"Je to divné, normálne by som si príliš nevšímal nejakých Vianoc a už vôbec by som sa neponevieral niekde vonku... a za takéhoto počasia... a ešte tak pozde," huhňal si každým slovom viac pre seba, potom si iba tak ledabolo kopol do čerstvo napadaného snehu, ktorý sa rozprášil i až na moje topánky. "A asi mi už mrznú nohy," zaškeril sa zúfalo. Medzi tým som si ja urobil mobilom pár ďalších fotiek svetielok. Ukázalo sa, že Yoongi presne vedel, kam ideme, v centre mesta bola totiž krásna vianočná výzdoba a myslel si, že by sa mi to mohlo páčiť. Trafil sa. 

"Ešte niečo?" nakukol som k nemu od displeja s úškrnom, potom som si zaostril nahor pomedzi konáre stromov a zvečnil si ten krásny výhľad, ktorý mi pripomínal oblohu z rozprávok. Klavirista si povzdychol. 

"Za mňa má každé obdobie niečo do seba, ale zima je proste... spolu s jeseňou je veľmi inšpiratívna. Asi preto som sa nechal vo všetkom tak uniesť... Ty nemáš rád zimu?" spýtal som sa, urobil pár krokov bližšie a založil si pri tom svoj mobil späť do vrecka. 

"Nemám rád? No... povedzme, že tak ako pri niektorých ľuďoch, radšej si od nej držím odstup. Spoza okna pri stole s radiátorom, kde sa cítim bezpečne, je oveľa krajšia... Tá hmla sa mi zažiera pod kožu," zazubil sa kyslo a celý skrčený si vopchal ruky ešte hlbšie do vreciek. 

"Na stanici ti to nevadí? Síce tam je bezvetrie, ale tak dlho po sediačky... musíš tam mrznúť," rozhliadol som sa, než som si položil dlane na jeho ramená. 

Pozrel sa mi hlboko do očí, iba jemný úsmev mu trochu kazil tú vážnosť v tichom prehovore: "To je daň, ktorú som ochotný zaplatiť." 

Srdce sa mi roztĺklo z toho, ako som si s ním bol nezvyčajne blízko. Ako magnet... jedna strana chcela ísť stále bližšie, druhá vravela, že nemôžem. To bolo dosť nezvyčajné, nezvykol som si odopierať city, zrejme som ho nechcel vyplašiť, bolo to celkom nové, cítiť niečo také. Báť sa urobiť krok. 

"Rovnako ako som ochotný byť tu a s tebou, už dlho som sa vo vnútri necítil tak dobre...," dodal s lícami pomaľovanými mrazom a pohľadom skloneným k našim nohám. 

Zahorel som. 

Nevedomky som sa k nemu priklonil, privrel oči strácajúc sám seba, už nezvládajúc toľko krásnych slov, čo som od neho dnes počul. Tak veľmi som chcel... 

Pár dlhých kostnatých prstov ma zamrazil na perách. Zatajil som dych, pootvoril ich, oči som sa neodhodlal, na to sa mi do uší prilialo až príliš veľa krvi. 

Zalapal po studenom vzduchu. "Adagio... Jungkook-ie," pohladil ma opatrne na duši. 

Pomaly. Zvoľna. 

Spomaľ... iba o trošičku... nech si stihneš do posledného dúška vychutnať každý ten moment a pocit. 

Znovu sme sa stretli vo svojich očiach. 

"Rozladil som ťa?" zomkol som si pery, na ktorých ma stále čosi šteklilo a uprene sa naňho zadíval, snažiac sa vnoriť späť k svojim zmyslom. 

"Nie som gitara," uškrnul sa dotknuto a zľahka ma dlaňami udrel do pŕs, na čo som krátko vykročil dozadu. Na jeho trochu povýšeneckú grimasu som sa znovu uvoľnene usmial a spustil si jednu ruku z jeho ramena, druhé som pevnejšie stisol - ešte som nemal na to, sa mu vzdialiť. 

"Ak ťa to uteší, tiež mi je už celkom chladno, môžeme ísť pomaly naspäť k tebe," naklonil som hlavu so spýtavým pohľadom a pár krát mu premasíroval väz nad ramenom, čo však cez bundu asi veľmi necítil. 

Prižmúril na mňa oči, už som dlho vedel, že iba preto, lebo nevedel, ako reagovať na množstvo emócií. "Hej, presne to poďme urobiť," prikyvkal si, potom po mávnutí rukou za seba silno narazil dlaňou o tú moju voľnú, sčasti schovanú v čiernej rukavici s ostrihanými prstami, a preplietol s nimi tie svoje. 

Vezmem ťa domov... 

"How I'll hate going out in the storm,
but if you really hold me tight,
all the way home I'll be warm..."