"Nevadí ti to? To, že sme už nikde nestihli tie prskavky...," oprel sa do rohu pohodlne vystlaného vankúšmi a s uvoľneným výdychom si nohu pri stene skrčil v kolene, ktorým sa o ňu opieral.

Vlial som do seba zbytok pohára vína. Sklo do tmy krátko zaškrípalo o sklenený povrch stolíku, na čo som si mľaskaním sám sebe pochválil sladko-trpkú chuť.

"Mhm?" zažmurkal som naň, zaostrujúc skrz tmu pretínanú iba slabým pouličným osvetlením spoza okna. "Aah," zachechtal som sa krátko, vyložil si nohy na pohovku a objal si kolená, sediac k nemu chrbtom.

V Yoongiho kúzelnej prítomnosti som na tie prskavky veľmi ľahko zabudol. Bolo mi fajn, a tak som vlastne zabúdal na viacero vecí. "Vôbec nie, stihol som vidieť oveľa viac iskier s dlhšou zotrvačnosťou," odpovedal som mu pošepky, môj úsmev mohol iba počuť, tak ako som si ja ten jeho mohol iba predstaviť pri tom takmer nepatrnom šťastnom výdychu. 

A chladná noc tam vonku na seba neustále pokladala svoju prikrývku. I preto sme vtedy, pár minút späť, nechali okno celé odkryté, zhasli a za miernej otupenosti alkoholom a plného žalúdka sa nechali ukolísavať tým tichým vážnym baletom, ktorým nás vločky, ľahko dopadajúce širokými oranžovými závojmi, hladili na duši. A mráz si na scénu od spodku okna pomaly prikresľoval svoje arabesky.

Keď prst prvý krát klepol o moje najnižšie rebro, zhlboka som sa nadýchol a trochu strnul. Rytmus, v ktorom muž so svetlo mätovými vlasmi vyhrával prstami po mojom chrbte, mi bol známy, akokoľvek som vedel, že ho takto vnímam po prvý krát. Biele chumáčiky sa naoko začali chumeliť o čosi rýchlejšie, ako sa Yoongiho prsty na chvíľku porozbiehali za jeho hlbokého hmkania. Chvíľku som mu načúval, než som sa k nemu zarazene pootočil. 

Láska, láska a obavy, naveky nechtiac a dokonalo ruka v ruke. A tak sa poihrávali s rytmom života, s tepom srdca. 

Preplietol si prsty na rukách a položil si ich zopnuté na bránicu. Obdivoval som ho, za ten deň som zistil, ako veľmi talentovaný - vypracovaný - je, čo sa hudby týka. Za nič som nemohol príliš rýchlo domyslieť ozaj dobrú pieseň, ešte i teraz by som Vianoce trávil tým, aby som to dokončil. 

"Do kedy máš voľno?" 

Ako dlho tu ostaneš? Kto ma potom bude vodiť domov? 

"To si teraz ozaj vymyslel novú melódiu?" skočil som mu do toho. 

"Ťažko povedať," oddýchol si, potom sa znavene pousmial. Chápal som ho, po tých dvoch dňoch s iba trochou spánku som bol veľmi príjemne vyčerpaný, ale i tak sa mi nechcelo ísť spať, len aby som s ním mohol stráviť ešte čo najviac času. 

Pozbieral som si svoje končatiny a so zbytkom kontroly nad svojím telom, čo mi ostala, som sa trochu nemotorne začal ukladať vedľa neho, vyťahujúc spod nás nejakú tú prikrývku. "Ja by som tú nedokončenú pieseň ladil zrejme ešte i na Štedrý večer," podčiarkol som svoj obdiv nad ním v porovnaní so mnou medzi snaživými povzdychmi, ktoré pretrvávali až kým sme obaja neležali pohodlne pod prikrývkou. 

"Chce to čas, Jungkook-ie, ako som ti vravel - niektoré veci k tebe jednoducho prichádzajú dlhšie. Je lepšie si počkať, niekedy tá pravá myšlienka príde pozdejšie než ostatné, ale potom to stojí za to. Radšej než sa to predĺžil, ako by to malo byť narýchlo zlátané bez srdca," riekol i tak trpezlivo a natočil sa viac na bok čelom ku mne. 

Vzhliadal som k nemu, každým jeho činom a slovom o niečo viac. Akýkoľvek talent vo mne videl on či ostatní, ani náhodou som nebol tým najlepším či dokonca profesionálom. No dával som do toho všetko a to bolo zrejme to, na čom skutočne záležalo. 

Žmurkol som pomaly. "Myslím, že keď sa vrátim, dokážem tú pesničku dopísať," pousmial som sa a pokračoval šepotom, "vôbec neľutujem, že som nedošiel až do Busanu." 

Olizol si pery, sklonil pohľad k môjmu hrudníku a výrazne prehltol. Ponaťahoval si stále skľúčene zopnuté prsty. "A vrátiš sa ešte i do Daegu?" 

Srdce sa mi zachvelo, bolo to celé z istého uhlu pohľadu strašne šialené a veľa vecí som mu ani len nemohol sľúbiť. Pohladil som ho po líci kĺbmi prstov, zahľadel sa do jeho bledej tváre, ktorá bola hmatateľnou známkou všetkej tej snahy, ktorú vynakladal pre svoju tvorbu tu vo vnútri. 

"Skôr neviem... prečo by som sa za tebou vrátiť nechcel." Zašiel som si neisto po prvý krát bruškami prstov k línii jeho vybielených vlasov na spánku, alkoholom a únavou značne zbavený stresu a hanblivosti. 

Pár krát sa roztekane prebehol pohľadom z mojej tváre na moju hruď a späť. "Predsa len... pôvodne si chcel byť pár dní sám so sebou," objasnil... i tak vlastne nejasne a zo strachu, že by on sám ostal znovu iba so svojimi vlastnými myšlienkami. 

Pousmial som sa. "Pravdu povediac, už dlho som nebol tak sám so sebou, sám sebou a pokojný, ako v tento deň s tebou." Začesal som prstami do jeho vlasov, ktoré síce vyzerali byť v rozstrapatení suchšie, nasaté farbou boli veľmi príjemne jemné a samy ma vpúšťali o čosi hlbšie, bližšie k jeho šiji. "Samozrejme, že sa za tebou vrátim, Yoongi," posunul som sa k nemu telom ešte o niečo tesnejšie, položil si jednu nohu cez tie jeho a opatrne vydýchol teplý vzduch do jeho tváre, ktorá v slabom svetle pomaly rozkvitala. Privrel som si oči. 

"V ten deň... ťa budem očakávať s každým ďalším oznamom," šepol ospalo. Potom prerušil i tú maličkú vzdialenosť medzi nami a lenivo ma s výdychom cez nos pobozkal na pery. 

Nenechám ťa čakať dlho. Oplatil som mu v nádychu intenzívnejšie zdĺhavý pohyb pier, prstami zľahka zvierajúc vlasy na jeho šiji. 

A potom som ho zopakoval, znovu... a znovu... a čoraz jemnejšie som sa s ním bozkával... postupne s láskou v srdci i v náruči, upadajúc do spánku.

A ono stále snežilo... a i nad ránom to vyzeralo, že len tak snežiť neprestane. 

Dobrú noc, Yoongi... 

"The lights are turned way down low,
let it snow 
let it snow 
let it snow..."