Ráno v deň zápasu bol Harry neskutočne nervózny. Od samej nervozity nemal chuť ani na jedlo, ledva do seba dostal pár lyžičiek ovsenej kaše, len stále blúdil pohľadom k učiteľskému stolu. Zakaždým sa smutne odvrátil. Snapova stolička bola vytrvalo prázdna. Nálada mu klesala na bod mrazu. Keď už prestával dúfať a hodil k učiteľskému stolu posledný zúfalý pohľad pred odchodom z Veľkej siene, srdce mu poskočilo od radosti. Muž, ktorého teraz túžil vidieť viac ako kohokoľvek, tam konečne sedel. Zamyslený, unavený, strhaný v tvári sa v jedle iba babral, podobne ako Harry. Harrymu zovrelo srdce. Za posledné mesiace zostarol tento muž o niekoľko rokov. A to iba kvôli nemu. Odrazu vedel úplne presne čo má robiť. Vedel, že jeho včerajšie rozhodnutie je správne a hoci mal stále isté pochybnosti, srdce mu našepkávalo, že sa rozhodol dobre. Áno, po zápase za ním zájde. A nech si ostatní myslia čo chcú, hoci aj to, že sa Harry Potter načisto pomiatol, ale on sa s ním potrebuje porozprávať osamote. Povedať mu všetko, čo za tie roky, mesiace, či posledné týždne dusil v sebe. Povedať mu, že sa naňho nehnevá. Uistiť sa, že niekomu na ňom naozaj záleží. Objať ho...

Pohľady sa im na krátku chvíľu stretli. Severus bol presvedčený, že Harry pohľad ihneď odvráti, o to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď to Harry neurobil, práve naopak, usmial sa naňho. Pre Severusa to bol balzam na dušu. Gestom naznačil Harrymu že im drží palce a Harry mohol s pocitom spokojnosti opustiť Veľkú sieň, aby sa spolu s tímom odobrali do šatní pripraviť sa na zápas.

Posledné týždne trénovali tak často ako sa dalo, a keďže zápas Chrabromilu proti Bystrohlavu vždy býva posledným zápasom sezóny, posledný týždeň mali ihrisko iba pre seba. Tréningy boli skvelé, všetci lietali mimoriadne dobre a Harry nepochyboval, že vyhrajú nielen zápas, ale aj školský pohár. Ginny bola dušou tímu a Harryho pravá ruka. Odkedy v jeho neprítomnosti sama zorganizovala tréning, vedel, že sa na ňu môže vo všetkom spoľahnúť. A teraz, keď boli oficiálne pár, si často rozumeli aj bez slov.

Prezliekli sa do šarlátovočervených metlobalových habitov a prv než nastúpili na ihrisko, Harry si odkašľal a predniesol krátku reč.

„Dobre... Chlapci a dievčatá, čaká nás posledný zápas. Už nech to dopadne akokoľvek, hoci verím, že vyhráme, chcem, aby ste vedeli, že som si to tento rok veľmi užíval. Trénovali ste poctivo za každého počasia, hrali s maximálnym nasadením a hoci som vám to občas ja kazil svojim nezodpovedným správaním, boli ste úžasní. Som na vás veľmi hrdý. Dúfam, že som vás ako kapitán nesklamal. Ďakujem vám veľmi krásne! A teraz, zlomte väz a hor sa vyhrať pohár!"

Hráči utvorili kruh, pochytali sa za ruky a zaželali si vzájomne veľa šťastia. Harry s Ginny sa tesne pred východom zo šatne pobozkali a následne za obrovského revu a piskotu vyšiel chrabromilský tím na štadión, na ktorom okrem chrabromilskej červeno-zlatej dominovala bystrohlavská modrá.

Počasie bolo priam stvorené na metlobal. Bolo krásne slnečno, na nebi ani mráčika a mierny vetrík sľuboval skvelý zápas.

Bystrohlavskí hráči, na čele s novou kapitánkou Čcho Čchangovou ich už čakal na štadióne.

Kapitáni oboch družstiev si podali ruky, hráči vysadli na metly a píšťalka Madam Hoochovej odštartovala zápas.

Do vzduchu sa okamžite vznieslo štrnásť metiel a oblohu zaplavili hráči v šarlátových a modrých habitoch. Strážcovia zaujali svoje pozície pri obručiach, a ostatní hráči sa rozleteli s cieľom vyhrať zápas pre svoj tím. Harry, ako obvykle, urobil zahrievací okruh okolo štadióna. Na metle, s vetrom vo vlasoch sa cítil taký spokojný, šťastný a vyrovnaný. Bol vo svojom živle. No tentoraz ho hrialo aj niečo iné. Pocit, že má pre koho hrať, že tam na tribúnach sedí niekto, na kom mu veľmi záleží. Inštinktívne pozrel smerom k profesorskej tribúne a zaradoval sa. Srdce ho neklamalo. Bol tam! Tentoraz ho jeho prítomnosť nevyviedla z miery, dnes mu dávala pocit istoty a sily. Teraz už vedel, ako sa asi cíti malý chlapec, ktorý hrá svoj prvý zápas a nedočkavo čaká, či sa objaví medzi divákmi jeho ocko a bude mu držať palce. Áno, prítomnosť otca dodáva synom silu.

Usmial sa a pustil sa hľadať zlatú strelu. Lietal rýchlo, ale pozorne, a všímal si všetko čo sa okolo neho deje.

Zápas sa začal veľmi dobre. Tak ako obidva predchádzajúce zápasy so Slizolinom a Bifľomorom, ani tentoraz Chrabromil nedával súperovi veľké možnosti skórovať. Napriek tomu sa Bystrohlavu podarilo zopár husárskych kúskov a po 20 minútach Chrabromil prehrával 30:70. Chrabromilská herná pohoda sa pomaly vytrácala. Ron začal strácať istotu a sebavedomie, bol nesústredený a púšťal čoraz viac gólov. Bystrohlav bodoval. Katie Bellová s Ginny a Demelzou Robinsovou robili čo mohli, no bystrohlavskú obranu prekonávali len veľmi ťažko. Mali čo robiť, aby sa vyhli súperovým dorážačkám. Bystrohlavu sa začalo dariť to, čo prv nedokázal ani Slizolin, ani Bifľomor - pomaly, ale isto vyraďovať Chrabromil. Bystrohlav nemal čo stratiť, ale ani získať. Doteraz všetky zápasy prehrali, ak by tento zápas vyhrali, pohár síce nezískajú, ale pripravia Chrabromil o body, a teda aj o možnosť získať pohár. V prípade prehry Chrabromilu by ho vyhral Slizolin, s ktorým sa momentálne delili o prvú priečku, ale bol na tom medzifakultne bodovo lepšie.

Po hodine hry Bystrohlav vyhrával s vysokým náskokom 200:70.

Keď si Harry uvedomil, čo sa dolu deje, a pozrel na skóre zápasu, vedel že je zle. Keď raz začal Ron robiť chyby, začal strácať istotu. Čím dlhšie bude trvať zápas, tým viac škody narobí. Bystrohlav bol vo forme a chrabromilské triafačky už mleli z posledného. Harry nemal na výber. Ak nechcú prehrať, musí...

Zlatá strela... Musím ju chytiť! Inak prehráme, zúfalo si uvedomil. A práve teraz, keď je tu otec... Nikdy si tak zúfalo neprial chytiť ju. A vtedy ju zazrel... Malú trepotavú, zlatú, okrídlenú loptičku, ktorá má hodnotu 150 bodov. Ak ju chytí hneď, zápas vyhrajú s tesným rozdielom 20 bodov. Ak zaváha... Túto myšlienku radšej vyhnal z hlavy. Vyštartoval za tou malou potvorou a modlil sa aby to stihol pred Čcho. Musel byť v strehu, najlepšie o krok pred ňou. Vedel, že od zápasu so Slizolinom, keď sa v zlomku sekundy rozhodol pre ten riskantný zákrok, Vronského fintu, bude teraz pod väčším drobnohľadom a súperovi stíhači si budú dávať ešte väčší pozor ako predtým. Napriek tomu sa mu podarilo Čcho oklamať, rozletela sa opačným smerom a Harry sa rýchlosťou blesku približoval k zlatej strele. Už ju mal takmer v ruke, dotýkal sa jej prstami, keď vtom... Jeho hlavu preťala obrovská bolesť, stratil rovnováhu, pričom sa pustil metly a padal.....

Stihol ešte zaregistrovať šok na tvárach divákov, výkriky na tribúnach, Ginny rútiacu sa na metle prudko nadol. Ktosi vytiahol prútik a niečo nezrozumiteľne vykríkol. Vtom dopadol na zem a zahalila ho tma.

***

Keď sa prebral, vnímal vyľakané hlasy a vzrušený šepot. Keď otvoril oči, šum okolo neho utíchol.

„Harry", uľahčene vydýchol Dumbledore, sediac na jeho posteli, „ty si nás ale poriadne vyľakal...."

„Čo sa stalo?" nechápal Harry a snažil sa posadiť na posteli, keď ho prudká bolesť v hlave, hrudníku a v pravej ruke donútila ľahnúť si späť. Uvedomil si, že je v nemocničnom krídle, má obviazaný hrudník a ruku v dlahe.

„To presne nevieme, ale pravdepodobne ťa trafila súperova dorážačka a ty si spadol z metly. Mal si silný otras mozgu, dolámané rebrá a zlomenú ruku. Poppy ťa s pomocou liečiteľa od svätého Munga ako-tak dala do poriadku, ale ešte si tu budeš musieť nejaký čas poležať."

„Kde je Ginny, Ron a Hermiona?"

„Na vyučovaní," trpezlivo vysvetľoval Dumbledore. „Ale cez obed sa tu vždy zastavia. Budú radi že si sa prebral. Zvlášť Ginny," potmehúdsky sa usmial.

„A... ako dlho som tu?" Tá otázka mu vykĺzla automaticky, keď si uvedomil, že ak sú jeho priatelia na vyučovaní, musí tu ležať už zopár dní. „Ako dlho som bol... v... bezvedomí?

„Dumbledore sa naňho smutne pozrel. „Dva týždne, Harry. Dva týždne sme ťa nevedeli prebrať... Profesor Snape tu už takmer spával, čo sa o teba bál... Takmer zošalel, že ti nevie pomôcť. S madam Pomfreyovou sme boli toho názoru, že keď si sa neprebral po pár dňoch, previezť ťa k svätému Mungovi. No on o tom nechcel ani počuť. Chcel ťa mať pod kontrolou."

Pri tom mene sa Harry zachvel a posmutnel. Takže tu bol a robil si oňho obavy? Bolo mu ho veľmi ľúto. Nestačí, že sa trápil posledné mesiace, ešte mu pridáva takéto starosti. A tak veľmi sa s ním chcel po zápase pozhovárať. Namiesto toho opäť skončil v nemocničnom krídle, a opäť za ním otec chodil, no tentoraz Harry nemusel predstierať že spí.

Dumbledore ako by mu čítal myšlienky. „Mimochodom Harry, aký máš teraz vzťah s profesorom Snapom?" opýtal sa ho.

Harry zneistel. Ako to jednoducho vysvetliť keď ho ani sám nevedel definovať ?

„No.... zatiaľ nijaký...Myslím, že už tuší že to viem, ale ešte som ho nedokázal konfrontovať priamo. Chcel som sa s ním pozhovárať po zápase, ale..."

„Áno, Harry, vie to," prerušil ho Dumbledore. „Pár dní pred zápasom sa ma na rovinu opýtal, či som ti to už povedal. Nemohol som mu klamať." usmial sa.

Harry od prekvapenia otvoril ústa Prečo, keď to vedel, nič nepodnikol? Alebo čakal, že za ním príde Harry ako prvý?

„Mohol by som s ním hovoriť?" ticho sa opýtal Harry.

„Ak to madam Pomfreyová dovolí, prečo nie?" usmial sa Dumbledore. „Ale teraz ťa už nechám odpočívať aby si sa dal čo najskôr do poriadku." rozlúčil sa s prísľubom, že Severusa za ním pošle hneď, len čo to bude možné.

„Profesor?" zvolal Harry za odchádzajúcim Dumbledorom, „ako vlastne dopadol zápas?"

„Čakal som, kedy sa to opýtaš," žmurkol naňho Dumbledore. „Keďže si zlatú strelu chytil ešte pred pádom z metly, Chrabromil vyhral zápas, aj školský pohár. Blahoželám, Harry!"

A Harry zrazu pocítil príval hrdosti a šťastia že to dokázal.

.

Správa, že sa Harry prebral, sa v priebehu dopoludnia rozšírila po škole ako lavína. Harry bol opäť raz nechcene stredobodom pozornosti. Do večera si neoddýchol, každú chvíľu mal nejakú návštevu. Madam Pomfreyová sa zlostila, darmo každého upozorňovala, že Harry má bolesti a potrebuje oddychovať, nebolo to nič platné. Zašla až do extrému, že sa začala vyhrážať zakázaním návštev. Predstieranie spánku väčšinou Harrymu nepomohlo, nikto mu neveril, že spí naozaj, a nakoniec aj tak vždy musel otvoriť oči a donekonečna vysvetľovať ako sa cíti a predstierať radosť z každej návštevy. Podvečer už bol neskutočne unavený, mal veľké bolesti a zúfalo si túžil pospať. A tak požiadal o elixír na spanie.

Práve keď mu začal účinkovať a Harrymu už klesali viečka, vošiel do nemocničného krídla Severus Snape. Podľa výrazu tváre bolo vidieť že ho správa o Harryho prebudení veľmi potešila a nevedel sa dočkať chvíle keď ho uvidí.

Harry sa naňho unavene usmial. „Všetko viem, pán..." stihol zašepkať, kým upadol do oslobodzujúceho spánku.

Ocitol sa v Brlohu. Boli Vianoce a spolu s Ginny a Ronom rozbaľovali darčeky. Keď otvoril posledný, Hermionin darček, metlobalovú súpravu, usmial sa a podvedome pozrel na Ginny. O chvíľu už sedel na svojom Blesku. Hrali metlobal v zasneženom weasleyovskom sade. On s Ginny a Ronom proti dvojičkám a Billovi. Akurát chcel chytiť zlatú strelu, keď si všimol niečo neobvyklé. Nad lesom v diaľke žiarilo zvláštne svetlo. Bol už podvečer a nebolo to zapadajúce slnko, bolo to niečo zvláštne, tajomné. Ginny si to všimla tiež a uprostred hry zvrtla metlu a letela k lesu. Harry len civel na ten výjav, nedokázal od neho odtrhnúť oči, ale ani sa nepohol. „Harry, poď!", Ginnin hlas znel ako rajská hudba, ako hlas sirény. Neváhal a letel za ňou. Keď však priletel k lesu, Ginny tam už nebola. Namiesto nej vyleteli z lesa štyri draky. Harry v nich spoznal drakov Trojčarodejníckeho turnaja a spomenul si, ako ho vtedy naháňal uhorský chvostorožec kvôli zlatému vajcu. Zbadal jeho nebezpečné žlté oči a na okamih zaváhal. Keď ho draky zaregistrovali, rozbehli sa k nemu. Harry spanikáril, stratil rovnováhu a spadol z metly. V tom okolo neho vzbĺkol oheň a jeho zachvátili plamene. Oheň ho celého spaľoval a on sa triasol od zimy.

Zrazu stálo okolo jeho postele opäť nejako veľa ľudí. Matne vnímal Dumbledora, McGonagallovú, madam Pomfreyovú a nejakého neznámeho muža. Tvárili sa dosť vydesene a o niečom sa potichu rozprávali.

Náhle vletel do miestnosti ako víchor muž v dlhom čiernom plášti. Namáhavo dychčal, zjavne sa veľmi ponáhľal. Dlhšie čierne vlasy mal mokré od dažďa a z habitu mu kvapkalo. Vzrušene tým štyrom niečo vysvetľoval a ustarostene pozeral na Harryho. Otec! uvedomil si Harry. Zúfalo túžil otvoriť oči, niečo mu povedať, usmiať sa, no napriek obrovskému úsiliu to nedokázal. Nevládal sa ani pohnúť, telo mal úplne ochabnuté a vznášal sa v akejsi hmle.

Telom sa mu rozlievalo teplo, ba až horúčava, mal pocit že vybuchne...Triasol sa na celom tele, vnímal už len vystrašené hlasy, ktoré každou sekundou slabli. Nevnímal už nič, chcel iba spať, spať, spať... Odrazu pocítil na svojej pokožke nepríjemný chlad a tlak, akoby ho niečo uštiplo.

V diaľke počul kohosi kričať. „Ocko! Ocko! Kde si?"

„Chudák, blúzni z tej horúčky.... Jeho otec predsa zomrel pred rokmi..." počul iný, vystrašený hlas.

Jediné, čo si v tej chvíli dokázal uvedomiť, bolo, že ho niekto drží za ruku a šepká jeho meno...

Keď konečne otvoril oči, všade naokolo bola tma. Na nočnom stolíku pri jeho posteli horela sviečka a tlmene osvetľovala miestnosť. Keď si jeho oči privykli na šero v miestnosti a rozhliadol sa, zistil, že je stále v nemocničnom krídle. Ktovie ako dlho tu už ležím...

Pri posteli zbadal na stoličke driemať schúlenú postavu v tmavom habite. Svetlo sviečky jej osvecovalo tvár a Harry spoznal dlhé čierne vlasy a krivý nos. Srdce mu od radosti urobilo obrovské salto.

Tešil sa, že sú po dlhom čase spolu sami dvaja, no predsa mal obavy. Jeho prítomnosť v ňom stále vzbudzovala istý strach, ktorý sa však časom menil na rešpekt. Šesť rokov ponižovania sa nedá len tak ľahko zabudnúť, nech sa akokoľvek snažil. Po tejto chvíli, vzájomnej konfrontácii, túžil už dlho a teraz, keď má jedinečnú možnosť sa s otcom pozhovárať osamote, bez rizika, že ich niekto vyruší, tak zbabelo cúvne? No tak Harry, vzchop sa! Je to tvoj otec! A ak si si to nevšimol, trávi tu všetok voľný čas, namiesto pohodlnej postele spáva na stoličke, len aby bol pri tebe keď sa preberieš...

Keď si toto uvedomil, čo všetko musel kvôli nemu otec za posledné mesiace podstúpiť, rozplakal sa. Spolu so slzami sa vyplavovali aj rokmi potlačované emócie a pocity voči tomuto mužovi. Áno, kedysi ho z duše nenávidel, ale bola to obranná reakcia voči tomu, že ani on ho nemal rád. Celých šesť rokov vzájomne bojovali, pričom Harry jednoducho nemal proti svojmu súperovi šancu vyhrať. Dlhé roky Harry nerozumel tomu, prečo ho profesor elixírov tak veľmi nenávidí, no až minulý rok pochopil, že to bolo kvôli jeho otcovi, Jamesovi Potterovi. No keby vtedy vedel, že všetko bolo úplne inak a on, ako i profesor Snape, boli iba obeťami utajovaného desivého tajomstva... Čo by sa však zmenilo keby to vedel skôr? Vlastne nič, musel v duchu pripustiť. Tak či tak by si k sebe museli hľadať cestu. A vedieť pred nástupom na Rokfort, že je Snapov syn, bolo nepravdepodobné kvôli ich bezpečnosti. Nakoniec musel uznať, hoci nerád, že mama mala predsa pravdu, keď ich chcela takýmto spôsobom uchrániť. Možno by bolo bývalo lepšie, keby sa to dozvedel až po skončení štúdia, keď by nemuseli ďalej predstierať vzájomnú nevraživosť... No čo už, stalo sa. Neskoro plakať nad rozliatym elixírom....

Zatiaľ čo sa Harry zaoberal takýmito myšlienkami a v hlave mal po dlhom čase opäť veľký myšlienkový chaos, vonku sa rozvidnievalo. Lúče vychádzajúceho slnka prenikali do miestnosti a ožiarili tvár muža spiaceho na stoličke. Na tvári mu pohrával jemný úsmev a vyzeral tak spokojne, akoby tušil že o chvíľu zažije jeden z najkrajších okamihov svojho, inak nanič, života.

Muž na stoličke sa zahniezdil. Harry na okamih zadržal dych. Ako zareaguje keď sa zobudí? Niečo mu bude musieť povedať....

Nechcel už dlhšie predlžovať svoje muky, a tak zdravou rukou stisol mužovi ruku.

Na ten dotyk sa muž strhol a otvoril oči. „Harry!" vydýchol radostne a takmer spadol zo stoličky. „Už si sa zobudil? Opäť si nám nahnal poriadny strach...."

„A čo sa vlastne stalo? Spomínam si, že som bol neskutočne unavený a chcel som mať od všetkých návštev pokoj a zaspať, tak som požiadal madam Pomfreyovú o elixír na spanie."

„Keď mi Poppy dala vedieť že si sa prebral z bezvedomia, bol som neskutočne šťastný. Hneď ako som mohol, utekal som za tebou. Akurát si však dostal elixír, takže kým som prišiel, zaspal si. Stihol si mi povedať iba.... Ale to je jedno, prosto si zaspal. A potom... potom sa to všetko zase skomplikovalo. Dostal si vysoké horúčky, zmietala tebou zimnica, no nech sme robili čokoľvek, horúčka neklesala. Už sme boli bezradní, tak sme museli opäť volať liečiteľa od svätého Munga, ale ani ten nám nevedel poradiť. Nakoniec sa mne podarilo skontaktovať s jedným muklovským lekárom, ktorý mi povedal, že si veľmi zoslabnutý a tvoje telo sa už nedokáže brániť samo. Poradil mi, aby som ti na zníženie horúčky dával studené obklady a tiež odporúčal infúzie, keďže si nič nejedol ani nepil. Obklady spolu s elixírom proti horúčke konečne zabrali, horúčka ti konečne klesla, ale stále si spal. Už som bol zúfalý...." ukončil svoje rozprávanie Severus.

„A... ako dlho trval ten stav?" spýtal sa Harry s obavou, čo za číslo sa dozvie.

„ Päť dní."

Harry ho počúval s otvorenými ústami. Žasol nad tým, čo všetko musel za posledné tri týždne tento muž kvôli nemu vytrpieť a ako sa musel cítiť na vyučovaní, zatiaľ čo jeho syn bojoval v nemocničnom krídle s bezvedomím a horúčkami, ale hlavne nad tým, ako bezproblémovo prešiel od vykania k tykaniu. Už nebol viac Potter, už bol Harry. Iba Harry. Dojalo ho to a vohnalo mu to slzy do očí. Nedokázal ich zadržať, ani nechcel. Už nechcel predstierať nič.

„Harry, ty plačeš?" vyľakal sa Severus. „Máš bolesti?"

„Nie, len.... Len som dojatý...Ďakujem za všetko." nesmelo sa usmial.

„To je dobré, Harry. Som rád, že si už v poriadku. Všetko bude dobré, neboj sa." chlácholil ho Snape a trošku neohrabane ho pohladil po vlasoch.

Toľko mu toho chcel povedať, a teraz stratil reč. Nenachádzal tie správne slová.

Bolo to divné, rozprávať sa so Snapom normálne. Harry bol v pomykove. Vedel, že Snape mu nechce odtrhnúť hlavu - hoci pred pár mesiacmi by to s radosťou urobil, pomyslel si pobavene - no aj tak sa cítil v jeho prítomnosti stiesnene. Čo všetko dokáže spôsobiť jeden list?!

Harry sa s námahou posadil. Rebrá ho ešte stále boleli, hoci madam Pomfreyová a kostrorast odviedli dobrú prácu.

„Ja... Môžem... vás objať?" vyhŕkol bez rozmýšľania to, po čom už dlhšie túžil.

Severus naňho civel s otvorenými ústami.

„Ale ja už všetko viem," usmial sa Harry. „Ste môj otec."

„Ja viem, že to vieš, Harry," Severus úsmev opätoval. „To si mi stihol povedať prv, než si po elixíre zaspal. A som veľmi rád že si ma prestal nenávidieť." potichu dodal.

Harry sa uškrnul. „Myslím, že to bolo vzájomné."

Chvíľu sa na seba mlčky pozerali a snažili sa vžiť do pocitov toho druhého. Harry hľadel na svojho otca s rešpektom, Severus na syna s láskou. Nikdy by som si nebol pomyslel, že tohto strapatého a problémy priťahujúceho Chrabromilčana budem raz ľúbiť...

„Tak čo bude s tým objatím?" nesmelo sa ozval Harry.

„Ach jasné, samozrejme," spamätal sa Severus. „No poď, ty tvrdohlavý Chrabromilčan!"

„Ocko..." zašepkal Harry takmer nečujne keď sa k nemu Severus priblížil a opatrne - aby mu nevyrazil dych - ho objal.