. Hoci to nebola súčasť záverečných skúšok (kurzy premiestňovania boli dobrovoľné, no napriek tomu sa ich zúčastnili všetci šiestaci), ministerstvo sa rozhodlo tento rok spojiť premiestňovacie skúšky so záverečnými skúškami. A naplánovali ich na posledný deň skúšok, keď už všetci študenti budú mať všetky predmety za sebou. Dúfali, že sa im tento spôsob osvedčí.

Definitívny termín priniesol Harrymu ďalší stres. Vidina pokojnej noci sa definitívne rozplynula. A bol čoraz nervóznejší, viac vyhľadával samotu a bol dosť nepríjemný.

„Harry, čo sa stalo medzi tebou a Snapom kým si ležal v nemocničnom krídle?" opýtala sa Hermiona raz večer a prevŕtavala Harryho pohľadom. V ten deň mal Harry zvlášť zlú náladu a prenášal ju na všetkých naokolo. S Ronom sa vôbec nerozprával, nedokázal mu zabudnúť to zaucho, hoci sa mu Ron odvtedy pokúšal niekoľko krát ospravedlniť, a ten sa mu radšej vyhýbal, alebo sa zdržiaval na opačnom konci klubovne.

„Nič, čo by sa malo?" odvrkol jej Harry, ale jej otázka ho zaskočila. Odkiaľ by to mohla tušiť?

„No, niečo určite áno," trvala na svojom Hermiona.

„A na to si prišla ako?"

„Od návratu z nemocničného krídla si ako vymenený. Aj Snape sa počas tých troch týždňov zmenil. Kým si bol v bezvedomí a horúčkach, na každého vrčal a bol mimoriadne nepríjemný, ale keď si sa prebral, už to bol opäť ten starý Snape. Sarkastický a nespravodlivý. A aj to, ako nás vtedy vyhodil, keď sme ťa boli pozrieť, sa mi zdá dosť podozrivé..."

Harry na ňu civel ako na zjavenie a žasol nad jej všímavosťou a pozorovacím talentom. Páni, tej fakt nič neunikne!

„Tak čo sa stalo?" neprestávala dobiedzať Hermiona.

„Nič sa nestalo", trval na svojom Harry. „A ak by sa aj stalo, prečo si myslíš, že by som to práve tebe povedal?"

Hermiona sa zarazila. „Pretože sme priatelia?" nadhodila nesmelo.

„A priatelia nemôžu mať medzi sebou tajnosti?" podráždene odvrkol Harry. Už ho to začínalo rozčuľovať. Prečo musí do všetkého strkať nos a nenechá ho chvíľu na pokoji?

„Ale..."

„Ak sa aj niečo stalo, je to výlučne medzi nami, jasné?" príkro ju prerušil Harry. „Tak mi daj láskavo konečne pokoj a prestaň pchať nos do vecí, do ktorých ťa nič!"

„Harry, ale ja...." Hermione vyhŕkli slzy. „Ja som ti chcela len dobre. Nepáči sa mi, ako si sa zmenil. Nikdy si taký nebol... Robím si o teba starosti..."

„Óóó, koľká starostlivosť!" z Harryho priam sršal sarkazmus, „ale o mňa si naozaj nemusíš robiť starosti. Viem sa o seba postarať aj sám. A teraz, ak dovolíš, by som si rád konečne dokončil tú prácu na transfiguráciu, lebo ma McGonagallová už naozaj znesie zo sveta..."

Hermiona voľačo zamrmlala, ale nechala ho na pokoji. Jednoznačne niečo skrýva, pomyslela si.

Harry bol nahnevaný. Vedel, že nemal na Hermionu takto vyletieť, bola jeho priateľka a vždy mu chcela dobre, a bol si istý, že tomu bolo tak aj teraz, ale jednoducho si nedokázal pomôcť. Teraz sa s ním nebude baviť ani ona... Ale už nevládal. Bolo toho naňho veľa. Nespal poriadne už týždeň, a na pohode mu nepridávalo ani to dusno s otcom. S každým ďalším neúspešným pokusom o zmier bol čoraz nervóznejší a podráždenejší. Nie div, že potom vybuchol pri najmenšom popude. Začínalo sa mu to všetko vymykať z rúk. No napriek tomu sa nevzdával.

Vedel, že ho Snape teraz nezačne zo dňa na deň milovať, ale aspoň chcel dosiahnuť mier. Od začiatku vedel, že to nebude fungovať tak, že sa hneď vzájomne vrhnú okolo krku a zrazu sa budú milovať. Keď sa dozvedel, že Snape je jeho otec, vedel, že to bude beh na dlhú trať. Sám bol prekvapený ako v nemocničnom krídle obaja reagovali, ale bolo to pod vplyvom emócií, tak bolo pochopiteľné, že boli citlivejší. Ale ani vo sne nečakal, ako to potom všetko pobabre. Teraz potreboval dosiahnuť aspoň to, aby ho otec vzal na milosť. V súkromí. Na hodine nech sa k nemu pokojne ďalej správa ako k prašivému psovi, na to bol zvyknutý, hoci ho to po návrate do školy prekvapilo, keďže nečakal tak skorý útok a v takej sile.

Ginny bola jediná, na kom si Harry nevybíjal zlosť. Na nič sa ho nepýtala, nič mu nevyčítala, hoci ju veľakrát svrbel jazyk, aby mu niečo štipľavé neodvrkla. Len pri ňom stála a podporovala ho.

„Nechceš sa o tom porozprávať?" opýtala sa ho znenazdajky raz v noci, keď konečne ostali v chrabromilskej klubovni už len oni dvaja. Ostatní už spali, oni dvaja doháňali zameškané úlohy a študovali.

Sadla si mu na kolená a pritúlila sa k nemu. „Je očividné, že ťa niečo už pekne dlho trápi."

Harry pokrútil hlavou. „Nie. Teda... Nie teraz."

A ona viac nenaliehala. Vedela, že keď príde ten správny čas, keď bude Harry chcieť, že sa jej zverí aj sám.

„OK, ale vždy som tu pre teba, dobre?" zašepkala.

„Ja viem," smutne sa na ňu usmial Harry. „Ale toto musím zvládnuť sám. Možno to raz pochopíš...."

Ginny sa namiesto odpovede pritisla bližšie k Harryrmu, až sa dotýkali nosmi, a pobozkala ho. Ich pery sa spojili v bozku, takom naliehavom a žiadostivom, akoby to mal byť ich posledný bozk.

*****

Hovorí sa, že zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Keď už Harry vyčerpal všetky možnosti ako sa zmieriť s otcom, a ani záškodnícka mapa mu nepomáhala, rozhodol sa pre riskantný krok. Risk alebo zisk. V nedeľu, deň pred skúškou z elixíru, po raňajkách vo Veľkej sieni podišiel k učiteľskému stolu.

„Profesor Snape, mohol by som s vami na chvíľu hovoriť?"

Snape nadvihol obočie a spýtavo sa na Harryho pozrel. „Áno? A o čom?"

„Ak by vám to neprekážalo, rád by som sa s vami pozhováral osamote, pane."

„A prečo si myslíte, že budem súhlasiť?"

„Nepohnem sa odtiaľto, kým ma nevypočujete."

Všetky oči sa upierali na nich. Dumbledore sa usmieval a jeho oči pod polmesiačikovitými okuliarmi sa smiali tiež. Profesorka Trelawneyová na nich nechápavo hľadela a Hagrid takmer spadol zo stoličky. Ešte aj niektorí študenti na nich zízali. V Snapovi to vrelo. Toto si mohol odpustiť. Teraz budú všetci zvedaví, čo také dôležité medzi sebou majú, keď to musia riešiť osamote. Neochotne sa postavil a nasledoval Harryho.

„Ku mne do pracovne!" zavrčal, keď už boli na chodbe a Harry ho poslušne nasledoval.

„Čo – do – pekla – to – malo – znamenať?" vyrútil sa na Harryho, keď ho trošku nešetrne sotil dnu do pracovne.

Stáli oproti sebe a hľadeli si do očí. Čierne oči prepaľovali tie smaragdovo zelené. Harry ani brvou nemihol.

„Nič, len som sa konečne chcel porozprávať s otcom." Harry sa na chvíľu odmlčal a keďže ho Snape neprerušil, po krátkej odmlke pokračoval. „A ospravedlniť sa."

„Áno?? No tak čujme!" vyzval ho Snape chladne.

„Ľutujem, čo som povedal v utorok na hodine, ale vaša poznámka o dovolenke v nemocničnom krídle sa ma dotkla, hoci viem, že ste to tak nemysleli, tak som vybuchol. To však neospravedlňuje moju bezočivosť. Som si vedomý, že som sa mal viac ovládať a držať jazyk za zubami. Takže.... Je mi to veľmi ľúto a ... Prepáčte, pane." vyhŕkol.

Nuž, ospravedlnenia mi už celkom idú, uškrnul sa Harry v duchu a čakal ako otec zareaguje.

Snape naňho mlčky hľadel svojou zvyčajnou maskou, a prevŕtaval ho očami, no nakoniec prehovoril.

„Ospravedlnenie sa prijíma, Harry," usmial sa.

Harrymu padol kameň zo srdca a vydýchol si. Už mu opäť tyká, to je dobré znamenie.

„Ale to neznamená, že sa nehnevám. Dotklo sa ma to."

Harry sklopil zrak a hľadel do zeme. „Je mi to fakt ľúto," mumlal.

„Ja viem. Ale zabudnime už na to, dobre?"

Harry zdvihol hlavu a prikývol. „Tak ja už teda pôjdem, musím sa učiť..."

„Veru by si sa mal. Zajtra ťa čaká ťažká skúška," uškrnul sa Snape. „To ti len tak nedarujem."

„O tom nepochybujem." s kamennou tvárou súhlasil Harry.

„A mimochodom, Harry, tá práca bola skvelá, úplne si ma ňou dostal. Fakt si ju napísal za jednu noc?"

„Áno," usmial sa Harry. „Chcel som vás prekvapiť. A som rád, že mi to vyšlo."

„A teraz už choď, nech si ostatní nemyslia, že som ti tu odtrhol hlavu."

„Ďakujem, pane, dovidenia."