"Aby si si nedomýšľal, nezvyknem iba tak chodiť domov k ľuďom, ktorých nepoznám ani jeden deň," rozhliadal som sa po chodbe, zatiaľ čo Yoongi odkódoval dvere.

Vošiel do bytu. "Aby si si nedomýšľal," načal vetu, zvliekol si vo vnútri kabát a zavesil ho na vešiak. Oddýchol si a s prižmúrenými očami sa zadíval do oboch strán, na ktorých boli otvorené dvere, potom sa na mňa dôležito pousmial: "Ja nezvyknem pocestným kupovať obed a k sebe domov nikoho nepozývam."

Potichu som sa zahihňal, zbavujúc sa topánok i bundy. Cítil som sa ako blázon, ale bolo to vzrušujúce. Tašky som si odložil do rohu chodbičky a ošúchal si o seba trochu skrehnuté dlane. Fúkol som si na nich teplý vzduch, ktorý trochu zapálil na koži. 

"Ale ozaj... na večer si môžem nájsť nejaké ubytovanie. Nechcel by som ti kaziť plány," hneď na výdych posledného slova som sa zhlboka nadýchol a bokom nakukol do menšej obývacej izby ladenej do nezvyčajne chladných farieb.

"Plány? Prosím ťa, budú Vianoce. Som sám... pomaly ako po celý rok," odpovedal mi slabým hlasom a iba tak mimochodom si oprášil kúsok snehu z bundy, než sa na mňa s povzdychom znovu obrátil. Len cez to, ako utrápene dýchal a neustále utekal pohľadom inam, som dokázal nazrieť za ten sladký úsmev, v ktorom som ani raz neprehliadol kúsok jeho pekných zubov. Za úsmev schovávajúci ten príbeh, ktorý spieval klavír na stanici.

Iskra v jeho očiach sa zvláštne zamihotala. Urobil som pár krokov bližšie, neuvedomujúc si, ako si z jeho prítomnosti a nervozity z nového miesta, ohrýzam pery. Kiežby som hneď mohol žiadať odpovede. "Yoongi..."

Nenechal ma.

"Odhadujem, že si z tých, ktorí nechcú byť na Vianoce sami," odtrhol oči od podlahy a trochu rozrušene na mňa zažmurkal.

Prikývol som neisto. Vždycky som ich s niekým trávil. Tieto som chcel tráviť so sebou.

"Tak prečo... prečo si sa tu, v Daegu, deň pred Vianocami... ocitol sám?"

Tiché chrapčanie v jeho hlase, ktorým na mňa so záujmom v každej jednej vete prehováral, ma postupne hrialo na hrudi a zároveň mi upokojovalo dych, pretože som nechcel prepočuť ani jeden jediný tón. Jeden po druhom som si potajomky ukladal do pamäte.

Ticho...

Bolo vo mne ticho. Načúval mu celý môj vesmír.

Ticho. Len neprepočuť niečo dôležité.

"Som tu... pretože som chcel spomaliť," pousmial som sa smutne, možno zo súcitu nad sebou, možno z ľútosti nad ešte nepoznaným príbehom.

Natiahol som prsty. Chcel som...

Tie Yoongiho sa kŕčovito napli. Poznal som v nich tú snahu, strávené hodiny... sme predsa umelci.

"Je to ťažké?" zachechtal sa potichu, obrátil na mňa pozorne pohľad.

Je to ťažké, však?

Zakrútil som hlavou. "Od rána je to akosi stále ľahšie."

Zapýril sa v ľahkom úsmeve, znovu na moment nervózne utiekol.

A chvíľku sme iba tak stáli. Čítali si z očí, ubíjali sa nervozitou a užívali si tú zvláštnu empatiu... rodenie sa nových emócií...

Prečo?

Nuž... sme predsa umelci.