"... and there's nowhere else... that I'd rather be~" 

Lokomotíva kdesi v nedohľadne tlmene zahúkala do noci. Oziabalo ma na lopatkách. 

Kým som sa po ceste vedúcej cez zasnežený les dostal na zmienenú vlakovú stanicu, stihlo sa už úplne zotmieť. Stanica sa nachádzala na vidieku, a keďže bolo už niečo po piatej hodine, bolo tu iba zopár ľudí, no tí sa tu vždycky ako záhadne zjavili, tak nakoniec rovnako záhadne i zmizli. Okrem krokov strojárov a občasných tichých rozhovorov, čo sa niesli z haly od informácií a predajného okienka, nebolo počuť vôbec nič. 

"Informácia spoja. Osobný vlak. Číslo. Šesťsto. Trinásť. V smere..." Teda až na toto. Vydýchol som si a naprázdno sa pozrel na rozpísanú správu. 

Za rozkúskovanej reči oznamu, ktorú som počul už asi po tridsiaty krát, som otočil pohľad pod strechu, kde svietila tabuľa s časom odchodu vlaku, na ktorý som mal kúpený lístok. Na tú som sa teda pozrel už tak po tisíci krát. Sústredene som pootvoril ústa. Predsa, čo ak by som sa iba tak náhodou po každý krát prepočul? 

"-pravidelným odchodom v. Osemnásť hodín, štyridsaťpäť minút- Bude pristavený na koľaj číslo. Dva. Nástupište. Jedna." 

Presne na tom mieste som sa nachádzal už asi pól hodinu. Mohol som si vybrať medzi opätovným čítaním si všetkých plagátov, informácií, brožúrok a skúmaním dlaždičiek, alebo stráviť ten zbytok času vonku v ešte väčšej zime, kde som to ale ešte prebádané nemal, a tak by sa čas mohol opäť posunúť o trochu rýchlejšie vpred. 

Ošúchal som si o seba skrehnuté dlane, teda hlavne prsty, ktoré mi trčali z ostrihaných rukavíc, a potom som narýchlo dopísal správu. Teda asi tak narýchlo, ako to s tými mrazom stuhnutými prstami len šlo. Napriek tomu, že ten pokoj a zároveň nestálosť miesta ma začali istým spôsobom fascinovať, som si i naďalej písal s priateľmi, ktorí si sem-tam takto navečer dokázali nájsť chvíľku času, aby mi pomohli sa zbaviť nudy. Tá ma na ďalšie moje prekvapenie akosi prechádzala a až na omrznuté telo mi vlastne už vôbec nevadilo, že v podstate nemám čo robiť. 

Jednoducho som čakal, čakal a občas z miernej netrpezlivosti menil svoju GPS polohu, prechádzaním sa z jedného konca nástupišťa na druhý. 

"Informácia spoja. Osobný vlak. Číslo. Šesťsto. Trinásť. V smere... S pravidelným odchodom v. Osemnásť hodín, štyridsaťpäť minút- Prichádza na koľaj číslo. Dva. Nástupište. Jedna. Za rušňom sú vzostupne radené vozne prvej triedy. Reštauračný vozeň. Vozne druhej triedy..." 

Paráda - vhodil som si mobil do vrecka a dívajúc sa do strany, kadiaľ mal vlak prísť do stanice, som sa zodvihol z lavičky. Zistenie, že si vlastne už od zimy necítim ani zadok, nebolo úplne fajn, ale predstava o flyšovom sedadle, ktoré ma očakávalo, bola celkom upokojujúca. Navyše som dúfal v to, že si po celom dni možno dokážem na chvíľu aj pospať, čo síce záležalo na mnohých faktoroch, ale ako plán to znelo veľmi lákavo. 

Svetlá lokomotívy ma zahriali na duši, po dlhšej dobe som sa znovu úprimne usmial a chytil si pevnejšie svoju batožinu, uisťujúc sa tak, že mám po ruke skutočne všetko a na nič som nezabudol. 

Hrudník sa mi začal nadšením zdvíhať vyššie. Studený vietor, ktorý sa hnal okolo vlaku, ma zamrazil na chladom sfarbených lícach a rozlietal mi vlasy do všetkých strán. Zažmurkal som, ako mi studený vzduch trochu vysúšal únavou rozžiarené oči. Kútik mi zamrzol v úsmeve. Dych sa mi napäto spomalil, a len čo sa naše súradnice uprostred pretli, otočil som sa cez pätu smerom, ktorým si to vlak stále pomalšie uháňal. 

Pátrajúc po čísle môjho vagónu, som rýchlo kráčal popri koľajnici od dverí k dverám, až som nakoniec našiel tie správne a vyskákal si rýchlo po schodíkoch dovnútra. 

"Vážení pasažieri. Osobný vlak. Číslo. Šesťsto. Trinásť. V smere... S pravidelným odchodom v. Osemnásť hodín, štyridsaťpäť minút- Bol pristavený na koľaj číslo. Dva. Nástupište. Jedna.
Vlak je pripravený na odchod."