Iste, vnímal som svoju intuíciu, to ale neznamenalo, že som ju aj počúvol, ba naopak - i tak som ju veľa krát nepočúvol a postupne sa doháňal ku kraju, z ktorého som padol na samé dno svojich síl. Na druhú stranu, našiel by som inak to svetlo, ktoré s ľahkosťou spomalilo celý môj svet a bez zbytočných otázok odprevadilo za ruku všetky moje myšlienky, ktoré mi nedali spávať?

Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýzanie si nechtov. Pri tom tá chvíľa môže byť oveľa magickejšia a každá idea má svoj výnimočný čas, kedy sa rozhodne ukázať a niekedy je absolútne zbytočné ju nasilu vyhľadávať. Tak nejak mi to povedal, a tak som otvoril oči. 

Popravde, do toho momentu, kedy ma empaticky objala jeho hudobná duša, som neveril na anjelov, priveľmi ani na zázraky... avšak stále som možno detinsky veril na lásku, na tú pravú a možno i na lásku na prvý pohľad, a práve tá sa ukázala byť mojou núdzovou brzdou, ktorá v spätnom náraze postrčila moje slnko k úsvitu. Ožil som. Srdce sa mi roztepalo a síce si v ten deň vďaka mne začal všímať krásnych maličkostí, ja som ich len vďaka nemu dokázal opäť po dlhšej dobe vidieť a nechal tie zbytočné rozlietané myšlienky odísť rýchlikom do Busanu. 

Zistil som, že nie je potrebné sa rozrušovať, stačí chvíľka, niekedy dve, spomaliť predsa neznamená, že musím zahodiť i to dobré, čo mi napadne pri odpočinku. Mal som to vedieť? Zdá sa to byť tak samozrejmé, no ja som stále iba človek a zrejme som sa potreboval spáliť na vlastnej koži, aby som si to skutočne uvedomil. 

Nemusím sa hnať a ani sa nútiť pridlho stáť, stačí ten moment, napočítať do troch.

Zastav sa. Zvoľni. Zhlboka sa nadýchni. Čo sa zmenilo?

Zastav sa, zvoľni, daj vnemom nový rozmer a pozri sa lepšie, pretože iba tak dokážeš vidieť zázraky. 

"Jungkook-ie, vstávaj, už budeme vystupovať."