Celý zadýchaný som i s batožinou a Yoongim v závese dobehol k jednej z pokladní vlakovej stanice. Hneď som sa čo najstručnejšie snažil predavačke vysvetliť, čo potrebujem. Nebolo mi príjemné s niekým hovoriť a ešte mu takto znepríjemňovať deň, v ktorý musí byť v práci, aj keď je veľa ľudí v pohodlí domova alebo v meste, ale bolo to absolútne nevyhnutné.

"Je mi to ozaj ľúto, ale ten rýchlik má jednoducho povinný miestenkový systém. Mne to ukazuje presne to, čo vám v aplikácii - všetky miesta sú obsadené a ďalší priamy spoj má odchod za tri hodiny." 

Tri hodiny či päť, bolo to jedno, bol by som s Yoongim, ale chcel som sa tam dostať čo najskôr. Síce som nič nehovoril, od okienka som i tak neoblomne neodstúpil a trúc si pery o seba som sa pootočil na svojho spoločníka. 

"A čo nepriame spoje?" votrel sa do toho klavirista, zrejme ako ráznejší vyjednávač. Zatiaľ, čo sa pani rýchlo hrabala v systéme, vymenili sme si ďalší vyčkávajúci pohľad. 

"Tie by boli skôr, ale bolo by to s prestupmi na osobné vlaky o dosť zdĺhavejšie a nakoniec by ste sa i tak napojili na rýchlik z Wonju," oznámila nám a spýtavo sa na nás pozrela. 

Sykol som. Lapajúc sa za šiju som sa otočil cez pätu na odchod - proste budeme musieť počkať. 

Zastavil som sa až po pár krokoch, kedy som si uvedomil, že som sa vzdialil ako jediný. 

"Skutočne sa to nedá obísť? Viete, nepotrebujeme miesta, len sa tam dostať. Ten mladý chalan chce iba niekomu urobiť radosť. Nemyslíte, že je to strašne rozkošné v tomto popolom zapadnutom svete?" 

Yoongiho tichšie slová, nesúce sa od okienka v kolísavej podráždenej vlne, mi nahnali červeň do líc. Nenápadne som sa porozhliadol, aby som nápadne hlúpo nestál. 

"Mladý... a vy máte koľko? Päťdesiat?" zahundrala si. "To, že je rozkošný, nezmení nič na tom, že ma tam systém nepustí. Môžete skúsiť priamo pri vlaku, či jeho sprievodca nedokáže predať nejaké lístky, viac vám bohužiaľ nemôžem pomôcť." 

"Iste, ďakujem vám. Dovidenia." 

"Dovidenia, pekné sviatky." 

"Aj vám." 

Rozpačito som sa rozhliadol, potom som sa zvrtol čelom ku krokom, ktoré si to brali priamo ku mne, vyhýbajúc sa cestou môjmu spýtavému očnému kontaktu. 

"Skúsime to priamo pri sprievodcovi," len čo načal vetu, už sme si to obaja trielili k schodišťu, ktoré nás priviedlo k rýchliku pripravenému na odchod.

Sprievodca nás zaznamenal skoro ihneď, pretože sa jedny z dverí s buchnutím zatvorili za posledným párom nastupujúcich a v okolí sme ostali ako jediní roztržití.

"Prosím vás, dajú sa pri vás ešte kúpiť lístky na konečnú? Nepotrebujeme miestenky," vyhŕkol som naň ihneď udychčanú prosbu s vypúlenými očami, vynechajúc pozdrav, aby som zbytočne nezdržoval viac, než bolo potrebné.

Muž sa na nás pozrel pohľadom strateným v myšlienkach, rýchlo prepočítavajúcich možnosti, moment na to letmo pokývol hlavou k dverám - naskočte si.

"Ďakujeme," vysúkal som zo seba narýchlo ďalšie slovo a vliezol si do vlaku za Yoongim, na čo sprievodca v okamihu zapískal na píšťalku, mávol k prednej časti vlaku, a nakoniec si nastúpil tiež.

Dvere sa zavreli.

Sprievodca si spoza pása vytiahol čítačku s obrazovkou, do ktorej začal niečo zadávať. S Yoongim sme skákali pohľadom z neho na seba a nervózne vyčkávali, čo povie.

"Na konečnú, áno?"

Prikyvkal som.

Vlak sa začal lenivo rozbiehať. Zaprel som sa chodidlami do podlahy.

"Dvoje miestenky sú obsadené až od Jecheonu, ak by vám teda nevadilo si odtiaľ v Jecheone presadnúť inam, pozriem sa, kde by sa potom uvoľnili miesta," nazrel na nás skúmavo od čítačky.

Keďže sme už boli vo vlaku a sám sprievodca videl, že nám na tom záleží aj cez prekážky, tak som mu to iba symbolickým "dobre" odsúhlasil. Potom sme s Yoongim obaja zaplatili, čo bolo treba.

"Tak vám teda prajem šťastnú cestu," s tými slovami a milým úsmevom nám muž v tmavej uniforme podal naše cestovné lístky, za čo sme sa hlbšou vďakou uklonili a čakali, kým sa stratí za dverami, vedúcimi do druhého vagónu.

"Asi normálne prinášaš šťastie. Už vidím, že keby som to chcel ja a šiel by som sám, čakal by som v tej metelici tie tri hodiny," podotkol Yoongi, mávajúc lístkom s trochu pohoršeným úsmevom, než sa naň zadíval, aby zistil viac informácií.

"To je určite blbosť," zachechtal som sa potichu a nakukol od svojho lístku na ten pod mätovými končekmi vlasov, schovanými pod čiernou čiapkou. Vagón šesť, sedadlá trinásť a štrnásť... Chytil som anjela za rameno, obišiel ho a prešiel dverami, aby sme sa prešli cez pár vagónov k tomu nášmu. 

"Myslíš? Vravel som - si rozkošný, prejde ti všetko," hundral si ďalej, ako ma tak nasledoval naprieč uličkami. 

"Ale prosím ťa." Chechtal som sa pomedzi ozubený úsmev, možno to bolo tým nadšením, že to takto spontánne ozaj nakoniec vyšlo, možno tým, že budem s Yoongim a zároveň s priateľmi, pravdepodobne z oboch, k tomu som iba čakal na to, kedy začnem byť nervózny z toho, že ich budem musieť všetkých predstaviť. 

"Tak na druhú stranu, bez teba by som vlastne v tomto počasí nešiel nikam a veľa by som toho nevidel..." 

"But as long as you love me so,
let it snow
let it snow
let it snow..."