Opieral som sa o záchodové dvere, tašky medzi nohami, unavený pohľad stratený kdesi v lese opradenom snehom, ktorý sa jemne leskol pod mesačným svitom. Nesnežilo už pár hodín, obloha sa zdala byť jasná, aj keď som to kvôli svetlu zvnútra príliš nevidel, ale bolo stále pod nulou, a tak sa všetko to čaro udržiavalo zachované. Nevedel som prečo, ale bol som za to rád, možno preto, že ma sneh vždycky nejakým spôsobom upokojoval a zároveň mi prinášal celkom zdravú inšpiráciu. 

Keď mi posledný pár srnčích stôp medzi koľajnicami zmizol z dohľadu a vagón mnou zamával v zákrute, zavrel som si ústa a žmurknutím pomaly zaostril na okno, v ktorom sa odrážala tabuľka z uličky za mnou. V zrkadlovo písaných číslach som zistil, že od poslednej kontroly času ubehlo iba päť minút. Znavene som zamručal v povzdychu a temenom hlavy narazil o dvere. 

"S dovolením...," šepol za mnou ospalý výrazný hlas, na ktorý som ihneď, aj keď trochu nemotorne, spakoval všetky svoje veci a presunul sa na opačnú stranu k oknu. 

"Prepáčte," šepol som späť, sledujúc ako sa za dobre stavaným mladým mužom zatvárajú dvere. Kľučka cvakla. Oprúc sa o sklo som otrávene mľaskol a obrátil pohľad na svoj odraz, ktorý sa na mňa díval trochu sklamane, ale hlavne unavene. 

Keď som vošiel do vlaku, čakalo ma nepríjemné zistenie, a to to, že na jednu chvíľu padol miestenkový systém, a tak si nedopatrením kúpil moju miestenku ešte niekto ďalší, kto nastupoval skôr. Bol som tak nútený ísť si hľadať iné miesto, avšak prešiel som vlak až ku koncu a nenašiel som žiadne kupé ani otvorený voz, kde by to nevyzeralo byť preplnené, či neoznačené miestenkou, a tak som skončil tu, na konci vlaku, robil záchodového vrátnika, a po každý krát, čo prešiel sprievodca, som iba chápavo prijal jeho ľútosť nad tým nedorozumením a usvedčoval ho, že to jednoducho nejako vydržím až do mojej konečnej a nemusí sa tým zaoberať. 

Dvere sa otvorili, muž sa na mne zastavil už menej ospalými očami, zatvoril za sebou a akoby zdržujúc čas ešte zakrútil zrejme stuhnutými širokými ramenami. Až potom sa dal do neistého prehovoru: "Vy nemáte miestenku?" To asi usúdil z toho, že tu stojím i s tými vecami. 

Odpichol som sa od okna, cekol o zuby, čo však v tom drcaní vlaku pravdepodobne nebolo počuť a nenadšene som prikývol, skláňajúc pohľad k podlahe. "Teda, mal som ju. Niečo sa pokazilo v systéme, takže som momentálne umiestnený tu," zachechtal som sa. 

Smiech mi bol na milé prekvapenie oplatený, muž zrazu vyzeral byť o niečo viac svieži, no i tak si trochu introvertne pritiahol čiernu kapucňu do čela. "To je hlúpe. Ale tak na druhú stranu, tá práca vrátnika vám ide dobre. Ešte som sa nikdy vo vlaku nedostal na záchod bez toho, aby som musel čakať, kým bude voľno," chechtal sa pobavene, tisnúc si chrbát ruky k perám, aby nebol tak nahlas. 

Pohodil som už veselším pohľadom do uličky za presklenými dverami. "Presne na to som myslel," zaškľabil som sa na chvíľku zasnene. Tých pár vtipných slov mi hneď dokázalo zdvihnúť náladu, ktorá síce nebola tak zlá, ale ozaj som tu nechcel stráviť noc v stoji a sám. 

Nastala medzi nami chvíľka ticha. "A tak... Nechcel by ste ísť do kupé k nám? Ideme s partiou do Daegu, ale akosi sme na poslednom prestupe stratili kamaráta, takže je pri nás voľné miesto," zažmurkal trochu nervózne a ukázal palcom za seba do vagónu. 

"Do Daegu?" prešiel som si šiju dlaňou a upútane sa naň pozrel. Pýtať sa hneď na toho strateného kamaráta mi pre začiatok neprišlo úplne korektné, takže som to ani neurobil. "A to by nevadilo?" 

"Pche," odmávol to odľahčene rukou, čím ma i hneď pozval, aby som šiel za ním, a otvoril si dvierka. Nedal som si teda príliš načas, vzal som si svoju bundu a tašky a rozišiel sa za ním uličkou pozdĺž kupé húpajúcim sa krokom. Väčšina z nich mala zatiahnuté závesy a vo väčšine bolo zhasnuté svetlo. To, ktorého dvere známy odtiahol, malo síce závesy zatiahnuté, ale vo vnútri sa svietilo. 

Než som stihol vojsť dnu, kúsok od mojich rebier sa zastavila jeho vystretá dlaň, na čo som sa naň prekvapene pozrel a zažmurkal. "Inak mi počas tejto cesty môžeš hovoriť Jin," predstavil sa nečakane. V pár momentoch sa mi teda rozjasnilo a rýchlo som mu stisol pevne ruku. 

"Jungkook." 

"Vospolok, toto je Jungkook. Prišiel o miestenku, takže bude s nami, kým bude môcť," povedal bez ďalšieho zdržovania a vošiel si do vnútra, kde sa posadil hneď ku dverám. 

"Dobrý večer, hádam nebudem prekážať," pozdravil som sa s príklonom hlavy slušne a hlavne omnoho tichšie, než sa k prítomným ozval Jin. Narýchlo som zistil, že väčšina z nich vlastne spí. Konkrétne jeden uprostred na Jinovej strane a druhý naproti pri okne. Tretí mladík sedel tiež až vzadu pri tých dvoch, ale díval sa do mobilu, od ktorého pozdvihol pohľad, aby si ma premeral a s milým úsmevom sa mi potichu odzdravil. 

Bez ďalšieho zdržovania som si vyhodil svoje veci nahor, potiahol dvere i so závesom späť a posadil sa naproti Jinovi. Oddýchol som si. 

"Tak kam cestuješ?" spýtal sa s tichším chrapľavejším hlasom a posunul sa chrbtom nižšie po operadle. Zopol si ruky na hrudi. 

To bola jedna z vecí, čo sa mi na cestovaní páčila. Nikto vás nepoznal, a tak sa nikto hneď nezaujímal o vaše problémy, statusy a podobne. Reč akosi z nadšenia a zvedavosti mierila k cieľom a záľubám a to bolo na tom to kúzelné, nemali ste ešte skoro žiadne nálepky v ich očiach. 

"To je asi vtipné," usmial som sa zahanbene v pobavení, "ale nemám určené, kam idem. Vybral som si spoje tak nejako spontánne, kým ma niečo upúta. Momentálne ma láka, že by som to dotiahol až do Busanu, kedysi som tam býval." 

"Busan?" Názov mesta dokázal mladíka s plnými tvárami upútať natoľko, že ku mne znovu obrátil svoj pohľad od mobilu. "Tiež som s Busanu." 

Usmial som sa naširoko a bez váhania si s chalanom, ktorý sa predstavil ako Jimin, potriasol v predklone rukou. Počas ciest človek tiež zistí, aký je svet v skutočnosti malý. 

"Zaujímavé," poznamenal Jin, otierajúc si bradu dôležito prstami. 

"Nemohol som prepočuť, že ste cestou stratili kamaráta," neodpustil som si to otvoriť s nemiznúcim úsmevom, "neviem si predstaviť, ako sa to mohlo stať." 

"Preboha, na to sa radšej asi ani nepýtaj, lebo prebudíš Namjoona z mŕtvych," zaúpel Jin a vložil si tvár do dlaní, na čo sa Jimin očividne dosť snažil potlačiť smiech, zrejme aby nikoho nezobudil. 

"Vieš on... podľa toho, čo mi písal," zachechtal sa tlmene menší chalan, ktorý sa zviezol už skoro až na zem, "bol Tae chudák tak unavený, že úplne zabudol, že si ešte neprestavil čas na hodinkách, a tak bol na zastávke asi o hodinu skôr než my. Domyslel si, že si nastúpime asi o zastávku ďalej, keď nás nevidel a..." 

"To snáď nie," škľabil som sa. Popravde to z jeho pohľadu určite vtipné nebolo, ale takéto veľké schválnosti sa proste nestávajú úplne každý deň a človek sa to asi naučí brať trochu s rezervou. 

"Bohužiaľ, bohužiaľ," povzdychol si Jin nahlas. 

"Oh, počkať," stuhol som, chvíľku premýšľal o tom, čo a či vôbec chcem povedať, pri čom mi sčervenali líca. Trochu som sa zakoktal. "T-ten váš kamarát... Nemá on náhodou také tmavé vlnité vlasy, hnedý kabát... výrazné rysy?" preskočil som pohľadom z jedného na druhého. Niežeby takých nebolo veľa, ale niečo mi drnklo, že presne taký jeden výnimočný bol na týchto cestách iba jeden. 

"Ty si ho stretol?" vypleštil na mňa Jimin prekvapene oči. S chuťou zakopať sa pod zem som si vyzul topánky a skrížil si nohy na sedadle. Klopol som jazykom o podnebie. 

Olizol som si pery a zapýril sa ešte viac: "Bohužiaľ." 

Avšak našťastie pre mňa sa konverzácia naďalej niesla v odľahčenom duchu a po pár jej minútach sme sa rozhodli vymeniť si kontakty. Do ďalšej zaujímavej etapy to vošlo vo chvíli, keď som si všimol gitary nad Jinovou hlavou. 

"Tá je tvoja?" naznačil som pohľadom, že tým myslím nástroj schovaný v puzdre. Jeho prítomnosť mi jemne rozochvela srdce. 

"Hej, zvyknem si ju brávať pre náladu. Bol to darček, takže je to tak trochu i talizman," oboznámil ma tichým chraptivým hlasom, ošúchal si trochu roztržito špičku nosa a vo chvíli sa i staval na nohy, aby dal gitaru dole a vybral ju von. Položil si ju na stehná, chytil hmatník a zahral náhodný akord. 

Usmial som sa potešene. "Tiež hrám na gitaru, vlastne mám s priateľmi skupinu. Hovoríme si Quarter to Junglee."

"Ahahah. S angličtinou na mňa ani nechoď," zasmial sa hneď zahanbene a radšej začal hrať pieseň, ktorá mu ako prvá zišla na um. Zachichotal som sa a objal si kolená. 

Bolo mi príjemné zrazu počúvať naživo hudbu i od niekoho iného. Bolo to uvoľňujúce. Tie momenty som si veľmi užíval, cítil som sa zrazu tak ľahko, jedinou mojou povinnosťou bolo niekde vystúpiť. Ani som si len neuvedomoval, akú záťaž som z hudby stvoril. Bavilo ma tvoriť ju, ale posledné dni som sa za všetkým tak uháňal, že sa i ona stávala akýmsi mučiacim nástrojom a rovnako... dá sa povedať... som ja mučil Rose. 

Na pár taktov sa mi trochu zacnelo. Za Rose, za Eunwooom, za všetkými, ktorým som tiež v podstate uškodil. Naklonil som si mierne hlavu na kolenách a sústredene počúval melódiu, ktorá mi rezonovala v ušiach i na duši. Dych sa mi upokojil, ako som pozoroval Jinovo jemné a zároveň presné pohyby, ktorými sa dotýkal strún a hmatníku. Tóny ako-tak potichu narážali o dutinu gitary za pomalej piesne a ja som si znovu po dlhej dobe uvedomil, ako veľmi som mal hru na ten nástroj a spev rád. 

Jin ku mne mierne pozdvihol pozornosť. Keď si všimol, ako sa naň dívam, v jeho očiach sa mihla milá iskrička a stlmil struny dotykom dlane. Chytiac gitaru za telo i hmatník, ju priblížil ku mne. Na prerušenie hudby sa muži zo spánku trochu zamiesili. 

"Tak tiež niečo zahraj," podotkol k tomu šeptom so žiarivými očami a nechal ma si gitaru prevziať. Usadil som sa s ňou. 

A tak sme hrali. Hrali sme a spievali až dokiaľ sa Jin tiež nerozhodol ísť na chvíľku si pospať. Už ani neviem, kedy naposledy som sa cítil nie len až tak šťastný, ale i úplne pokojný. Bolo to ako sen, z ktorého by sa moja duša mohla prebudiť omnoho omnoho kľudnejšia. 

https://youtu.be/-69G9xKtadg