Harry veľmi rýchlo zistil, že je toho oveľa viac čo ho ešte dokáže prekvapiť.

Ginny ho čakala v klubovni. Keď prešiel cez portrétovú dieru, sedela v kresle pri kozube a zdalo sa, že drieme.

„Ginny?" opatrne ju oslovil.

Otvorila oči a usmiala sa naňho. „Dúfam, že ťa veľmi netrápil ako som odišla."

„Nie, bol v pohode. Akoby to ani nebol Snape. Ale môžeš mi vysvetliť, čo si tam robila ty? Prečo si nedávaš pozor?"

„Vieš... Ja..." Ginny na chvíľu zaváhala. „Ja som tam vlastne bola... kvôli tebe." zašepkala. „Vedela som, že tam budeš."

Harry na ňu civel ako na zjavenie. „Kvôli mne? Ako? Nerozumiem..."

„Nerozumieš?" usmiala sa naňho Ginny. „Vedela som, že máš byť u Snapa po škole. A tak som to riskla. Krátko pred deviatou som sa obšmietala okolo jeho pracovne. Narazila som na Malfoya a keď som počula prichádzať Snapa, dala som si záležať aby ma videl porušiť školský poriadok. Odpaľovacie čary mi napadli ako prvé. Mal si vidieť ako zúril," uškrnula sa. „A rovno ma ťahal k nemu do kabinetu. Plán vyšiel."

Harrymu to nedávalo zmysel. Mal pocit že Ginny hovorí v nejakých neznámych šifrách. Jeho mozog pracoval na plné obrátky, ale kolieska nechceli zapadnúť na to správne miesto a pochopiť význam.

„Ešte stále ti to nedochádza, Harry?"

Vstala z kresla a podišla k nemu bližšie. Harrymu sa opäť rozbúchalo srdce a cítil, že o chvíľu všetko pochopí. Jeho otupený mozog vypovedal službu.

„Harry?" oslovila ho a chytila ho za ruku. Pozrela sa mu do očí a usmievala sa. Stála tak nebezpečne blízko... V jej pohľade videl zvláštny lesk...

A vtedy mu to docvaklo... všetky tie náznaky, letmé dotyky ktoré mu zakaždým spôsobovali blažené zimomriavky, tie sny... Že mu to skôr nedošlo...

„Chceš povedať, že ty... Ty a ja... Že by sme... mohli..." Harry po prvýkrát v živote nenachádzal správne slová.

Ginny sa len uškŕňala. „Áno, myslím, že si to konečne pochopil." A namiesto ďalších slov ho silno objala. Harry ani nedýchal. Až teraz si uvedomil, že už dlho podvedome vyhľadával Ginninu spoločnosť, aj počas tréningov z nej spravil svoju pravú ruku, jednoducho robil všetko pre to, aby bol čo najčastejšie v jej prítomnosti. Po tomto okamihu túžil – hoci by si to nebol priznal – odkedy sa rozišiel s Hermionou. Často sa mu Ginny vkrádala do snov a potom sa nad ránom budil zúfalý, že to bol iba sen.

Zaboril si hlavu do jej vlasov a nasával vôňu čo tak dlho dráždila jeho zmysly. Ginny zdvihla hlavu, usmiala sa naňho a on ju bez rozmýšľania pobozkal.

Nevedno ako dlho trvala táto chvíľa. Harrymu sa točila hlava a podlamovali sa mu kolená.

Vtom sa z chlapčenských spálni vynorila Ronova strapatá hlava. Kúzlo okamihu pominulo. Ron prekvapene žmurkal, nevediac či to, čo vidí je realita alebo sa mu to iba sníva.

„Prepáčte, len som sa chcel napiť... Ale nedajte sa rušiť, pokračujte ďalej," mrmlal.

Harry s Ginny sa rozosmiali. Úprimne, od srdca. A ich pery sa spojili opäť...

A Snape zatiaľ nevychádzal z údivu nad Ginninou vynaliezavosťou. Či skôr nehanebnou trúfalosťou, dalo by sa povedať. Keď po jej odchode čítal tú esej, myslel si, že sa mu sníva. Mal sto chudí rozdrapiť ju ako žabu, roztrhať ten pergamen a napariť jej ďalší trest. Začala dobre, to sa musí uznať. Opísala všetky dôvody pre ktoré nie je čarovanie na chodbách mimo vyučovania povolené. Ale potom... Teraz, s odstupom času, sa musel usmiať. Obdivoval jej odvahu na rovinu mu popísať všetky dôvody čo ju viedli k tomuto, podľa neho zúfalého, kroku ostať uňho po škole. Uňho, Severusa Snapa, postrachu všetkých študentov! A ešte k tomu dobrovoľne! To už musí byť iné zúfalstvo... Tá teda musí Harryho naozaj milovať keď toto všetko, aj riziko nepríjemného trestu, bola ochotná podstúpiť dobrovoľne. Toto mu na chvíľu úplne vzalo dych. Dostalo ho to a obmäkčilo. Ešte sa mu nestalo, že by uňho chcel niekto ostať po škole dobrovoľne... Tá malá weasleyovská opica dokázala to, čo ešte nikto – prejsť Severusovi Snapovi rez rozum... Za toto sa na ňu jednoducho nemohol hnevať... A keď si vybavil ako na ňu Harry zbožne hľadel a aký bol prekvapený keď ju uňho zbadal, musel sa usmievať. No nemiluj ho...

***

O dva týždne Harry zažil ďalšie obrovské prekvapenie, ktoré mu obrátilo celý život naruby.

Keď dostal správu od Dumbledora, myslel si že pôjde opäť o nejaké spomienky na Voldemorta. Naposledy Dumbledore spomínal niečo o veľmi dôležitej, ale nedostupnej spomienke. Že by sa mu ju konečne podarilo získať?

„Harry, profesor Snape ma poprosil aby som ti niečo povedal. Je to pre neho veľmi dôležité, no on nevie ako ti to povedať." povedal Dumbledore Harrymu len čo ho usadil do jedného z kresiel vo svojej pracovni.

Harry nadvihol obočie, pomrvil sa a čakal. Oveľa radšej by sa ponoril do spomienok na Voldemorta ako riešil Snapa. Bol však zvedavý čo to môže byť. Snape sa mu už dlhší čas zdal akýsi čudný, až sa v jeho blízkosti cítil nesvoj. Keď mu nadával a ponižoval ho, mal z neho, paradoxne, menší strach ako teraz keď sa správal úplne nevypočítateľne. V jednej chvíli bol k nemu milý (ale vždy len vtedy keď s ním bol osamote, čo bolo nanajvýš čudné), a odrazu sa správal opäť ako Snape. Ak to, čo mu chce Dumbledore povedať, súvisí s týmto stavom, rád si to vypočuje. Uprel pohľad na Dumbledora a naznačil mu, že je pripravený vypočuť si ho.

„Dlho som rozmýšľal ako ti to povedať, Harry, a potom som sa rozhodol, že bude najlepšie keď sa to dozvieš takým istým spôsobom ako profesor Snape," začal Dumbledore tajomne. Harry už horel nedočkavosťou. Dumbledore podišiel k stolu, vzal do ruky starý zažltnutý pergamen, ktorý bol Harrymu desivo povedomý a naznačil Harrymu aby podišiel k nemu. Harryho sa zmocnila zvláštna predtucha. Vybavil sa mu v mysli ten deň spred niekoľkých mesiacov keď sa Snape vrátil do pracovne a zaujatý týmto pergamenom (Harry by bol dal ruku do ohňa za to, že to bol presne tento pergamen) naňho zabudol. Podlomili sa mu kolená pri vybavení si tých niekoľkých slov čo započul zo Snapovho mrmlania v tú noc než ho tam objavil.

Dumbledore mu podával list. „Prečítaj si to, Harry!" pobádal ho, keď videl Harryho od strachu rozšírené zreničky a pohľad plný hrôzy.

Harry prijal ponúkaný list, trasúcimi rukami ho rozvinul, sadol si a čítal. A čím ďalej, tým bol viac vydesený, bledý a takmer na pokraji kolapsu. Nedalo sa mu dýchať, akoby mu neviditeľná obruč zväzovala pľúca a on sa už nikdy v živote nemal nadýchnuť, mal pocit že tu na mieste umrie.

Dumbledore ho celý čas uprene pozoroval a rozmýšľal, čo sa mu teraz môže preháňať hlavou. Opäť si kládol otázku prečo musí byť práve on poslom takýchto správ...

Keď Harry dočítal, list mu vypadol z ruky. Zhlboka sa nadýchol, nabral do pľúc vzduch, a ako zázrakom sa mu podarilo nezadusiť sa.

„Vodu?" opatrne sa opýtal Dumbledore pri pohľade na vydeseného Harryho, bieleho ako stena v jeho pracovni a jediným mávnutím prútika vyčaroval čašu plnú chladivého osvieženia.

Harry prikývol a prijal ponúkanú čašu a napil sa. Na viac sa nezmohol. Úplne stratil reč. Zhlboka dýchal.

Sedel tam, v Dumbledorovej pracovni, civel do prázdna a v hlave sa mu rojilo milión myšlienok. Tak veľmi dúfal, že toto je len zlý sen a ráno sa z neho zobudí a bude opäť šťastný ako predtým.

Cítil ako sa s ním zatočil celý svet. Nevedel či bdie alebo sníva. Zrútil sa mu celý doterajší život. Idyla o vzájomnej láske rodičov sa rozplynula. Nikdy som neoľutovala, že som vtedy Jamesa podviedla. To dieťa malo byť poslednou, a vlastne jedinou pamiatkou na Teba...

Toto predsa nemôže byť pravda! Snape a jeho otec? To je vylúčené! To čo za krutú hru s ním osud hrá? To musí byť nejaký hrozný omyl. Ale list jeho mamy hovoril jasnou rečou, stálo to tam čierne na bielom. Severus, musím Ti prezradiť veľké tajomstvo. Harry je Tvoj syn.

Ale ako môže byť Snape jeho otec? Môžu byť dvaja tak odlišní ľudia otec a syn? Ten bezcitný muž, čo ho celý čas len ponižoval a urážal, má byť jeho otcom? Civel do prázdna a v hlave mu hučalo.

Celý život veril tomu, že jeho otec je James. No ale to si ešte nedávno myslel aj Snape, uvedomil si vzápätí. Vedomie, že s otcom strávil šesť rokov života a ani o tom nevedel ho frustrovalo a desilo zároveň. Snape a jeho otec... Fakt, že jeho otcom je nenávidený profesor elixírov bol pre Harryho príliš silnou kávou... Prečo mu toto mama urobila? Keď sa už zaplietla so Snapom, načo si brala Jamesa? Severus, prepáč mi to, ale bola som zbabelá. Viem, že si vtedy veľmi trpel, určite viac ako ja, ale bála som sa. .. Uprednostnila som pohodlie a zázemie pred láskou... Prepáč, že som Ti to nepovedala osobne, ale bolo to pre Tvoju bezpečnosť... Doparoma, aj s láskou. Prečo musí byť láska taká komplikovaná a bolieť?

A prečo jemu, Harrymu, nezanechala mama žiaden list? On jej nestál za to, aby mu napísala pravdu? Prečo písala iba Snapovi? Aj Dumbledore to celý čas vedel. Okrem Teba pozná toto tajomstvo jediný človek... Len on, Harry, nestál nikomu za to aby sa dozvedel pravdu?

Prosím, ak ešte nie je neskoro, dávaj na Harryho pozor. Skúste si nájsť k sebe cestu. Asi to teraz nebude pre Teba jednoduché žiť s vedomím, že si jeho otec... A preňho, Harryho to má byť ľahké? Ako sa má teraz pozrieť Snapovi do očí keď vie že je jeho otec? Či sa má tváriť ako doteraz a nenávidieť ho aj naďalej? Nech by ho akokoľvek nenávidel, je to jeho otec... A navždy ním už bude, či sa to Harrymu páči alebo nie. Vždy túžil po otcovi, s ktorým by sa mohol hrať, ktorý by ho všetko naučil. A teraz, keď ho konečne našiel, tak čo? Má ho naďalej nenávidieť?

V hlave mal jeden veľký chaos. Prelínali sa mu útržky z maminho listu so spomienkami na Snapovho zaobchádzanie od prvého ročníka, až po ten posledný.

Nedokázal tento fakt stráviť, aj keď mu mnoho vecí za posledné mesiace konečne začalo dávať zmysel. Snapove čudné správanie pravdepodobne pramenilo z tohto listu. Tiež potreboval istý čas kým to strávil a zmieril sa s tým, že syn jeho úhlavného nepriateľa od rokfortských čias je vlastne jeho syn. Asi preto bol k nemu spočiatku ešte odpornejší než predtým. A teraz, keď sa s tým vyrovnal a zjavne si Harryho obľúbil, asi nevedel ako sa k Harrymu správať. Chcel byť milý, to Harry cítil už dlhšie, lenže on mu to nijako neuľahčoval a všetky pokusy o zblíženie, či zmierenie, odmietal, pretože ho desili. Chvíľami dokonca túžil, aby Snape bol zase ten odporný profesor, čo má srdce z kameňa.

Tak preto som mal tie zvláštne pocity pri každom náhodnom Snapovom dotyku, pohľade do jeho očí... A preto sa asi rozhodol dávať mi tie doučovania z elixírov... A ja som ich považoval za stratu času...

V žilách mu koluje slizolinská krv. To poznanie ho úplne ochromilo a vydesilo asi najviac. Tak preto ho chcel triediaci klobúk na začiatku prvého ročníka zaradiť do Slizolinu, odrazu mu svitlo. Klobúk vycítil to, čo vtedy ešte ani jeden z nich, vlastne nikto okrem Dumbledora, ani len netušil. Je so Slizolinom prepojený viac ako by si želal...

Konečne mu všetko dávalo zmysel. Nerozumel však jednej veci...

„Ale ako... ako je možné, že... že som vernou kópiou Jamesa, keď vlastne vôbec nie je mojim otcom?" vyhŕkol, keď konečne dokázal prehovoriť.

„To je neskutočné!" zvolal Dumbledore. „Obaja sa dozviete takúto dôležitú informáciu a jediné, čo sa vás po počiatočnom šoku ako prvé zaujíma, je tvoja podoba s Jamesom... Ako keby to bola tá najdôležitejšia vec po zistení faktu, že si synom profesora Snapa." úprimne sa smial.

„Ale na druhej strane, chápem to... Preto by som ti to rád vysvetlil."

Dumbledore podišiel k Harrymu, pozrel mu do očí a začal vysvetľovať.

„V prvom rade chcem, aby si vedel, že tvoja mama Jamesa milovala. To, že ho podviedla, je síce smutné a ničím sa to nedá ospravedlniť, ale bohužiaľ v muklovskom svete nič neobvyklé."

Harry sa zamračil a chcel protestovať, ale Dumbledore pokračoval.

„Nuž, aby si to pochopil, Harry. Profesor Snape miloval tvoju mamu už od detstva. Bola to taká detská, platonická láska, ktorá na Rokforte prerástla do pekného priateľstva, ktoré bohužiaľ naštrbila Severusova posadnutosť čiernou mágiou. A tak sa tvoja mama v poslednom ročníku dala dokopy s Jamesom. To Severusa zlomilo. O mnoho rokov neskôr, pár mesiacov pred svadbou s Jamesom, Lily Severusa navštívila u neho doma a .... Veľmi rýchlo zistila, že čaká teba. James sa to nikdy nemal dozvedieť, tak ma prišla požiadať o pomoc. Museli sme zabrániť tomu, aby si sa podobal na Severusa. Vykonali sme niekoľko veľmi náročných a pokročilých kúziel, niektoré už na hranici čiernej mágie, aby sme potlačili Severusovu a zvýraznili Jamesovu podobu. Lily to bolo strašne ľúto, ale nemala inú možnosť. To je v podstate všetko."

Dumbledore sa odmlčal.

„A vy.. Vy ste to celé tie roky vedeli a nič ste ani jednému z nás nepovedali?" Harry nedokázal skryť trpkosť v hlase. Tak veľmi sa na Dumbledore za toto hneval.. „To vám nenapadlo, že by bolo lepšie mať nejakého otca – hoci aj profesora Snapa – ako žiadneho a vyrastať u tých šialených Dursleyovcov?" Harrymu pri predstave detstva so Snapom vstúpili do očí slzy. Ale nie slzy zlosti, skôr neurčitého smútku. Snape ako otec... Ktovie, či by ho ľúbil rovnako ako jeho mamu...

„Napadlo, Harry. Ale tvoja mama si to neželala." smutne poznamenal Dumbledore. „Darmo som jej hovoril, že by mal Severus o tom vedieť. Bála sa o jeho bezpečnosť. Bol príliš blízky Voldemortovi a keby sa dozvedel, že tvojim otcom je Severus, potom, čo zabil tvojich rodičov, vieš čo by to znamenalo?" Harry to vedel, tak či tak by bol sirota...

„Preto napísala tento list, dala mi ho s prosbou, aby som toto tajomstvo odhalil iba v naozaj nevyhnutnom prípade." zakončil Dumbledore svoje rozprávanie.

„A bolo to naozaj také nutné?" vrčal Harry. „Teraz, po toľkých rokoch? Načo ste to museli vyťahovať teraz, keď to pätnásť rokov nebolo nutné?

„Mal som na to svoje dôvody, Harry. A hoci si chytrý chlapec, tie dôvody si nechám pre seba, ak dovolíš."

„No čo iné mi ostáva?" hundral Harry.

„Raz sa ich možno dozvieš.... Ale radšej mi povedz, Harry," zmenil Dumbledore tému, „ ako naložíš s touto informáciou čo si sa práve dozvedel?

„To neviem," popravde odpovedal Harry. „Je to pre mňa obrovský šok. Neviem či sa s tým dokážem niekedy vyrovnať."

„Ach, o to sa nebojím... Zvládol si oveľa horšie veci. Dokázal si prežiť u Dursleyovcov, niekoľkokrát si ušiel Voldemortovi priamo z náručia smrti, musel si sa vysporiadať s posmeškami a urážkami spolužiakov i niektorých učiteľov, ako i teroru ministerstva mágie... Zdá sa ti to málo, Harry?" usmial sa Dumbledore. „Myslím, že po tomto všetkom ťa nemôže fakt, že nenávidený profesor elixírov je tvoj otec, nijako rozhádzať, alebo sa mýlim?"

Harry sa usmial. Naozaj to takto znelo oveľa hrdinskejšie ako to v skutočnosti prežíval.

„V každom prípade, by som bol rád, ak by to zostalo medzi nami tromi – mnou, tebou a profesorom Snapom." pokračoval Dumbledore.

„Ach áno... No neviem, či toto je niečo, s čím by som sa potreboval chváliť." úprimne povedal Harry. Aj keď by mi to určite prinieslo isté výhody, ale to naozaj nepotrebujem....

„Len ťa, prosím, neurob nijakú hlúposť, dobre Harry," zahľadel sa mu Dumbledore do očí. „Už sa s profesorom Snapom pohybujete na tenkom ľade. Nepotrebujem tu ďalší škandál..."

„Bez obáv, pane. Urobím čo bude v mojich silách." ubezpečil riaditeľa Harry.

Z Dumbledorovej pracovne odchádzal trošku vyrovnanejší, hoci vôbec netušil ako sa teraz pozrie Snapovi do očí, ako sa bude v jeho prítomnosti správať. Zatiaľ je však vo výhode, Snape ešte asi netuší že to vie.